bloodline

Písať komentár na Drive je ako komponovať závet olympskému bohovi. Zároveň pociťujem veľký vnútorný kompliment, keď môžem zložiť poklonu takej filmovej symfónii na úrovni tej deviatej od Beethovena. Viac ako trojročná snaha splodiť niečo megalomansky pozitívne trefné, vyústila do ďalších opakovaní a pri každom srdce opoja úžasné filmové zásnuby na dobu nesmrteľnú. Umenie síce postráda merateľné hodnoty fyzickými veličinami, ale keby nejaké existovali, Drive jednu uchmatne bez potrebných oponentských posudkov či skúšok správnosti. Vyzdvihovať geniálne ťahy kamerou, hudbu, strih, scenár, námet, mystická jemnosť v kontraste s Cronenbergovskou drsnosťou a vlastne všetko, prekypuje mrhaním času a prostriedkami. Zbytočné ako ospevovanie Ferrari v limitovanej 100 kusovej výrobe... Treba sadnúť, stlačiť štart a poriadne si drajvnúť.

Sedem smrteľných hriechov pozná každý a ten ôsmy zhmotnili v tomto filme. Smrteľný humor trhal bránicu ako texaský masaker a podkutý hriešne dobrým scenárom strieľaný Melissou McCarthy na všetky strany nekompromisnosťou kobercového náletu. Počul som už všelijaké hlášky, ale The Heat ich naporcoval toľko, že must see second part smrdí povinnosťou. Kašlite na hodnotenia a podobné nezmysly, kto sa chce zabaviť smelo do toho! 4 a 1/2*

Ghost patrí do špeciálnej vitríny v mojej osobnej kinematografii, aj keď po dlhé roky sme si nevedeli vybudovať vzťah a neprechovávali k sebe prílišné sympatie. Nuž, človek mieni a pán Boh mení, v tomto prípade doslova... Sled predestinovaných udalostí chcel, aby nastal obrat v chápaní a filmovom kumšte v tmavých zákutiach mojej duše a srdca, čo má za následok moju najhlbšiu, emocionálne vysoko podfarbenú, filmovú poklonu. Pričom jazyk mi zviera ospravedlnenie z vlastnej pýchy, ako som mohol pohŕdať tak výborne precítenou romantikou s výbornou Whoopi Goldberg, éterickou milostnou scénou a jedným z najkrajších filmových koncov od kedy bratia Lumièrovci nakopli svoj kinematograf. Navyše všetko umocňuje v pozadí hudobný klenot. Chlapsky priznávam svoje pochybenie a minimálne tieto dve hodiny dokazujú prítomnosť srdca v mojom tele... Čo Boh zmenil, ja nezmením.

Milujem Twins (ale nie tie slovenské)! Vyrastal som na nich. Na skvelom slovenskom dabingu, na tak skvele hroznom herectve Arnieho s veľkým srdcom, nezabudnuteľným DeVitom, a hriešne krásnou Kelly Preston. Komediálna klasika v mojom kinematografickom chotári, ktorá vykalkuluje smiech a úsmev aj vo vysokom štádiu depresívnej gravidity :)

Keby réžiu masíroval Michael Bay, tak by rozum prepáčil kŕčovité búšenie do dutosti divákovho gusta. Ale keďže na keby existuje priestor iba v hypotetických rovinách a kritika musí pracovať s reálne videným materiálom, je to v prípade Elysium smutná pravda o scenáristických žalospevoch. Ani akcia zrovna nejedla špenát Pepka námorníka a interakcia diváka s postavami pripomínala citové iskrenie na mat-fyzáckom plese. Od stvoriteľa District 9 už nejde zobrať na milosť ani umelá krv sirupovej konzistencie v zmätenom a o dve triedy slabšom sci-fi elaboráte...

Zo začiatku možno až priveľmi mystériom odetý príbeh, ktorý si postupne diváka šúpe ako Európa banánovú republiku a postupom času z toho vykvitne solídny thrillerový striptíz. Atmosférou špionáže páchne rozhodne príťažlivejšie ako mladší súputník Imitation Game a v celkovej konfrontácii vyhráva o prsia, keďže ho do cieľa ťahalo celé herecké združenie aj so Zlaticou Puškárovou čoby jablkom sváru. Po hudobnej, scenáristickej či režisérskej stránke si nemajú čo vyčítať/závidieť.

Nepochybne The Equalizer pripomína väčšine osadenstva resuscitáciu Man on Fire, ale okrem základnej dejovej a hudobnej kostry (a Denzelovej prítomnosti) nevidím až takú kópie chtivú záležitosť. Z mojej strany brehu vidím načrenie do štyroch iných filmových studní. Ide o vrt, z ktorého vytryskol mix surovosti a chladnokrvnosti z Taken, filantropie a námetu z Harry Brown a nakoniec nemenované aditíva z dvoch Cronenbergovských potrubí v podobe A History of Violence a Eastern Promises. Zmiešaním tejto kolekcie vznikol vyzretý mutant, ktorému som podľahol a zobal každú sekundu z ruky. Keď k tomu pripočítam skvostnú kameru + hudbu + záporáka = vysoko oktánový zážitok. Áno, The Equalizer pôsobí dojmom už niekde videného a počutého, ale rafinoval z toho najlepšieho, čo moderné akčné umenie prinieslo a to mi imponovalo. Mimochodom, odporúčam spomínané kvarteto zobrať frontálnym útokom. Akcie chtivým labužníkom urobí tento mäsokombinát hrejivé zimomriavky radosti ako pohľad krtka na pooranú záhradu :)

Zbytočne rozťahané ako podprda Lolo Ferrari, patetické ako nemecká imigračná politika a vláčne ako ďalších 99% pokračovaní 99% úspešných (polo)originálov. Dalo sa čakať, že dejovo to bude subsaharská pustina s priezračným vývojom. Všetko mohla uhrať na rozumnú remízu aspoň vypiplaná akcia (veď práve to chlapi čakajú od každej akčnej zbíjačky), ale ostalo iba pri záchvevoch s rozpačitým, aj keď dobre natočeným, finálnym zúčtovaním.

Ako mohol Boh dopustiť stvorenie tejto filmovej kataklizmy? Minimálne spoveď a týždeň zaracha... 1 a 1/2*

Štyri a pol herca tichou sci-fi vodou kinematografické brehy omylo a až k bránam Jerichovým na plné hodnotenie zatrúbilo. Beda každému, kto oka zažmúri nad novou generačnou reinkarnáciou K-PAX. Sterilná obrazová línia vrútená do drsného severského zátišia vrcholného romantizmu, obkolesená jednotkovo-nulovým mystériom s emočným potenciálom poznávacieho zájazdu autistickej triedy maturantov, kde herecký prednes ľúbivo laškoval s hudobne výstavným kusom gréckej sochárskej školy. Dej si ucelene recitoval ikonoklazmus nemých slov otvorených úst, aby presne mierené dávky poodhaľovania informačného embarga vdýchli život strojene grandióznemu finále. Takto vyzerá moderný sci-fi Neapol... Vidieť, umrieť a Aliciu Vikander na piedestál v pavilóne "Glorifikácia ženskej krásy" posadiť.