Recenzie (378)
L. A. - Utajené skutočnosti (1997)
Celý film stojí na dokonale vyšperkovanom scenári a hlavnej trojici úžasne prepracovaných postáv, kde každá z nich je svojím spôsobom odlišná. Nebál by som sa to považovať za jeden z najlepšie obsadených filmov ever, pretože v podstate všetci zúčastnení tu predvádzajú úžasný herecký um. Hlavne Russel Crowe a jeho (nečakane) perfektne úžasná dynamika s Guyom Pearcom. Len škoda že sme sa tejto dvojice dočkali až na konci tohto inak úžasného filmu. Finálna prestrelka kde som už cítil žalúdok v krku tomu dosadila zlatú korunku jednej z najlepších novodobých detektívok.
Joker (2019)
"The worst part of having a mental illness is people expect you to behave as if you don't."____ Šokujúca, ale svojím zvrhlým spôsobom aj krásna spoveď, psychicky nie úplne v poriadku, duše ktorú spoločnosť a systém zomleli natoľko, že už mu je jedno že na jeho ceste za pomyselným šťastím musí prechádzať cez mŕtvoly. Jemu to je jedno a on sám (a ani divák) ani nevie, či sa tomu smeje alebo plače. Áno, film do žánru nepriniesol v podstate nič nové a ani réžia nie je nijak inovatívna. Ale furt to má svoj ksicht a spôsobilo to aj neočakávanú revolúciu v mainstreame a vnímaní komiksoviek. Phoenix je fenomenálny, to už tu bolo omleté nespočetne krát. Arthur Fleck je neskutočne vťahujúca osoba a človek má až chuť zvresknúť na telku nech mu dajú pokoj. Napriek tomu, že Phillips v niektorých momentoch až barz pripomína Scorseseho, sa filmu nedá uprieť vplyv, ktorý po sebe zanechal. Pokračovanie má neskutočný potenciál prekonať svojho predchodcu a ja iba držím palce, nech sa to podarí aspoň čiastočne.
Naušika z Větrného údolí (1984)
Poctivý Mijazaki se vším všudy. Nádherný prepracovaný svet a silný ekologický presah, ktorý je podľa mňa zo všetkých jeho filmov práve tu najsilnejší. Napriek prvej polovici, ktorá sa celkom tiahne to ale koniec dokonale kompenzuje.
Zóna záujmu (2023)
Jeden z tých filmov, u ktorých bola forma uprednostnená pred obsahom. A áno, občas sa nájdu nejaké výnimky u ktorých to nevadí, ale tu to s tou artovosťou dosť prehnali. A že to hovorím práve ja, lebo ja doslova žerem artové filmy a u všetkého, u čoho sa v úvode objaví nápis A24 už hneď pridávam bonusové body! Je super, že film využíva inovatívne techniky rozprávania (celý čas je počuť zvuky streľby a plaču v pozadí), do toho to má nádhernú kameru a prácu s farbami, ale na čo to všetko je, keď to neslúži žiadnemu príbehu a ani postavám. Je síce zaujímavé sledovať postavy, ako kecajú o tom, čo majú posadené v záhrade a do toho tam počuť zvuky umierania, ale o tých postavách nevieme vôbec nič. Jediné len že sú to svine bez chrbtice, ale na to netreba ich človeku sledovať hodinu a pol. I tak to je ale netradične ladený film. Film je audiovizuálne médium a The Zone of Interest využíva to slovo "audio" najviac ako sa dá.
Kill Bill 2 (2004)
Jednička stavala hlavne na Tarantinovu réžiu, dvojka zas na jeho scenáristický um. Pomalšie tempo, vážnejší tón, hustejšia atmosféra, celkovo divácky menej prijateľné zase na oplátku kompenzuje scenár s jednými z najlepších dialógov zo všetkých tarantinoviek kde som konečne pochopil pravú podstatu Supermana. Aj vďaka jedničke je Kill Bill vol. 2 oveľa viac emočne silnejší zážitok. Celkové zhrnutie: Kill Bill je bezpochyby jeden z najlepších tarantinových filmov, typický béčkový film v tom najlepšom zmysle slova a Beatrix Kiddo, alias Nevesta, je bez diskusie jedna z najlepších ženských hrdiniek a naproti tomu je Bill jeden z najkompetentnejších záporákov, pravdepodobne, za posledné roky.
Kill Bill (2003)
"My name is Buck and I came here to fuck."____Čistá dávka Tarantinovej réžie pichnutá priamo do žily. Gejzíry striekajúcej krvi, zbesilé tempo, foot fetish, ikonický soundtrack a ku tomu pocta anime a ázijskej kultúre celkovo. Toto je jeden z tých filmov, ktorý sa vôbec nedá brať vážne. A kto ho berie smrteľne vážne tak by sa mal nad sebou zamyslieť. Stret hneď niekoľkých žánrov v jednom robí Kill Bill (1) jeden z najzaujímavejších filmových zážitkov. ***, alias Nevesta je jedna z najlepších filmových hrdiniek vôbec, to je názor, ktorý budem silou mocou obhajovať.
Doručovací služba čarodějky Kiki (1989)
Chcem vedieť Mijazakiho recept na to, ako dokáže urobiť z doslova ničoho (reálne tam nie je takmer žiadna zápletka, iba postavy a ako len tak prežívajú) niečo tak prenádherné a kúzelné. Potrebujem to vedieť!!
Saw: Hra o prežitie (2004)
Dnes už kultovná klasika, ktorá si bez pochyby zaslúži svoje miesto medzi klasiky moderného hororu. Pokračovania som nevidel a ani ich nemám v pláne pozerať, keďže si nechcem pokaziť chuť na tento film. James Wan je už dnes bezpochyby hororovou legendou a už v jeho debutovom filme je výrazne cítiť jeho štýl. Klaustrofobická atmosféra, zbesilá kamera, ešte zbesilejší strih a (hlavne), prepracovaný scenár plný zvratov, ktorý s ďalšou scénou vytvára v divákovi ďalšie a ďalšie otázky, ktorých odpovede sa uspokojivo dočká na konci. Čo ma ale najviac prekvapilo, že film není až taký brutálny (oproti ostatným filmom) a dokonca sa tu nájde aj hneď niekoľko čisto hororových scén, ktoré stavia na atmosféru a nie na nechutnostiach. Doslova zhmotnenina príslovia "Za málo peňazí, veľa muziky."
Prišla v noci (2023)
Manželia Jirka a Aneta si žijú pokojným životom na predmestí. Keď tu zrazu v noci príde ku nim sám diabol, monštrum aby z nich postupne vysávalo energiu. To monštrum sa volá Valerie, Jirkova matka. Neobyčajne podaná dráma o starnutí mixnutá s hororom vyzdvihuje hlavne hrôzu naháňajúca Simona Peková a hlavne scenár, ktorý vôbec nenudí a niektoré vážne pasáže strieda s tými komediálnymi. Otvorený koniec síce nemusí sadnúť úplne každému, ale ak nad tým človek porozmýšľa, tak k téme perfektne zapadá.
Duna: Časť druhá (2024)
Nebudem preháňať keď poviem, že som sa v kine počas sledovania tohto kinematografického míľniku takmer posral blahom. Duna nieje len ďalšie pompézne sci-fi. Duna je niečo viac. Duna je filozofickými témami preplnený príbeh o tom, ako sa človek pod náporom vlastného okolia mení v niečo, čo sa len sťažka podobá na to, čo bolo pred tým a pod dohľadom Denisa Villeneueva sa nám tu rozohráva šachová partia epických rozmerov, a pritom je to vo svojom jadre príbeh o láske, ktorú musí človek obetovať pre vyššie dobro. Dvojka bezchybne pokračuje tam, kde jednička skončila. Rozvíja témy, myšlienky a postavy. Prvá hodina je prakticky dokument o Fremenskej kultúre, ktorý začína perfektnou, takmer bez slovnou, akčnou sekvenciou a končí epickou jazdou na červovi. Druhá hodina zase nastavuje pôdu na epické finále, ktoré som čakal, že bude dlhšie. Ale i tak je príchod piesočných červov jeden z najepickejších filmových zážitkov, ktorý som mal možnosť vidieť a finálny súboj medzi Willy Wonkom a Elvisom tomu nasadil zlatú korunu dokonalosti, ktorou Duna bezpochyby je.