bloodline

Spojením britskej a nemeckej prvej ligy vzniklo epicky čisté a vznešené dielo, ktoré dokáže napísať iba život sám pretnutím životných zlyhaní s čistotou samotného bytia. Zároveň ide o silne emočný zážitok podčiarknutý neistým lavírovaním medzi svetom harmónie a potupy, či vnútorným bojom lásky s nenávisťou na prahu spravodlivosti. Z historického hľadiska, ale aj po psychologicko-justičnej stránke, Daldry predviedol úchvatný pohľad na nemeckú povojnovú spoločenskú situáciu a jej denacifikačné vysporiadanie. Po filmárskej stránke nemám výhrady. Skvelé herecké výkony, výpravovo-kamerové bonbóniky, to všetko dotvorené jemnou hudbou... Pre mňa je a bude The Reader famóznym kinematografickým zážitkom, v čom ma utvrdila aj druhá projekcia.

Hodnotenie stojí a padá na fakte, v akej životnej situácii a psychickom rozpoložení sa daný konzument nachádza. Kto však nechá vonkajšie vplyvy mimo hry a sprístupni transcendentálnu atmosféru nasávať plnými dúškami, má postarané o spanilú symbiózu balzamu na dušu s reflexívnym charakterom vlastného bytia. The Way je ako krásna cesta rozkvitnutou záhradou do hlbín duše, okorenená sladkými filozofickými dišputami. Úprimné dielo o hľadaní seba samého na púti, na ktorú sa (dúfam) odvážim ísť... 4 a 1/2*

Pri tejto vojenskej koláži ma napadá iba jeden výstižný pojem - kontroverzia. Od prvej po poslednú klapku, so všetkým čo k tomu patrí. Netradičné postupy, žánrová drsnosť, podkuté herecké výkony hercov (dobovej) II. ligy atď. Three Kings mučia prílišnou nevyváženosťou, čo uberá na zásluhách, ale inak si zaslúžia svoj čas a trpezlivosť, lebo ukradnúť Saddámove zlato nestihnete za jedno pozretie. Nenechajte sa zmiasť hodnotením, od výsluhového dôchodku ma O. Russell a spol. ďaleko. Hviezdička pôjde hore, keď nedám priestor rušivým vplyvom domácej vojenskej základne a krv sa bude prelievať výlučne v originálnom znení. 3 a 1/2*

Po dekáde trvajúcom vzťahu s kyber priestorom sa Zemeckis znovu pozrel realite do očí a posnažil sa diváka opiť pekárňou na rožky. Prvá polhodina skoro vytrhla sálu Denzelovi do príručnej batožiny a minimálne mne s priateľkou by sa krvi nedorezal ani Blade (osoby s vrodenou fóbiou z lietania - restricted area!). Ten, kto prežil infarktovo-porážkový záhul, si ďalej mohol užívať posedenie v biznis triede s charizmaticky (nad)štandardným výkonom hlavného mesta USA, sekundant Goodman urobil z bránice trhací kalendár (par excellence maestro!!!) a za zmienku stojí filmárska lahôdka v špitáli na schodišti s filozoficko-absurdným dialógom tria Washington/Reilly/Badge Dale. Medzitým viacmenej vata na palube a tématicky originálna rutinná dráma so Silvestriho jukeboxom (miestami by to chcelo štipku originality, hm?), čo v prípade Zemeckisa zaváňa fatálnou únavou materiálu. Nechcem však haniť, pri no name režisérovi by išlo o filmový kumšt s potenciálom. Každopádne sebareflexívne odporúčam nasadnúť na palubu a užiť si Flight.

Veľa vybitých zubov skončilo na strieborných plátnach kín, kým nám producenti vypluli sequelový prequel novodobého akčného opusu magnum. A paradoxne symbolicky, časové ultimátum, ktoré celý kolos potreboval, najviac škodí. V spleti slovnej masturbácie pánov vo vykachličkovaných oblekoch v Lengley som sa častokrát nevymotal ani keby som bol najlepšie geneticky vybavená spermia. Kvitujem snahu o komplexné objasnenie minulosti, ale nie za cenu 2 až 3x repeat. Polovica filmu týmto spôsobom pojedá samého seba a tak najviac bavili len Rennerove sekvencie. O Bourneovi bez Bournea je nakoniec ako sex s nafukovacou ančou. Celý čas sa snažíte premáhať a predstavovať si, aké by to bolo, keby... a nakoniec poteší jedine nútený a očakávaný záver (z mojej strany iba hypotetická dedukcia :) A medzitým (miestami pra)málo akcie.

Kostrbatá a ošemetná prvá polovica jasnozrivo vyzdvihnutá noblesou výkonov (nielen hereckých) v tej druhej. Hodnú chvíľu trvalo kým som si osobne vybudoval vzťah k charakterom a k celkovej žánrovej identite. Ponosovanie priamo úmerne ustúpilo plynulo precíteným, stále však vzťahovo náročným, osvojením charakterovej interpretácie. Pán Russell nestvoril gýč a aj keď nejde o filmovú kalokagatiu, s daným výsledkom a s približujúcim záverom prevládala spokojnosť nad rozčarovaním. Silver Linings Playbook patrí do kategórie "až na druhý pokus", pretože, podľa môjho názoru, v tom tkvie elementárna genialita a vysvetlenie záhady 8 nominácií na cenu zaoceánskych filmových kritikov (som toho názoru, že oprávnených). Sám prechovávam sympatie k dielam s veľkým citovým základom, postavených na nenáročnom zobrazení kúsku života obyčajných ľudí. Navyše, keď to svojou prítomnosťou okorení sám Veľký Robert De Niro, úspech (u kritiky) je z veľkej časti zaručený :)

Mississippi Burning pálilo efektívnejšie ako pece košických železiarní. Asi 2-ročné flirtovanie v jednom obchodnom reťazci sa vyplatilo a hrdo vkladajúc tento bonbónik do mechaniky, som konečne žiaril spokojnosťou, že nadišiel ten radostný večer. Komorne dusná atmosféra drsných a segregačných rokov 60-tych upratala štruktúru diela to optimálnych koľají, ktoré nežne ukazujú elementárny život južanského malomesta bez príkras a ostychu. Náväznosť udalostí hecuje výkony dua Hackman/Dafoe do emočne vypätých situácií, v čom tkvie ďalší pozitívny ohlas. Negatívne charaktery učebnicovo reflektujú morálny úpadok južanského života, slepo obhajujúc zvrátený spôsob života, schopný nebrať ohľad na životy černošského obyvateľstva. Mississipppi Burning jasne podčiarklo moje očakávania sťa horiaci kríž a s fantastickým hudobným doprovodom uštedrilo nekompromisný prielom do popredných priečok žánrových skvostov, ktoré som mal možnosť vidieť v mojom krátkom, ale o to intenzívnejšom živote. Klasika nepustí, učte sa, novodobí márnotratní synovia Hollywoodu!

V nejedných nohavičkách by hygrometer prekročil kritickú hranicu merateľnej vlhkosti, ale ani takéto huncúctvo nezachráni Magic Mike od pokarhania filmovou radou mladších (Ave Ja!). Kamerovo zvládnutý Soderbergh s priemernou réžiou si tento počin, na rozdiel od fanúšičiek sporo odetých chlapcov, môže zastrčiť za slipy. Hŕstka obstojných momentov a stále sa zlepšujúci McConaughey nezachraňuje tak efektno-efektívne ako Baywatch. Zlatý klinec všetkému pribíja nejasná definícia žánrovej línie, z ktorej vyvstáva častokrát narážka na finálny smer deja, čo je, žiaľ, deklaráciou reality a sklamania, že filmový trhák a.k.a. Chippendales sa nekoná...

Na podobnú nôtu už zaspievali moje multimediálne hračky lepšiu alegóriu, ale tínedžerské mozočky bez umeleckého vkusu, zdatnosti a selekcie nepohrdnú mejnstrímovému lesku bez zlata. Ku cti slúži lepšia filmárska práca ako na pentalogickom utrpení Twilight, a aj keď nás čakajú u tohto počinu podobné muky, hrdo hlásim: "Bez mojej účasti!" 2 a 1/2*

Na rozdiel od olympských filmových bohov zavládla v mojich smrteľných žilách onoho večera spokojnosť s ďalším excesom nedisciplinovaného titana, potvrdená ranou istoty po druhej projekcii (pomohla pochopiť dovtedy nepochopené). Alienfily frflú, ale plne sa stotožňujem s výrokmi pán Scotta o aktuálnej vyčerpanosti votreleckého formátu a kvitujem tvrdenie o Prometheovi ako o niečom neočakávanom. Na škodu veci ubližuje Prometheovi pomerne vysokospádová posledná tretina, ktorá síce nemusí očakávať pozvánku do siene slávy, avšak to, čo jej predchádzalo by sa dalo nazvať, ako intergalaktická práca vzdávajúca hold kamerovo-výpravno-hudobným eposom. Korunu krásy všetkému nasadilo trio Fassbender-Theron-Rapace. S výrazne prekopaným scenárom a živou vodou obliatou réžiou (prepáčte pán Scott, ale nešlo si nevšimnúť rokmi zaprášený sci-fi talent s must finish efektom) sa teším na dvojku.