Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Akčný
  • Komédia
  • Sci-Fi
  • Krimi

Recenzie (1 333)

plagát

Osada (2004) 

Keď sa nad tým človek zamyslí, Shyamalanova tvorba do roku 2008 bola všetko pokus o modernejšie uchopenie tradičných fantasy príbehov. Šiesty zmysel bol klasická "ghost story", ale prostá nočného vŕzgania dverí, poletujúcich plachiet, či priehľadných duchov. Vyvolený bol "comic book movie", ale prostý kostýmov, lietania, okázalých superschopností, a toho čo si človek pod takýmto filmom predstavuje. Znamenia boli "alien invasion" film, ale prostý lietajúcich tanierov, armády, bojov, a toho čo si človek pod takýmto filmom bežne predstavuje. Happening bol "50s sci-fi paranoia", ale prostá politizovania, nejakých monštier či ľudských mutácií a pod. A Osada je "spooky folk fairy tale", rozprávka nie nepodobná Janíčkovi a Marienke, ale prostá no to už by bol spoiler (aj s odstupom času). Len film mal vo svojom čase aj trochu smolu, že publikum od Shyamalana čakalo moderne strihnuté thrillery/horory čo napínajú a čo majú zaujímavé zvraty. A Osada nie je úplne o tomto, resp. ten celkový koncept a myšlienka je výraznejšia ako naplnenie žánrových škatuliek. Dalo by sa povedať, že čo Shyamalan začal v Osade, to dokončil v Lady in the Water, kde už sa nepokúsil ani o príbehový zvrat a chcel rozprávať už len svoju rozprávku pre dospelých (a trochu zbytočne rýpnuť do kritikov). A po Happeningu, kde sa ako keby skúsil vrátiť k pôvodnému konceptu, ale recept už nefungoval ako predtým, Shyamalan prehodil výhybku a skúsil veľkorozpočťáky s diskutabilnými výsledkami (Last Airbender a After Earth), kým sa v The Visit pokorne nevrátil k úplne najstrohejšej forme a príbehu, ktorý bol v roku 2004 v zásade to, kde sa mu úspech začal rozsýpať pod rukami. Lebo tak ako je Osada klasická hororová rozprávka skoro ako od Bratov Grimmovcov, len modernejšie prefiltrovaná, tak The Visit je zrejmá variácia na Janíčka a Marienku, len ako found footage horor o moderných tínedžeroch. Neviem či tento celkový rámec a koncept o pokusoch o modernejšie uchopenie tradičných príbehov Shyamalan od Šiesteho zmyslu po Happening programovo sledoval, alebo či sa mu dá len retrospektívne či s trochou filozofovania pripísať, ale možno je škoda že táto rovina pri hodnotení jeho tvorby zaniká. Osada je aj taký menší predvoj toho čo do hororového žánru eventuálne priniesli Ari Aster (Midsommar) a Robert Eggers (The Witch). A to nie je všetko, Osada toho pokrýva viac. Aj o tom že ideálny raj sa nikdy nepodarí udržať, že každá spoločnosť tak či onak potrebuje udržovať svoje ovečky v strachu/napätí (či už z bubuláka v lese, alebo z toho že život sa skončí ak nebudú mať nový Mercedes) a aj ako ďaleko sú ľudia schopní zájsť, aby vytesnili realitu a svoju traumu či neschopnosť vyrovnať sa s realitou.

plagát

Barbie (2023) 

Ok, toto som určite nečakal. Ten film je vlastne obrátená psychológia - keby Barbie velebil a ikonizoval, zosypala by sa naň lavína kritiky. Za podporovanie nezdravých vzorov krásy, plytkej komercie a pod. Greta Gerwig a Noah Baumbach to ale urobili celé tak sebauvedomelé, anti-systémové a anti-programové, že vlastne po filme som mal chuť ísť zo súcitu kúpiť nejakému dievčatku Barbie, že nech neplače, že nie je zlá ak sa so svojou bábikou hrá a teší sa z nej. Ak je film takýto cielene a s úmyslom radikálnym sekom vybalansovať imidž značky tým, že sa tá značka sama verejne trochu poníži, dekonštruuje a zhodí natoľko, že aj jej najväčším neprajníkom jej príde ľúto, tak je film až geniálne rafinovaný a záludný marketingový ťah. Ale to si myslím, že by som všetkých predsa len kus preceňoval. Ak sa tvorcovia snažili "len" o kus sebareflexie lebo si boli vedomí, že ono je to predsa len blbosť, tak v tom boli natoľko dôslední a opatrní a precízni, že trochu zabudli na to že sa má jednať aj o oddychovú zábavu. Lebo tou je Barbie až niekde v druhom rade. Ak by som ideologické a názorové trendy posledných 20 rokov obrátil, tak Barbie je vlastne skoro taký #beautyshaming, aby sa tí fešáci a fešandy dobre sebauvedomelo pozhadzovali, nech sa na nich nikto nehnevá že sú takí fešáci a fešandy. Alebo aby si životom zneuznanejší mohli spokojne plesknúť do stehien, že to je ono, konečne to niekto povedal naprudko ako to celé je. Natočené je to pomerne famózne, výprava, kostýmy, sú nielen papundeklové, pestrofarebné blbiny, ale je za tým všetkým veľa práce a snahy a je to vidieť. Tej celkovej dekonštrukcii je podriadený aj humor, ktorý je taký silly ako by človek čakal od ľudí ako Will Ferrell, Kate McKinnon či Michael Cera, ale všetci idú o minimálne jeden rýchlostný stupeň pomalšie a sú umiernenejší, opäť v snahe, aby film o Barbie nebol asi priveľmi trápny a blbý. Čiže ten film sa ako keby za seba aj hanbí a natoľko že vlastne neviem kto okrem filmových nerdov ako ja si z neho čo má odniesť. Lebo na oddychovú zábavu je to veľmi sebaironické, miestami smutnejšie, satirické až uštipačné, sú tam scény ktoré by človek nečakal. Gosling je štandardne veľmi dobrý, Margot Robbie je výborná, toto je asi jej zatiaľ najlepší výkon a človeka miestami aj dojme. Detto aj hudba je pomerne nápaditá a dobre zvolená. Som zvedavý ako film odolá zubu času a ako ho ex post zhodnotí bežný divák, lebo ako píšem Barbie nie je ani tak oddychová zábava ako až skoro cynickejšie či silnejšie rýpnutie do systému a sebazhadzovanie v snahe ospravedlniť svoju existenciu. Neviem ako z filmu budú odchádzať malé dievčatá,  ktoré sa tešili na pestrofarebnú veselšiu rozprávku, ale no asi akési smutnejšie a zmätenejšie, ale možno výchovne postrčené správnym smerom? Alebo no teda zistia, že byť tá zdanlivo preklínaná "stereotypná žena" je tiež voľba a môžu ňou byť a nemusia, a nie sú za to horšie. Ale chcú to vlastne? No zaujímavý úkaz skrátka tento film, spravený pomerne pedantne, ako keby si všetci boli vedomí že ak výsledok nemá skončiť ako povrchná plastiková blbina čo je len na smiech, tak asi jediná cesta je remeselne odrobiť zodpovedné maximum a skúsiť byť takí opatrní a a uvedomelí, že tvorcom nikto nemôže vytknúť že sa aspoň nepokúsili o niečo viac. A to sa aj podarilo, čo je vlastne zázrak a je vlastne hodné určitého uznania, že sa o tú uvedomelosť všetci snažili až takto. Možno to bol jediný spôsob ako niečo takéto natočiť za takéto peniaze s rozumom a nehanbiť sa za výsledok. Potom sa ale ponúka aj otázka, že načo vôbec film o Barbie točiť (hoci piatkové tržby hovoria jasne), ak jediná cesta ako ho podať na úrovni bolo Barbie skrátka ukázať prostredný prst a aj ju trošku rozplakať. Dám 3* , lebo za snahu z toho vyžmýkať niečo iné a celkové úsilie a nápadité scény mi príde nefér film ohodnotiť niečím horším. Ale znova to asi neuvidím, neviem kto sa k tomu bude vôbec vracať a štúdio môže ďakovať marketingu a šťastnej tandemovej premiére s Oppenheimerom, že zarobí, lebo inak normálne na poli veľkých štúdiových projektov čo rýpu do systému sme tu od Fight Clubu nič podobné nemali a Fight Club šuvix...A či sme toto naozaj za cca 150 miliónov potrebovali...

plagát

Oppenheimer (2023) 

Niektoré drobnosti nefungovali ideálne a film by sa bez nich zaobišiel (napr. Pugh/Murphy v pojednávacej miestnosti), znieslo by sa aj o pár hviezdnych hercov menej aby diváka nevytrhávala prítomnosť stále nejakej novej známej tváre trochu z deja, dalo sa ubrať pár minút (podľa gusta niekde medzi 10-30), keďže film dosiahne dramatický vrchol po teste Trinity (ale zase chápem prečo Nolan nechcel poslednú polhodinu obetovať a svoj význam mala a pre mňa radšej takto ako keby príbeh nebol kompletný). To je všetko čo sa týka výhrad. Neviem či to je Nolanov opus magnum, ale sklamanie to nie je, svoje ambície si film viac-menej obhajuje a určite je to film, ktorý je robený pre IMAX a ktorý je prvotriedna filmárčina od režiséra, ktorý má svoje remeslo dokonale zvládnuté. Myšlienka tam je tiež a v nánose chválenia  režiséra a radosti z toho že Cillian Murphy má konečne svoju životnú rolu (a odohral ju suverénne a celé to ťahá, resp. veľmi slušne mu sekunduje Downey) akosi zaniká aký silný príbeh to je. To čo Oppenheimer a jeho tím vytvorili, čo to prinieslo, aké to má dozvuky dodnes (možno silnejšie ako by sa mohlo zdať - keďže niekde vzadu to vedomie nukleárnych zbraní majú všetci) a aj ako sa to celé osobne, politicky a inak dotklo samotného Oppenheimera. Nie je to vyvážené ako napr. Inception, či Temný rytier, možno sa nájdu historické nepresnosti, na ktoré sa ešte poukáže, ale je to film, ktorý tento rok asi svojou veľkoleposťou, silným historickým príbehom a perfektne zvládnutou formou a remeslom ťažko niečo prebije (možno sa o to nie úplne márne budú snažiť Scorsese alebo Scott a mínus historický príbeh aj Villeneuve). Tých pár výhrad a Nolanova podľa plnosti kinosál zjavne veľká popularita (aj u ročníkov 18 - 34) a už pomaly ikonický status (od Spielberga a Camerona podobná režisérska hviezda asi nevyrástla) môžu byť paradoxne vecami, ktoré prispejú k tomu že budúci rok, napriek tomu že svoj fach už lepšie mať zvládnutý asi nemôže, ho zase minie prestížnejšie akademické ocenenie (ktoré otázka či si zaslúži práve teraz, ale chyba by to asi nebola, keďže ten film je evidentne dielom svojho režiséra, s jeho jasným rukopisom, je spravený na zjavne vysokej úrovni a aj politicky by to bol odkaz, za ktorý by sa rôzne zostavy akademikov mohli radi postaviť). Uvidíme. Každopádne je to určite film, ktorý sa oplatí vidieť a ktorý stojí za to, a ktorý stojí za to vidieť v čo najlepšom kine.

plagát

Mission: Impossible Odplata - Prvá časť (2023) 

Prekvapenie. Nečakal som, že McQuarrie to pojme takto epicky - je to kus Metal Gear Solid V/Hideo Kojima, kus Uncharted, kus Skyfall, trošku Most cez rieku Kwai a je to melodramatická (aj soap) opera, ktorá sa berie vážne. Nejedná sa úplne o dynamickú, svižnú, vtipnú jazdu ako je pre sériu obvyklé, naopak je snaha o pomalšiu, osudovejšiu epiku a klasický veľkofilm, hoci všetko čo človek od značky čaká dostane. Čo ma prekvapilo najviac je, že McQuarrie tieto až povedzme nolanovské ambície ustál, a s Cruiseom si neuleteli, ale naopak film je napriek zjavne veľkým ambíciám disciplinovaný, sústredený. Vidno na ňom rozpočet, vidno že sa myslelo na detaily (nie možno každá dejová zákruta či drobnosť) a vidno že tentokrát sa hrá aj o niečo iné ako len o to aby sa Cruise snažil predviesť čo najkrkolomnejší kaskadérsky kúsok. V traileroch opakovaný skok motorkou je vlastne asi to najdivokejšie čo film v tomto smere ponúka, a aj to sa vôbec v tej divokosti mačisticky nevyžívame, ale len slúžime celku (čo u Cruisea nebýva vždy bežné). A scéna je vyseknutá úplne na políčko presne, funguje to ako má a divákovi trošku (správne) pokrúti žalúdok. Páčila sa mi gradácia, kedy sa film rozbieha pomalšie, aby na záver pridával otáčky a človek bol napätý. IMAX tento rok lepší ešte nebol, pre mňa lepší zážitok aj ako Avatar, skrátka obraz, kamera, výprava, rozpočet a atmosféra, nadupaná hudba a zvuk...presne kvôli takýmto filmom sa chodí do kina, resp. toto bolo čo mi behalo hlavou keď film skončil. Rozseknutie na dve časti mi nevadí, film ponúka toho dosť, a nepôsobí to nasilu - druhú časť by som si pozrel hneď a k prvej časti sa rád vrátim, lebo obstojí aj sama. Po vlažnejších recenziách som nebol prehypovaný, pre mňa ale Cruise si to akési pomyselné veľké finále (pri jeho aktivite asi len dočasné) Huntovej "aktívnej kariéry" postrážil a s McQuarriem a zvyškom tímu dodali film ako sa na takúto veľkolepejšiu rozlúčku patrí a ktorý si viac-menej obháji všetko o čo sa snaží.

plagát

Strážcovia galaxie 3 (2023) 

Čo to spravili so starými dobrými Strážcami? Gunnovi zjavne trochu hráblo...preč je ľahkosť, švih, pozitívne emócie, trošku dojemnosti. Strážcovia boli vždy tá excentrická, mierne a humorne dysfunkčná partička. Tu sa z nich stalo ale akési mean spirited, depresívne, naštvané, ukričané a nesympatické obludárium, kde každý pôsobí ako horšia verzia postavy, ktorú sme videli predtým. Všetci sú naštvaní, kričia po sebe, stále si niečo vyčítajú, urážajú sa, nie už štýlom vtipného doberania si jeden druhého, ale ako manželstvo po 30-tich rokoch z Linklaterovho Before Midnight. A do toho potvory a obludy, ktoré sú každá odpudivejšia a bizarnejšia ako druhá, proste toto už je ako nejaký divný mišmaš medzi Love, Death, Robots, Nožnicovorukým Edwardom,  space hororom či Cronenbergom, Marvelom a trochou komédie? Finále, ktoré malo byť podľa možnosti dojemnou a príjemnou rozlúčkou s obľúbenými postavami je niečo celkovo pomerne vlastne neveselé, trpkejšie, krutejšie a drsné a Rocketova backstory je niečo aj smutné, aj škaredé a psychologicky/psychicky nepríjemné na sledovanie - všetky tie zdeformované a zohavené zvieratá. Na Disneyho dosť čierna káva. Na jednu stranu možno Disneymu kvitovať, že sa úzkoprso nesnažil Gunna natlačiť do svojej úsmevnej rodinnej škatuľky a Gunn dal svojej fantázii voľný priechod tak ako na podobný štúdiový projekt bežné práve nebýva...ale všetky tieto podivnosti v až takomto počte za obrovské peniaze, tzn. spracované na najšpičkovejšej úrovni...želal si toto od Marvelu niekto? Ako píšem - Gunnovi regulérne asi trochu uletela súdnosť a MCU už nič podobné asi neuvidí, ale dať ho ako nového šéfa konkurenčného DCU môže byť chyba, resp. pevne verím že mu niekto povie aby sa trochu znormalizoval, alebo jeho mieru voľnosti a kontroly nad projektmi ešte prehodnotia...lebo ak niekto kto si takto bizarne ulietava (čo začal už v The Suicide Squad) má podobným prístupom kreatívne a manažérsky zodpovedať za nové smerovanie celého na novo štartovaného DC univerza...no neviem neviem.

plagát

Stillwater (2021) 

Pomerne chytré a nápad je dobrý, len sa možno trošku pridlho a priveľmi romanticky zameriava na vzťah Billa a Virginie a Mayi. Ak by sa v tomto kus ubralo alebo na to išlo inak, a McCarthy by film stiahol na cca 120 minút, mohla to byť pecka se vším všudy. Takto pointa trochu stráca na údernosti a jasnosti, resp. tých point sa dá nájsť viacero - aj imigranti, aj čo priniesol Trump, aj zahraničná politika, aj evidentná analógia k Amande Knox, aj metafora o súčasnej/budúcej Amerike. Išlo primárne o sebareflexiu smerom dovnútra alebo smerom navonok? Primárne o pohľad zvonka alebo zvnútra? O film, ktorý sa snaží Ameriku objektívne analyzovať, alebo skôr kritizovať? Asi všetko naraz, a preto je občas trošku nie úplne jasné akú funkciu má tá-ktorá postava plniť. Damon je sústredený a vlastne veľmi dobre obsadený, lebo jeho postava je nie len sympatická a je trochu buranská/neohrabaná, ale akosi keďže je to Damon, asi by sme mu mali držať palce? A to je práve cieľ, tzn. toto nie je len film o dobrom a sympatickom poctivcovi z amerického ľudu, Damon viac-menej reprezentuje Ameriku samotnú a minimálne to ako je vnímaná v zahraničí a z tohto dôvodu podľa mňa hlavnú úlohu lepšie obsadiť asi nešlo. Resp. dúfam, že to bol úmysel. Len teda tá Amerika z toho nevychádza práve najlepšie, a takáto studená sprška do vlastných radov (či už v prvom alebo druhom pláne)...nečudo že film sa neujal viac, na toto mnohí Američania momentálne chuť asi veľmi nemajú. Aj hlavný príbeh, ktorý tejto metafore slúži je nie práve na veselú nôtu a neponecháva vlastne priestor pre veľa nádeje či viery v lepšie zajtrajšky. Divácky nevďačný film, ktorý sa nesnaží ani o sympatického hrdinu, ani o to potešiť romantikou, ani o vrúcnejšie vzťahy, ani o to s aspoň trochou optimizmu hľadieť do budúcnosti. Skrátka pomerne bez útechy, ale Damonovi treba kvitovať, že sa na podobnú úlohu odhodlal, jedná sa asi o jeden z jeho najlepších výkonov, hoci sa to nemusí zdať na prvý pohľad.

plagát

Indiana Jones a Nástroj osudu (2023) 

Ťažší oriešok. Ten film podľa mňa dopláca najviac na to čo sa oficiálne všade opatrne chváli - režiséra. James Mangold má toho za sebou dosť, je schopný, a papierovo pôsobí ako nie zlá voľba. Problém ale je že to celé natočil ako keby točil Logana alebo Ford v. Ferrari, svoje dva predchádzajúce filmy. Resp. toto je  porovnaní s predchádzajúcimi dielmi vážnejšie pôsobiaci, tempom predsa len pomalší a moderným konvenciám prispôsobený blockbuster, ktorý len akoby náhodou je súčasne Indiana Jones a obsahuje jonesovské propriety. A problém to je, lebo tentokrát je snaha skladať reparát za Krištáľovú lebku, a tentokrát sa má jednať a asi aj jedná o definitívnu, sentimentálnu rozlúčku s obľúbeným hrdinom a ultimátny fan service. Tak to strýko Disney predáva. Proste má sa brnkať na srdiečko, na city. A Mangold sa o to miestami aj snaží, ale možno to chcelo trošku viac a jeho štýl je trochu niekde inde ako bol Spielberg - skátka kombo Mangold/nostalgia nešlape rovnako ako šlapalo kombo JJ/nostalgia -- Mangold si takpovediac ide svoje a jonesovský vzorec napasováva na to ako rád točí filmy on a na jednu stranu sa film teda tvári ako ultimátny fan service, ale na druhú sa nesnaží byť 2x verný forme a štýlu, ktorý razil Spielberg. Tento akýsi koncepčný/režijný nesúlad je čo filmu škodí, lebo nie je to ani niečo iné ako doteraz, ani taká akurátne updatenutá svižná nostalgická jazda čo poteší ako Force awakens, či Top Gun: Maverick. A trošku ma popravde prekvapilo, že po Last Jedi a cirkusu čo okolo toho filmu bol, Iger/Kathleen Kennedy a Disney dovolili aj tentokrát menej povedzme značke slúžiacemu režisérovi si tú zbožňovanú klasiku nejako pripodobniť či privlastniť - mne osobne by to a priori nevadilo, ale nechápem už čo u Disneyho vlastne robia a asi u nich panuje od Last Jedi trošku dusnejšia atmosféra, minimálne medzi Bobom Igerom a Kathleen Kennedy. Čo by určite prospelo je kratšia minutáž, 20-30 minút mohlo ísť kľudne von. Už úvodná scéna sa snaží o typicky jonesovské efektné intro, ale je zbytočne dlhá, nechytí tie správne grády a správne tempo...Ford je na svoj už veľmi vysoký vek stále frajer - paradoxne tentokrát sa o jeho veku veľmi nevtipkuje, ani sa o ňom nevedú polemiky, hoci práve teraz sa v tom mohlo/malo trošku pritvrdiť (dej k tomu polemizovaniu nad tokom času a nad vekom vyslovene nabádal). Ostatní sú dobrí, Mikkelsen je viac než dôstojný záporák, ale nikto nevyčnieva, hoci o to v Jonesovi nikdy nešlo. Záver...no povedzme, že tak ako sa hojne podebatovalo o závere Krištáľovej lebky sa asi bude debatovať aj o tomto. Na mňa to pôsobilo ako dosť slušné WTF ale k Jonesovi to vlastne pomerne pasuje...a vlastne pomerne dosť. SPOILER Najväčšiu emóciu vo mne vyvolal samotný záver s Marion, ktorej chvíľková prítomnosť, tak ako bola trochu nasilu v 4-ke, tentokrát pohladila po srdci a potešila. Aj to bolo celkom dojemné. A škoda, že na túto nôtu, kedy to chytí také tie spielbergovské emócie, film nezabrnkal viackrát - nemuselo to byť každú minútu, ale chýbalo to. KONIEC SPOILERU Čiže tak. Ono to nie je vôbec fail, či celé zle a Williams, na samostatné počúvanie, zložil tiež zase raz kus klasickej filmovej hudby, ktorá je dnes už vymierajúca, ale mal sa toho ak nie chopiť Spielberg, tak aspoň trošku tu a tam do toho ešte hovoriť. A neprehodiť na nostalgickom a dojemnom konci celej série, kedy sú už všetci aktéri 70-nici a 80-nici, v snahe o sebareflexiu pokorne žezlo komplet celé do rúk niekomu ako Mangold, kto sa proste s tým čo film potreboval napriek kompetentnosti trošku kus minul. A určite sa zišlo skrátiť. Ale za zlyhanie by som film neoznačil a podobne ako Krištáľová lebka, viem si predstaviť, že časom to získa inú patinu, keď už bude z celej Amblin, Frank Marshall, George Lucas, Steven Spielberg éry len vzdialená spomienka.

plagát

Flash (2023) 

Ťažký úlet. Myslím, že ak DCEU je opisované či vnímané ako chaos, ktorý nevie ani čo poriadne je, tak Flash si pomiešal všetko čo bolo, je, bude, nebude, mohlo byť do guláša, ktorý nemá hlavu ani pätu, a je len bizáro kvázi fan service defilé všetkého čo sa v DC filmoch objavilo, bez ladu a skladu, v kabáte ktorý kombinuje Wana, Snydera, Gunna, Sandberga, a kopí jednu WTF scénu a atrakciu za druhou. Miller sa snaží, ale je už vzhľadom na svoje rôzne faux pas (mierne povedané) zvláštny, Keatona je aj škoda lebo či v tomto cikuse bol on alebo Affleck je úplne jedno hoci charizmu stále má, potenciálne silné momenty zanikajú v záplave dejovo nejasnej videohernej rubanice, ktorá sa často ani nesnaží vyzerať ako tentpole (Flashov beh, CGI postavy). Skrátka ak dnešný komiksový boom čakal na svojho Batmana a Robina a popredné guilty pleasure, práve ho dostal. Ja som po tom hype čakal niečo iné, ale uznať treba že sa každú chvíľu deje nejaká bláznovina a je to celé tak fascinujúco chaoticky padnuté na hlavu ale efektne a efektívne útočiace na prvú signálnu, že sa človek nestihne nudiť a na konci keď sa prelínajú multiverzá už len čumí a hovorí si WTF is going on...Sasha Calle bola fajn, s ňou by sme mohli vidieť do budúcna aj niečo viac.

plagát

Muži v čiernom (1997) 

Dnes už klasika, ktorá bola poplatná svojej dobe a poplatná momentálne asi kus ustupujúcim tendenciám veriť konšpiračným teóriám o omnipotentných vládnych aparátoch, ktoré pred ľuďmi skrývajú zásadné pravdy. Jedná sa o už nostalgickú spomienku na časy, kedy sa oddychová letná zábava a komiksové filmy robili priamočiaro, menej komplikovane, svižne, bez ambícií byť niečím viac. Vlastne neviem či by ma to ale dnes stále bavilo, keby sa nedal oceniť kumšt čo za filmom evidentne je a dobrá chémia ústrednej dvojice. Osobitnú zmienku zaslúži ale hlavne Vincent D'Onofrio, ktorý je v tomto filme pomerne nedocenený - úlohu Edgara chrobáka zobral ako naozaj svedomitý stúpenec Stanislavského metódy a dal do výkonu a postavy toľko úsilia, že zatieňuje všetko naokolo.

plagát

Transformers: Monštrá sa prebúdzajú (2023) 

Pred rokmi ma po Age of Extinction aj trochu mrzelo, že som nebol v IMAX-e na 3D - film za veľa nestál, ale Bay to audiovizuálne prebušil tak, že no kde inde má to 3D a Dolby zvuk význam ak nie tu? Tak som si to vykompenzoval. Človek dostane presne to čo si predstaví pod slovami "siedmy diel Transformers, ktorí začali v roku 2007" - tzn. opakuje sa stále ten istý vzorec: relikvia X sa ocitne na Zemi, veľký zlý robot Y ju chce ukoristiť a Zem zničiť/ovládnuť, Optimus Prime a tím sa musia zjednotiť a krízu zažehnať. Nič viac, nič menej, 5 rokov medzi týmto a Bumblebee neprinieslo žiadnu novú kreatívnu iskru okrem pár drobných obmien (mierne indianajonesovská vsuvka v Peru). Postavy sú menej sympatické ako predtým, je ich aj málo, humor ma 2x nepobavil a dejovo to skrátka je o ničom - séria sa už jednoducho vyčerpala a len sa cyklí v tom istom. Ale zvukovo a efektovo to je stále nabušené viac než dosť a tak, že v sále dunel každý výbuch a bolo sa na čo pozerať. Chýba síce tá Bayova megalomanská opulentnosť a plagátovosť/videoklipovosť, ale ak niekto má záujem si užiť útok na prvú signálnu aký má asi len táto séria, toto film obstaráva stále viac než dosť. Hoci obstaráva už asi len to, a vlastne ťažko povedať pre koho toto v roku 2023 okrem skalných fanúšikov vlastne je - lebo trendy sa už posúvajú inam, a film ktorý je strihnutý podľa mustra, ktorým séria štartovala pred 16-timi rokmi...no začína byť cítiť, že doba sa posúva inam a pri sérii, ktorá kreativitu vyčerpala viac-menej v prvom dieli...podobne ako MCU, aj Transformeri a ich ťažká tonáž sa v tejto podobe teda asi už pomaly chýlia k svojmu koncu. Hasbro ani Paramount to pustiť chcieť nebudú, ale čo sa dá vlastne ďalej inovovať na značke, ktorá neumožňuje nič iné než filmy v duchu "veľkí roboti sa medzi sebou rúbu"? Možno to skúsiť urobiť viac temné, alebo ešte infantilnejšie - viď. Mario. Čo je určitým spôsobom zaujímavá zmena, tiež značiaca určité trendy ktoré začínajú byť pomaličky badateľné aj vo filmoch je, že americký patriotizmus slabne a je podstatne menej prítomný ako predtým. Transformeri mali od jednotky vždy veľmi silný patriotizmus, boli veľmi pro-military a boli skrátka ukážková plagátová propaganda - viď. Mark Wahlberg pri vlajúcej americkej vlajke a západe slnka na svojej farme v Age of Extinction - proste séria aj Bay si na tento proamerický pohľadnicový gýč a ideológiu potrpeli. Tentokrát ale ten proamerický patriotizmus absentuje a absentuje akákoľvek propagácia armády či čokoľvek pro-military, na čom staval Bay - žiadne America fuck yeah. Film vlastne Ameriku nijako nevelebí, neoslavuje, z jej kultúry berie to čo priniesli posledné dekády a prehuluje to - viď. asi 8 či koľko rapových pesničiek čo počas filmu zaznie. Zaveje len jedna americká vlajka, ako keby z povinnosti, aby sa nepovedalo a pôsobí to ako keby niektoré prvky americkej kultúry už boli zdôrazňované tak ako píšem - z povinnosti, ale najsviežejšie film pôsobí keď sa z americkej pôdy odíde a ide sa do Peru. Toto je ideologicky/koncepčne asi najvýznamnejšia zmena oproti predchádzajúcim filmom, ktorá asi reflektuje momentálne spoločenské nálady - tzn. film je apolitický, bez akejkoľvek okatej ideológie. Keď v tom človek hľadá viac, Amerika momentálne prechádza aj určitou krízou, kedy pomaličky možno trošku stráca dôveru sama v seba a v to, že bude najdominantnejším impériom na svete na veky vekov. A ten americký ťažký patriotizmus sa tak predáva ťažšie aj v Amerike samotnej, a aj inde vo svete a ktovie či sa vôbec v takej forme niekedy vráti. **1/2