Lendak

"The worst part of having a mental illness is people expect you to behave as if you don't."____ Šokujúca, ale svojím zvrhlým spôsobom aj krásna spoveď, psychicky nie úplne v poriadku, duše ktorú spoločnosť a systém zomleli natoľko, že už mu je jedno že na jeho ceste za pomyselným šťastím musí prechádzať cez mŕtvoly. Jemu to je jedno a on sám (a ani divák) ani nevie, či sa tomu smeje alebo plače. Áno, film do žánru nepriniesol v podstate nič nové a ani réžia nie je nijak inovatívna. Ale furt to má svoj ksicht a spôsobilo to aj neočakávanú revolúciu v mainstreame a vnímaní komiksoviek. Phoenix je fenomenálny, to už tu bolo omleté nespočetne krát. Arthur Fleck je neskutočne vťahujúca osoba a človek má až chuť zvresknúť na telku nech mu dajú pokoj. Napriek tomu, že Phillips v niektorých momentoch až barz pripomína Scorseseho, sa filmu nedá uprieť vplyv, ktorý po sebe zanechal. Pokračovanie má neskutočný potenciál prekonať svojho predchodcu a ja iba držím palce, nech sa to podarí aspoň čiastočne.

Poctivý Mijazaki se vším všudy. Nádherný prepracovaný svet a silný ekologický presah, ktorý je podľa mňa zo všetkých jeho filmov práve tu najsilnejší. Napriek prvej polovici, ktorá sa celkom tiahne to ale koniec dokonale kompenzuje.

Jeden z tých filmov, u ktorých bola forma uprednostnená pred obsahom. A áno, občas sa nájdu nejaké výnimky u ktorých to nevadí, ale tu to s tou artovosťou dosť prehnali. A že to hovorím práve ja, lebo ja doslova žerem artové filmy a u všetkého, u čoho sa v úvode objaví nápis A24 už hneď pridávam bonusové body! Je super, že film využíva inovatívne techniky rozprávania (celý čas je počuť zvuky streľby a plaču v pozadí), do toho to má nádhernú kameru a prácu s farbami, ale na čo to všetko je, keď to neslúži žiadnemu príbehu a ani postavám. Je síce zaujímavé sledovať postavy, ako kecajú o tom, čo majú posadené v záhrade a do toho tam počuť zvuky umierania, ale o tých postavách nevieme vôbec nič. Jediné len že sú to svine bez chrbtice, ale na to netreba ich človeku sledovať hodinu a pol. I tak to je ale netradične ladený film. Film je audiovizuálne médium a The Zone of Interest využíva to slovo "audio" najviac ako sa dá.

Jednička stavala hlavne na Tarantinovu réžiu, dvojka zas na jeho scenáristický um. Pomalšie tempo, vážnejší tón, hustejšia atmosféra, celkovo divácky menej prijateľné zase na oplátku kompenzuje scenár s jednými z najlepších dialógov zo všetkých tarantinoviek kde som konečne pochopil pravú podstatu Supermana. Aj vďaka jedničke je Kill Bill vol. 2 oveľa viac emočne silnejší zážitok. Celkové zhrnutie:  Kill Bill je bezpochyby jeden z najlepších tarantinových filmov, typický béčkový film v tom najlepšom zmysle slova a Beatrix Kiddo, alias Nevesta, je bez diskusie jedna z najlepších ženských hrdiniek a naproti tomu je Bill jeden z najkompetentnejších záporákov, pravdepodobne, za posledné roky.

"My name is Buck and I came here to fuck."____Čistá dávka Tarantinovej réžie pichnutá priamo do žily. Gejzíry striekajúcej krvi, zbesilé tempo, foot fetish, ikonický soundtrack a ku tomu pocta anime a ázijskej kultúre celkovo. Toto je jeden z tých filmov, ktorý sa vôbec nedá brať vážne. A kto ho berie smrteľne vážne tak by sa mal nad sebou zamyslieť. Stret hneď niekoľkých žánrov v jednom robí Kill Bill (1) jeden z najzaujímavejších filmových zážitkov. ***, alias Nevesta je jedna z najlepších filmových hrdiniek vôbec, to je názor, ktorý budem silou mocou obhajovať.

Chcem vedieť Mijazakiho recept na to, ako dokáže urobiť z doslova ničoho (reálne tam nie je takmer žiadna zápletka, iba postavy a ako len tak prežívajú) niečo tak prenádherné a kúzelné. Potrebujem to vedieť!!

Dnes už kultovná klasika, ktorá si bez pochyby zaslúži svoje miesto medzi klasiky moderného hororu. Pokračovania som nevidel a ani ich nemám v pláne pozerať, keďže si nechcem pokaziť chuť na tento film. James Wan je už dnes bezpochyby hororovou legendou a už v jeho debutovom filme je výrazne cítiť jeho štýl. Klaustrofobická atmosféra, zbesilá kamera, ešte zbesilejší strih a (hlavne), prepracovaný scenár plný zvratov, ktorý s ďalšou scénou vytvára v divákovi ďalšie a ďalšie otázky, ktorých odpovede sa uspokojivo dočká na konci. Čo ma ale najviac prekvapilo, že film není až taký brutálny (oproti ostatným filmom) a dokonca sa tu nájde aj hneď niekoľko čisto hororových scén, ktoré stavia na atmosféru a nie na nechutnostiach. Doslova zhmotnenina príslovia "Za málo peňazí, veľa muziky."

Manželia Jirka a Aneta si žijú pokojným životom na predmestí. Keď tu zrazu v noci príde ku nim sám diabol, monštrum aby z nich postupne vysávalo energiu. To monštrum sa volá Valerie, Jirkova matka. Neobyčajne podaná dráma o starnutí mixnutá s hororom vyzdvihuje hlavne hrôzu naháňajúca Simona Peková a hlavne scenár, ktorý vôbec nenudí a niektoré vážne pasáže strieda s tými komediálnymi. Otvorený koniec síce nemusí sadnúť úplne každému, ale ak nad tým človek porozmýšľa, tak k téme perfektne zapadá.

Nebudem preháňať keď poviem, že som sa v kine počas sledovania tohto kinematografického míľniku takmer posral blahom. Duna nieje len ďalšie pompézne sci-fi. Duna je niečo viac. Duna je filozofickými témami preplnený príbeh o tom, ako sa človek pod náporom vlastného okolia mení v niečo, čo sa len sťažka podobá na to, čo bolo pred tým a pod dohľadom Denisa Villeneueva sa nám tu rozohráva šachová partia epických rozmerov, a pritom je to vo svojom jadre príbeh o láske, ktorú musí človek obetovať pre vyššie dobro. Dvojka bezchybne pokračuje tam, kde jednička skončila. Rozvíja témy, myšlienky a postavy. Prvá hodina je prakticky dokument o Fremenskej kultúre, ktorý začína perfektnou, takmer bez slovnou, akčnou sekvenciou a končí epickou jazdou na červovi. Druhá hodina zase nastavuje pôdu na epické finále, ktoré som čakal, že bude dlhšie. Ale i tak je príchod piesočných červov jeden z najepickejších filmových zážitkov, ktorý som mal možnosť vidieť a finálny súboj medzi Willy Wonkom a Elvisom tomu nasadil zlatú korunu dokonalosti, ktorou Duna bezpochyby je.

"I used to be a brother... and now I´m not."______ Šokujúci príbeh jednej z najslávnejších wrestlingových rodín, a jej cesta na dno. Príbeh, ktorý dokáže dať človeku viac, než čaká. Príbeh, ktorý prvú polovicu pôsobí ako feel good rodinná dramedy, sa kvôli nečakanému zvratu zmení na neskutočnú emočnú horskú dráhu, ktorá trvá až do samotného konca. Traja bratia, ktorí boli na absolútnom vrchole. Ale nad touto slávou stojí tmavý oblak ich otca, ktorý sa s nimi jednoducho nesral. Z tohto mraku neskôr vystrelí blesk, ktorý spôsobí dominový efekt tragédií a nešťastí a človek postupne viac a viac začína veriť tomu, že rodina Von Erichovcov je prekliata. Sean Durkin doslova, a nečakane, vrhne diváka do tejto nekonečnej špirály smútku a všetko to prežíva s hlavným hrdinom, na ktorom je jasne vidno, že už ho to nebaví. Na konci mi film aj potvrdil svoj názov, a oným slávnym chvatom mi vyrval srdce z hrude a predo mnou ho zničil.