(fun)tomas

Na prvý pohľad vám možno tak nepríde, no Spectacular Now je film s hlbšou myšlienkou. Stredobodom príbehu je chlapec s prapodivným menom Sutter. Sutter je triedny vtipálek a zároveň poriadne sebavedomý a výrečný chalan. Nikdy nechýba na žiadnej párty a vždy má po ruke ploskačku. Ako hovorí názov filmu, jednoducho sa snaží užiť si každý okamih v prítomnosti. Vo svojej podstate je to dobrý človek, no nedokáže sa vyznať sám v sebe. Potreboval spoznať až Aimee. To ona mu ukázala, aký v skutočnosti je a aký môže byť. Film sa sústreďuje na nich dvoch avšak z pohľadu Suttera. Ak sa dokážete stotožniť s hlavným hrdinom, v tom prípade budete Kúzlo prítomného okamihu považovať za spektakulárne dielo.

Beautiful girls je (podobne ako môj obľúbený The Last Kiss) skôr vzťahovým než romantickým filmom. Willie, ktorého zosobňuje skvelý Timothy Hutton sa vracia do svojho rodného mesta a trávi niekoľko večerov so svojimi kamarátmi, ktorí sa od strednej školy nikam v živote neposunuli. Poflakuje sa s nimi, popíja s nimi, a týmto spôsobom sa snaží o akúsi sebareflexiu a prehodnocuje svoj súčasný vzťah. Polená pod nohy mu hádže mladučká susedka v podaní pätnásťročnej Natalky Portman, do ktorej sa zakuká. Príjemní herci a dobre napísané postavy robia z filmu Beautiful girls veľmi príjemný zážitok. Je to malý, klasický snímok z deväťdesiatych rokov a určite stojí za pozretie.

„I feel like I'm in the wrong world. Cause I don't belong in a world where we don't end up together. I don't. There are parallel universes out there where this didn't happen. Where I was with you and you were with me. And whatever universe that is, that's the one where my heart lives in.“ Tento citát vystihuje celý film v jeho jednoduchosti a kráse. Kométa je magický film, ktorý je naozaj krásny, a predsa cynicky smutný ako sám život. Film je schválne koncipovaný tak, že nesledujeme dlhé a priame časové obdobie. Nemá klasickú lineárnu skladbu, no pozorujeme päť smerodajných okamihov v šesťročnom vzťahu Kimberly a Della: Spoznanie sa pri pozorovaní kométy. Hotelová izba v Paríži. Stretnutie vo vlaku po rozchode. Hádka po telefóne počas krátkeho odlúčenia. Finálne stretnutie na balkóne. Týmto spôsobom nám režisér dovoľuje nazerať na film ako na inú formu umenia (maľby), ktorá nie je časovo založená a nemá tak začiatok, stred ani koniec. P.S.: Nikdy nie je možné dokonale objektívne vnímať daný film. Vždy budeme ovplyvnení momentálnym rozpoložením, v akom sme ho sledovali. Mojich päť hviezdičiek je za samotný film i za príjemne strávený čas pri ňom.

Venované Tebe, začarovaná baletka (navždy a z lásky). Pred štyrmi rokmi sme sa dozvedeli, že balet je sakra ťažká a konkurenciou nabitá drina. Teraz vieme, že jazzové koncertovanie tiež nie je med lízať. Film Whiplash je o túžbe byť najlepší aj za cenu samotárstava, straty priateľky, zhoršenia vzťahu s otcom a do krvi zodratých rúk. O príbeh až tak nejde, skôr o vykreslenie psychológie devätnásťročného študenta Andrewa Neimana a jeho sadistického manipulatívneho mentora. Prečo vlastne chlapec znáša to neustále ponižovanie a kruté zaobchádzanie? Dôvod je jednoduchý. Andrew si uvedomuje, že len s pomocou svojho učiteľa môže byť lepší ako by sám kedy bol, lepší ako ostatní, možno dokonca najlepší jazzový bubeník. Tou pravou otázkou na konci je, či to stálo za to... A výkon J.K. Simmonsa ako despotického dirigenta je bezchybný.

Milujem filmy z deväťdesiatych rokov. Jednoduché, malé a milé príbehy ako je Marvin’s room. Táto rodinná dráma sa na nič nehrá a aj napriek tomu, že pojednáva o smrteľnej chorobe, nerobí to vtieravo a so zbytočnou melanchóliou ako dnešné “teenage cancer movies“, ktoré sa snažia divákov citovo vydierať. Plus obidve sestry stvárnené Meryl Streep a Diane Keaton a syn prvej z nich Leonardo DiCaprio robia film reálnym a presvedčivím. Potešil aj Robert De Niro a jeho epizódna mini rola doktora. I navzdory tomu, že Marvin’s room je vo svojej podstate smutným filmom, zanechá na konci vo vás veľmi príjemné pocity a vylúdi vám úsmev na tvári.

Prazvláštny film. Po určitej dobe si už nespomeniete na to, o čom to bolo, no tá forma je jednoducho úžasná. Robin Wright hrá samú seba - herečku, ktorá má už najlepšie roky za sebou a necháva svoju postavu, výrazy, mimiku, gestá, pocity a všetky emócie zoskenovať. Znamená to pre ňu, že si už osobne nikdy nezahrá v žiadnom filme. Avšak jej digitálne ja bude môcť “hrať” vo filmoch prakticky donekonečna v zachovalej zakonzervovanej podobe. V tejto pre niektorých ľudí utopistickej a pre iných dystopistickej spoločnosti sa po niekoľkých rokoch Robin zúčastní futurologického kongresu. Kongres sa nachádza vo fantazijnom a snovom mieste, kde ľudia môžu prísť len v animovanej podobe. Preto sledujeme náhly prechod z hraného filmu na animovaný a na záver opäť hraný film. Okrem zaujímavej myšlienky a spomínanej formy filmu by som najviac vyzdvihol úžasný herecký výkon Robin Wright a podmanivú hudbu. Už teraz viem, že Kongres si musím pozrieť opäť.

Problém so skutočnými príbehmi z obdobia druhej svetovej vojny je to, že nuž v prvom rade su skutočné, a teda vieme ako skončia. A keďže záver je očakávaný, na udržanie pozornosti potrebujeme veľkolepý príbeh, dejové zvraty alebo aspoň srdcervúce momenty (rozumejte veľa mŕtvych hlavných postáv, ktoré sme si počas filmu stihli obľúbiť). Imitation Game je atypický vojnový príbeh, kde nevidíme vojakov, krvavé boje ani bojiská. Čiže veľkolepý príbeh, zvraty a srdcervúce momenty odpadajú. Celý čas sledujeme úzky kruh vedcov snažiacich sa prelomiť enigmu a dekódovať tak nemecké tajné správy. Ďalším problémom filmu je, že dej sa sústreďuje výhradne na Alana Turinga a ostatných vedcov utláča do pozadia. Nevidíme ich spoluúčasť na vytváraní dekódovacieho zariadenia. Pôsobia len ako vata na vyplnenie prázdneho priestoru. Som relatívne spokojný, no od potencionálnej oscarovky som čakal viac.

V prvej polovici filmu je Rigganov strach zo smrti a z toho, že už nič výnimočné za sebou nezanechá, vykreslený najmä skrz vedľajšie postavy – jeho bývalu ženu, abstinujúcu dcéru, právnika a dvoch hlavných hercov v jeho pripravovanej hre na Broadwayi (Naomi Wats, Edward Norton). Druhá polovica filmu sa plynule začne sústredovať už len na hlavného protagonistu a jeho stále sa zhoršujúce preludy a vidiny. Tie sú podané tak, aby sme nedokázali rozlíšiť či ide o skutočnosť alebo len fantáziu, a týmto spôsobom sme sa mohli lepšie vcítiť do Riggana Thomsona / Birdmana, ktorý je na tom úplne rovnako. Na začiatku filmu kričí na svoje alter ego: “Stop saying we! There is no we!”, no neskôr sa s ním stotožní a stanú sa jedným. Práve kvôli scénam s preludmi mi film miestami pripomínal fenomenálnu Čiernu labuť. No natočenú mexickým režisérom v Amerike, čo filmu dodáva šmrnc.

Jason Reitman opäť nesklamal. Prvý film od tohto zručného režiséra, ktorý sa nepýši žánrovým titulom komediálna dráma prípadne romantická komediálna dráma. Tentoraz ide o čistokrvnú romantickú drámu so všetkým, čo k tomu patrí. Film sa výlučne sústreďuje na tri osoby - Adele, jej syna Henryho a utečenca Franka. Počiatočný strach Adele (Kate Winslet) k svojmu nedobrovoľnému spoločníkovi Frankovi (Josh Brolin) v uzavretom svete, ktorý predstavuje jej dom a domácnosť, čoskoro opadne a postupne sa mení na opätovaný vzťah. Menovaní herci sú vo svojich postavách dokonale presvedčiví. Jediná moja výčitka spočíva v nereálnosti vykreslenia Frankovej postavy ako prototypu dokonalého človeka. Ten dokáže variť, piecť broskyňové koláče, opraviť auto, vyleštiť podlahu, urobiť akékoľvek práce okolo domu, hrať baseball a vynikajúco si rozumie s deťmi. Odhliadnuc od tejto drobnosti je Labor Day veľmi vydarená dráma.

Mr. Nobody by sa mal volať Mr. Everybody. Spletitá freska o deväť ročnom chlapcovi, ktorý počas rozvodu svojich rodičov stojí pred nesmierne ťažkou voľbou. Jeho rozhodnutie je o to ťažšie, že vďaka schopnosti predvídať svoje budúce činy, pozná dôsledky tejto voľby. A s každým ďalším rozhodnutím sa jeho život bude odvíjať odlišne, lepšie, zložitejšie, smutnejšie, horšie, depresívnejšie, krajšie… Okrem rodičov hrajú v Nemovom živote rovnako dôležitú úlohu tri ženy: Anna, Elise a Jean. Len jedna z týchto žien je jeho osudová láska a len tie pravé rozhodnutia ho dovedú k šťastnému životu a správnemu osudu. Ale ako Nemo sám poznamená: Each of these lives is the right one. Every path is the right path. Tak čo sa nakoniec stalo? Ako sa Nemo rozhodol?