Shedom

Môj seriálový Olymp. Bez preháňania môžem konštatovať, že toto nič neprekoná. Je to jednoducho tak úžasne napísané, zahrané a hlavne – realistické, nadčasové a komplexné. Je vidieť, že tvorcovia danú problematiku a prostredie dokonale poznajú. Ed Burns je Vietnamský veterán, bývalý policajný detektív na oddelení vrážd a protidrogovom v Baltimore, neskôr učiteľ na verejnej škole a David Simon – dlhoročný novinár, ktorý o.i. strávil rok na Baltimorskom oddelení vrážd ako pozorovateľ, a spolu títo dvaja tvoria najlepšie televízne projekty súčasnosti (The Corner, The Wire, Generation Kill). Radosť pozerať, s akou ľahkosťou, bez pátosu, humorne, chytro (ale bez chytráctva) a veľmi civilne vedia podchytiť, dokonale vystihnúť a následne zrozumiteľne podať aktuálne pálčivé problémy spoločnosti (drogy, organizovaný zločin, politika, školstvo, médiá). The Wire je beh na dlhú trať. Každá séria sa venuje inému prípadu-problematike a každá má veľmi pomalý rozbeh. Nuda to však v žiadnom prípade nie je. Postavy sú tak úžasne zaujímavé a zahrané a situácie a ich vývoj tak dokonale absurdné a zároveň uveriteľné, že sa na to jeden pozerá s otvorenými ústami. Mihne sa tu plejáda rôznorodých postáv, každý si tu nájde tie svoje, za seba spomeniem – samozrejme - hlavná hviezda McNulty, Bunk Moreland, Lester Freamon (chodiaca pokladnica ľudovej múdrosti), Pryzbylewski („no luck for that boy, huh?“), Bubbles, Frank Sobotka, Beadie, Carver, Norris, Omar, Stringer Bell... a mnoho mnoho ďalších postavičiek z oboch strán zákona, častokrát aj na jeho pomedzí, či prechádzajúcich z jednej strany na druhú. Svet totiž nie je čiernobiely. Ak by som si mala vybrať, tak najradšej mám sezónu druhú, po „spoznávacej“ prvej si človek trochu oddýchne od bezútešného prostredia dealovania na nárožiach a dej sa presunie do prístavných dokov, prídu noví charizmatickí gangstri (The Greek, Vondas) a - čisto subjektívne – najlepší song a montáž na konci sezóny. Inak je to ale kvalita od začiatku až do neuveriteľného finále. Uf, čo tam predviedol McNulty, tak z toho mi bolo mierne nevoľno :D Že je to týpek na pohľadanie mi bolo jasné od začiatku, ale v poslednej sérii sa teda odviazal poriadne. A posledné, ale nemenej dôležité superlatívum – vývoj postáv. Úžasne prirodzený a uveriteľný – bez idealizovania a nadŕžania - niekto skončí na úplnom dne, niekomu sa podarí vymaniť zo spárov osudu a dočká sa svojho kúska zaslúženého šťastia. Zabudnite na bezduché kriminálky typu CSI a podobné. Chcete vedieť ako to funguje v reáli? Pozrite si Wire.____„I’ll swallow a lie when I have to, I’ve swallowed a few big ones lately. But the stat games. . . that lie, it’s what ruined this department. Shining up shit and calling it gold, so that Majors become Colonels and Mayors become Governors; pretending to do police work while the next generation fucking trains the next how not to do the job.“ (Daniels)

The Book Group som si zohnala nielen kôli svojej bezodnej vášni k britcom-om, ale aj kôli "Sandorovi Rory McCann Cleganovi". Najprv som sa dostala k druhej sérii, čo sa tomuto nebrúsenému drahokamu takmer stalo osudným. Už po pár minútach sa mi sprotivili všetci hlavní hrdinovia a skončilo to tak, že som si pretáčala iba scény s Kennym. Ženské hrdinky som neznášala, na Rabovi a Lachlanovi sa dalo zasmiať, ale inak bieda. Po niekoľkonásobnom pozretí spoločných scén som si na nich zvykla a chcela som vedieť, ako to teda medzi postavami vlastne je. Dostala som sa k prvej sérii. A podľahla som. Prvá séria je výborná, charaktery sa vyvíjajú a hlavne Kenny je úžasným ťahúňom, škótsku cenu BAFTA za svoju rolu dostal právom a určite to nebolo len tým, že mal tak vďačnú postavu. Bolo úžasné sledovať ten kontrast - Rory, narozdiel od zbytku osadenstva, nepotreboval byť preafektovaný, nemusel hádzať grimasy, meniť hlas, aby rozosmial, a na druhú stranu stačil jediný jeho pohľad / v ktorom bolo všetko /, aby sa človeku zovrelo v hrudi. Okrem Kennyho som mala v prvej sérii rada aj Claire a Janice. Druhá séria je podľa mňa výrazne slabšia. Podtrženo sečteno, tak trochu iný komediálny seriál zasadený do Glasgowa, tým pádom obohatený o škótsku angličtinu, ktorá sama o sebe je vtipná. Iný v tom, že je to zároveň miestami aj nefalšovaná dráma a tieto dva žánre sú tu namiešané naozaj neodolateľným spôsobom. Beriem všetkými desiatmi. All right, pal? - Aye!

Na konci Donovej prezentácie pre Kodak v poslednej časti prvej série som – okrem toho, že môj výraz v tvári kopíroval výraz „hlavounov“ z Kodaku – mala pocit, že som asi celú prvú sériu niečo prehliadla. Neznášala som Dona, jeho šibnutú ženu Beth (a vyslovene na nervy mi liezli všetky tie typy, s ktorými chrápal ), ale od začiatku ma bavila Peggy a v podstate všetci ostatní "Ad-meni", takže som zotrvala a užívala dokonalú nádhernú atmosféru 60. tych rokov. Ale stále ma to nebralo. Až posledná časť prvej série rozhodla, že tomu dám ešte šancu a pomaly, ale isto som tomuto farebnému svetu reklamy a odkrývaniu Donovej temnej minulosti a komplikovanej povahy podliehala. Potom však prišla 4. séria a zrejme najlepšia časť celého seriálu (4x07 The Suitcase) a bolo mi jasné, že tento seriál definitívne zbožňujem. Toľko krásnych detailov, inteligentných narážok. Najradšej mám tie „kľúčové“ prezentácie, s radosťou a bez bránenia sa nechám oblbnúť rovnako ako ich prominentní klienti. Bodaj by nie. Vtedy sa ešte robila inteligentná reklama. Chce sa mi plakať, keď to porovnám s tými shitmi čo sa dnes tvoria a potom nám hlasito servírujú. Je to celé úžasne štýlové, inteligentné, plné vtipných a chytrých poznámok a náražok, vidíme ako prežívali kľúčové udalosti tej doby, vieme na čo chodili do kina, čo čítali... Mohla by som súkať superlatívy do nekonečna, ale najlepšie je si k tomu sadnúť, zapáliť cigaru, naliať bourbon a užívať. Najobľúbenejšie postavy: Peggy Olson, Don Draper, Pete Campbell, Ken Cosgrove, Joan Harris, Bertram Cooper, Roger Sterling (proste klasik, čo hláška, to perla), Stan Rizzo, Lane Pryce, Sally Draper, Anna Draper, Ida Blankenship.

Tak ako obyčajne nemusím Owena Wilson, tak tu som ho žrala...Nádherná pohodovka, ku skutočnému užitiu ktorej je ale nutná istá dávka všeobecného rozhľadu / "That was Djuna Barnes? No wonder she wanted to lead." :D/ , presne ako to mám rada, intelektuálna zábava, tak vzácna v dnešnej nudnej a nenápaditej súčasnosti ;)...

Neexistuje iný film, pri ktorom som si viac priala, aby skončil happy endom. Bolo to ťažké rozdýchavanie.

Peter Weir nie je Michael Bay. Tam, kde iní útočia srdceryvnými plne zrozumiteľnými výjavmi za doprovodu bombastickej hudby, tam sa prejaví pravá podstata Weirovho vnímania sveta. Prvé dojmy boli zmiešané, no po uležaní mám jasno - je to typický Weir, ako ho poznám. Jeho tvorbu charakterizuje niečo, čo neviem presne definovať. Viem len, že práve tá zdanlivá "ODFLÁKNUTOSŤ" je jeden z typických atribútov. Nie je to odfláknutosť, nedotiahnutosť, nedostatočná dôraznosť, či naivita konania postáv. Je to proste odlišný pohľad. Weirov pohľad, ktorý je zjavný v celej jeho tvorbe. Keď som videla prvýkrát trailer, pôsobilo to na mňa príliš tuctovo a komerčne, nechala som sa nachytať a tak ako väčšina divákov, som čakala prvoplánovú pecku...Ale vida...Weir dokázal aj takýto prudko mainstreamový námet podať artovým štýlom. U mňa teda spokojnosť, sklamanie u ostatných chápem, musím uznať, že 100% to určite nie je. Predošlým Master & Commander totiž Peter nasadil laťku sám sebe proklatě vysoko. Verím, dúfam, teším sa, že ju ešte prekoná.

Zakaždým, keď to vidím, ostanem v úžase a nemôžem veriť tomu, že sa pozerám na film z roku ´39. Absolútne nadčasová klasika, klasika v pravom slova zmysle. Chce sa mi plakať, keď si predstavím a porovnám, čo za "veľkofilmy" sa produkujú v súčasnosti. GWTW hravo strčí do vrecka minimálne polovicu filmov natočených za posledných 70 rokov a verím, že ešte mnoho takých, ktoré budú natočené po nás. 100 % Hollywood.

Tak ako po zhliadnutí Tenkej červenej línie som mala pocit, že už nikdy nechcem vidieť žiadny iný film, tak po Amadeovi som mala pocit, že už nechcem nikdy počuť nič iné než Mozarta. (..."I was staring through the cage of those meticulous ink strokes at an ABSOLUTE BEAUTY")

Úsporní Coeni. Maršála som nevidela, takže neviem do akej miery sa potrebovali krotiť, ak chceli zachovať ducha predlohy, každopádne myslím, že sa mohli vyblázniť oveľa viac. O to viac však Coeni ťažia z úžasných hereckých výkonov, perfektného obsadenia (pre mňa obrovské prekvapenie Matt Damon-nemusím ho, ale zahral veľmi sympaticky, suverénna Hailee Steinfeld, ktorej veštím a prajem skvelú hereckú budúcnosť, a zaujímavý nenápadne-výrazný Barry Pepper poteší vždy), plnohodnotných charakterov, číreho oldschool dobrodružstva, z (ako vždy) uhrančivej Carterovej hudby, a celkovo výborne zvládnutého navodenia správnej westernovej atmosféry. Tá sa podarila dokonale. Hneď na začiatku na mňa dýchol nostalgický závan z prérie a ocitla som sa presne tam kde som mala byť a dokonale si to vychutnala. Čo ale bolo pre mňa najviac očarujúce, bola samotná hrdinka. Nádherne osviežujúci charakter v dnešnej dobe, určite sa chystám prečítať aj knižnú predlohu. V neposlednom rade musím povedať, že som si True Grit pustila v totálne mizernej nálade a s nulovými očakávaniami, takže keby mi niekto predtým povedal, že sa pri tom dobre zasmejem aj slzu zatlačím, tak mu neuverím. To je inak vcelku závažný fakt - je to prvý Coenovic film, ktorý ma skutočne dojal - a to se, pánové, počítá.

Mesto plávajúce po oblohe, levitačný kameň, roboti, tajní agenti, armáda, piráti, akčné pasáže, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani bondovka...neskutočne krásne, čisté DOBRODRUŽSTVO. Toto moje tretie stretnutie s pánom Miyazakim (predtým som videla Princeznu Mononoke a Cestu do fantázie) malo za následok krátku úvahu o tom, či moja režisérska topka nepotrebuje drobnú úpravu a taktiež presvedčenie, že jeho filmografiu definitívne musím v dohľadnej dobe skompletizovať. Začínam ho vnímať ako ekvivalent Malicka v svete animovaného filmu. (Bola by som dnes tým istým človekom, keby som mala možnosť vyrastať na jeho animákoch?)