glamgirl

OVA mojej obľúbenej mangy. Sanami Matoh do druhého zväzku svojej série primiešala k bežnej dávke romantiky, humoru a napätia aj trochu mysterióznosti v podobe ducha zavraždeného dievčaťa. Jeho zjavenie predchádza jednej z najvtipnejších scén, keď vystrašení Dee a Bikky utekajú za Ryom, ktorý im neverí a potom spolu urazene odchádzajú spať do jednej postele. Škoda, že sa adaptácie dočkala len jedna časť Fake. Zbožňujem Deeho, jeho široké ramená a útočné výpady na Rya, a celkovo celý ich vzťah. V rámci anime stojí za zmienku aj pieseň v záverečných titulkoch, no úvodná sa mi príliš nepáči.

Hoci nie je hollywoodskym, ale britským filmom a vďaka hudbe nepôsobí tak temne, ako by sa možno patrilo, Tretí muž sa rozhodne dá zaradiť medzi najlepšie filmy žánru noir. Príbeh odohrávajúci sa v povojnovej Viedni písal britský dobrodruh Graham Greene najprv ako literárne dielo, ktoré potom na žiadosť režiséra Carola Reeda zmenil na scenár. Veľkou výhodou bola možnosť použiť realistické exteriéry – v roku 1949 bola Viedeň poznačená vojnou, zničená a okupovaná vojskami štyroch víťazných mocností s medzinárodným priestorom v centre. Realizmus sa nesie celým filmom, napr. aj cez typický neprekladaný viedenský dialekt, či čiastočne cez hudbu. Kamera, hoci sa pridržiava noirového štýlu vychádzajúceho z nemeckého expresionizmu, pôsobí trošku prehnane a preto kontroverzne. Zábery sú snímané z rôznych možných aj nemožných uhlov – zhora, zdola a najčastejšie zkriva. Nejde však ani tak o uhly pohľadu ako o ich časté využívanie, podľa kritikov až nadužívanie. Striedanie „rovných“ záberov s pootočenými delí pozornosť jednak na sledovanie deja a jednak na orientáciu v zábere, čo spomaľuje vnímanie diváka. Pohodový tok príbehu sa takto dynamizuje a zrýchľuje, alebo môže pôsobiť až chaoticky. Typické je aj využívanie tieňov, ktoré niekedy nahrádzajú postavu. Ďalšou pomerne kontroverznou zložkou filmu je okrem kamery aj hudba. Podľa ohlasov sa divákom väčšinou zdá, že veselé citarové melódie sa do noiru nehodia, vadia im, niektorých dokonca iritujú, hoci majú svoju logiku. Citaristu Antona Karasa, autora hudby, našli režisér Carol Reed a Trevor Howard v niektorom viedenskom lokáli, jeho hudba teda v tom čase dotvárala kolorit mesta. Film sa odohráva v období po Druhej svetovej vojne, a hoci mesto bolo okupované a časy ťažké, ľudia už predsa len necítia ťažobu vojny a pomaly sa vyrovnávajú s jej dôsledkami; hudba tento stav podporuje. Odráža tiež aj psychické naladenie postáv – Holly Martins cíti na začiatku optimizmus, neskôr (okrem iného) nádej a lásku; Harry Lime je zase bezstarostný, ľahkovážny a pobavený. Citara tiež ako mnohostrunový nástroj premieta svoju zložitosť do Martinsovej dilemy vo vzťahu k Limeovi. Tretí muž je pre mňa doslova kinematografickým medzníkom, pri jeho sledovaní som sa „zoznámila“ s Orsonom Wellesom, a to hneď v jednej z najpôsobivejších scén tohto filmu, ktorou je objavenie sa Harryho Lima. Sila tejto scény ma naplno ovalila určite aj preto, že som Tretieho muža prvýkrát videla na veľkom plátne v kine. Nesporne originálny režisér so zmyslom pre experiment Carol Reed bol za Tretieho muža odmenený nomináciou na Oscara, viacerými cenami a všeobecným uznaním. A mne otvoril dvere do sveta noiru nanajvýš pôsobivým dielom s výbornou atmosférou, za čo mu patrí pevné miesto v mojej pomyselnej filmovej sieni slávy.

Najväčšou prednosťou filmu Copycat je pre mňa množstvo informácií o sériových vrahoch a ich profilovaní, ktoré ponúka. Opisuje nielen fiktívneho zločinca, ale prináša zaujímavosti aj o skutočných sériových vrahoch, čo dej filmu efektívne prepája so realitou, rovnako ako aj pieseň od The Police Murder by Numbers. Inak film vychádza z klasickej šablóny kriminálok, rieši traumu dr. Hudsonovej, vzťahy predstaviteľov zákona a ukáže aj čo-to zo života a práce hľadaného vraha. Atmosféru filmu vhodne dopĺňa hudba Christophera Younga. Ako fanynke všetkého, čo sa týka sériových vrahov, sa mi film veľmi páči hlavne z informačného hľadiska, inak považujem scenár za fantazijnú konštrukciu.

Typický Hitchcock, pekný "bezstrihový" experiment, ale ten scenár... snaží sa o psychologickú analýzu či štúdiu, no je príliš povrchný a uponáhľaný, uveriteľné sú až doslova posledné minúty. (Zdá sa mi, že Donna Tartt sa týmto filmom mohla inšpirovať, keď písala Tajný príbeh, konkrétne v motíve vzťahu učiteľa, autority, nositeľa názorov a jeho žiakov, ktorí - špeciálne jeden dominantný jednotlivec - tieto názory obrátia a vystavia ho tak kríze.)

Veľmi gotické... skrz-naskrz. V tomto smere je film skvelo natočený. Akurát rozprávanie je na môj vkus pomalé a nemám rada, keď sa búrajú upírske klišé, napr. keď si upíriská len tak behajú po slnku, nemajú výrazné sacie zuby a pod. Ale inak pekný strih, David Bowie, geniálna móda osemdesiatych rokov a kultovka Bela Lugosi's Dead od Bauhausu , ktorá skultovila aj tento film. Mne sa to vcelku páči.

Esperanto je naozaj zlovestný jazyk. A podľa všetkého sa k tomuto divnému filmu viaže kliatba... len dúfam, že sa netýka aj divákov.

Dexter's Laboratory Ego Trip je film, ktorý vznikol medzi natočením druhej a tretej série Dexterovho laboratória a je v podstate predĺženou časťou seriálu, čomu zodpovedá viac akčných sekvencií. Je rovnako animovaný, hoci niektoré veci sú zobrazené naturalistickejším spôsobom. Zachováva si však zvyčajnú pointu a humor a tiež v ňom nechýbajú rôzne popkultúrne odkazy a podobnosti ako v každej časti seriálu. Najviac ma pobavilo Dexterovo staré ego a jeho zostup zo svojej „veže zo slonoviny“.

Výborný animák plný odkazov a paródií na všeličo možné. Prvé dve série jednoznačne vedú, ďalšie dve sú výrazne ovplyvnené personálnymi zmenami vo výrobe. Ale aj tak - kto by nezbožňoval malého génia s tajným laboratóriom? Ktorý sa musí denno-denne brániť nájazdom svojej entuziastickej a hlúpej sestry, tajiť laboratórium pred rodičmi, zachraňovať svet, ale aj seba pred svojimi vlastnými vynálezmi, vysporiadavať sa s rivalom Mandarkom, obhajovať svoju povesť génia a nenechať sa znechutiť obyčajnými detskými príhodami, pretože napriek všetkému je Dexter dieťa, s ktorým sa môže malý divák v konečnom dôsledku stotožniť. Hoci - malý divák dokáže oceniť Dextera v celej jeho odkazovej hĺbke až keď vyrastie. Seriál obsahuje aj príhody Super Monkey a Justice Friends, ktoré tvoria vlastný ucelený svet,neskôr sa však už neobjavujú; okrem toho existuje aj niekoľko špeciálnych mimosériových epizód a hodinový film Ego Trip. A všetko to môžem pozerať stále dookola. Dexter's Laboratory je a zostane mojou obľúbenou CN show.

V roku 1972 boli T.Rex na čele s Marcom Bolanom skupinou, ktorá vládla svetu. Silné rock'n'rollové cítenie, kvalitný rytmus, ale hlavne Marcovo šoumenstvo boli magnetmi pre množstvo fanúšikov. A v tomto príhodnom čase, pri príležitosti koncertu skupiny vo Wembley, vnikol napoly koncertový, trochu dokumentárny a v niektorých pasážach nepochopiteľný film Born to Boogie. Nepochopiteľný preto, lebo Marc Bolan ani režisér Ringo Starr nemali presnú predstavu o tom, čo chcú natočiť - a na filme je to jasne vidieť. Surrealistické scénky sa striedajú s koncertom, nie príliš vydarenými zábermi, či klipom k piesni Children of the Revolution. V konečnom dôsledku však ani nejde o kvalitu filmu, ale o propagáciu skupiny. Ringo a Marc sa evidentne vybláznili a keď si pozriete sprievodný dokument s Marcovým synom Rolanom, hneď vám bude všetko jasnejšie. Pre fanúšikov glam rocku je Born to Boogie must see záležitosťou a jedným z vrcholných diel z tohto obdobia. Piesne: Jeepster, Baby Strange, Tutti Frutti, Children of the Revolution, Spaceball Ricochet, Telegram Sam, Cosmic Dancer, Hot Love, Get It On, Chariot Choogle.

Jeden z mojich obľúbených filmov. V skratke ide v Hráčoch so smrťou o myšlienku, ktorá hovorí, že nemusíme za každú cenu spoznať všetko, čo nám je neznáme, pretože by sme tým mohli vyvolať niečo, čo sa nám nemusí páčiť. Alebo inak: neoplatí sa hrať na bohov, nech sme akokoľvek šikovní a ambiciózni. Joel Schumacher je z režisérov, ktorí dokážu natočiť krásne temný film s prepracovanou atmosférou. Páči sa mi tá ponurosť, Kiefer Sutherland a niekoľko scén, z ktorých ma najviac očarili dve - keď Nelson prežije svoju smrť, hráči idú autom do obchodu a Nelson opisuje, čo cítil; a úvodná scéna s dynamickou hudbou, východom slnka a Nelsonovou hláškou: „This is a good say to die“. Naozaj pôsobivé.