Slizard

Prišla v noci je niečo ako televízna inscenácia na štýl one man show. Celá charizma filmu stojí na hereckom výkone Simony Pekovej. Bez nej by táto jednohubka ani neexistovala. Ako celok Prišla v noci nefunguje. Vývoj postáv tu nie je takmer žiadny a ich chovanie je nemotivované a často neuveriteľné. To by ani nebol problém keďže film je niečo ako satira. Lenže tvorcovia ako, keby sa nevedeli rozhodnúť či sa priklonia k tej reálnejšej uveriteľnejšej verzii alebo k tej druhej bizarnejšej. Nakoniec Nám zostáva jeden nekoordinovaný chaos, ktorý na jednej strane pôsobí ako niečo zaujímavé a doteraz nevídané a na druhej strane niečo nepochopiteľne hlúpe. Okrem Simony Pekovej tu nie je nikto viac kto by dokázal s ňou potiahnuť toto čudesné dielo. Zavŕšenie celého filmu pôsobí ako, keby na poslednú chvíľu niekto presvedčil scenáristov o úplnom opaku toho, čo prezentovali divákom celý film. Jedná sa o film, ktorý si neustále vynucuje divákovu pozornosť pomocou vyhrotených a nefunkčných scén a nakoniec to celé pôsobí ako amatérsky chaos, avšak s bravúrnym hereckým výkonom Simony Pekovej. Snímok sa dá, ale vnímať aj, ako určite solídny a v podstate originálny experiment.

Ivana Ostrochovského som už skôr zaregistroval vďaka filmu Služobníci, ktorý považujem za jeden z najlepších slovenských filmov vôbec. Aj toto bol jeden z dôvodov prečo som uprednostil film dvojice Pekarčík a Ostrochovský Svetloplachosť na festivale pred výhercom tohtoročného Cannes Anatómia pádu a neľutujem to. Už len teraz aktuálna téma s akou sa tvorcovia rozhodil pracovať ma zaujala. Film bol krásne, decentne a hlavne realisticky natočený. Postava cowboja bola úžasná, hlavne, keď som sa o tejto osobe dozvedel viac v Q&A po filme. Len kombinácia dokumentu a hraného filmu ma miestami nechala v rozpakoch. Nakoniec sa jedna o veľmi vydarený slovenský koprodukčný film na aktuálnu a veľmi bolestivú tému. (Videné na MFF Cinematiku v Piešťanoch 2023)

Dal som si double feature od už Oscarového francúzskeho režiséra Jean-Jacquesa Annauda, ktorý má na konte filmy ako 7 years in Tibet alebo Enemy at the gates. Najprv som zhliadol kultový snímok Meno ruže a hneď na to som siahol po jeho zatiaľ najnovšom počine, pri ktorom sa vracia späť do Francúzska, aby natočil film o Požiari v katedrále Notre-Dame a o hasičoch, ktorí sa ten chrám snažili zachrániť. Úprimne bol som po pozretí sklamaný a film ma nechal neuveriteľne chladným. Vďaka absolútne v tomto prípade nevhodnom dramatickom soundtracku a vyzobrazenia hrdinstva hlavných postáv sa film skôr podobal na americké katastrofické blockbustery ako na komornejší európsky film. Jediné plus v tomto filme bolo zaujímavé použitie autentických záberov z požiaru, jednotlivé zábery natočené pre imax a celková stavba filmu. V konečnom dôsledku sa jedná o priemerný snímok a režisér si vybral bohužiaľ túto tému veľmi priskoro.

Maximálne zbytočný piaty diel jednej z najdesivejších hororových sérii. Teda teraz už nie tak desivej... Patrick Wilson sa takmer bez žiadnej podpory od originálnych tvorcov rozhodol natočiť, ako svoj debut piatu a teraz už dúfam naozaj poslednú kapitolu Insidious. Dej sa odohráva približne desať rokov po originálnom filme a nadväzuje na príbeh rodiny Lambertovcov, ktorý mal byť pôvodne ukončený v druhom dieli. Malý Dalton je už teraz takmer dospelý a začal študovať na umeleckej škole. Motív umeleckej školy sa mi páčil, ale to je asi jediný dobrý prvok inak v totálne podpriemernom sequeli.

V tomto prípade zachránil snímok solídny scenár a charizmatické herecké obsadenie. Keanu Reeves spolu s Forestom Whitakerom tu podávajú slušné, aj keď nie ich najlepšie výkony. Film som si užil. Mal výbornú zápletku a v konečnom dôsledku to bol dobrý film. Aj napriek tomu, že vo veľa pasážach sa tvorcovia vykrádali a na Ayerov béčkový a drsňácky štýl si asi nikdy nezvyknem.

Je to zaklínač? Nie. Je to solídne fantasy s charizmatickými postavami výborným soundtrackom a nádhernou výpravou? Áno. Čítal som všetko, čo od Sapkowskeho kedy vyšlo a som si vedomý, ako Netflix hanobí svet zaklínača od kedy odkúpili všetky práva na túto už legendárnu značku. Witcher blood origin je, ale iný. Na tomto štvordielnom seriáliku nie je nič zle. Áno, nemá nič spoločné s knihami a nemá nič spoločné so zaklínačom. Divák to jednoducho nemôže pozerať, ako zaklínača, avšak, keď to sleduje, ako zaujímavé a vskutku napínavé fantasy dobrodružstvo tak si to užije aj napriek veľmi krátkej stopáži a nedúham v dejových linkách.

Po fiasku s The Woman in the window prichádza známy britský romantik a oscarový režisér Joe Wright s ďalšou adaptáciou na už svetoznáme dielo Cyrano de Bergerac francúzskeho poeta a dramaturga Edmonda Rostanda. Film som náhodne zhliadol na HBO Max a úprimne nič som nečakal, knihu som nečítal, dokonca ani predošlé adaptácie som nevidel. Až toto muzikálové prevedenie ma zaujalo. Dej filmu sa odohráva v sedemnástom storočí v Paríži. Krásna, priam rozprávková výprava s výborným hereckým obsadením a nezabudnuteľným soundtrackom vytvára výbornú atmosféru, ktorá fantasticky obohacuje svet, v ktorom sa Cyrano odohráva. Klasický poetický príbeh o tragickej láske sme tu už videli veľakrát, ale nikdy nie takto. Peter Dinklage sa výborne hodí do role Cyrana, dokonca by som si dovolil povedať, že bol pre rolu ako stvorený. Ostatní herci podali tiež veľmi slušný výkon na to, že som o niektorých ešte ani nepočul. V niektorých pasážach mi film neuveriteľne pripomínal Les Miserables, čo je, ale v tomto prípade dobrá vec. Nijakým spôsobom ho nevykráda. Režisér divákom nepodáva žiadne veľdielo. Ba naopak, na to, že Cyrano nie je vôbec nízko rozpočtový snímok niekedy tak skromne pôsobí. Film má niečo okolo dvoch hodín, ale na moje prekvapenie po skončení poslednej scény sa mi za ním rýchlo začalo cnieť. Aj keď som si bol plne vedomý, že viac už by sa tam ani nedalo vložiť bez toho, aby to nezačalo po nejakej chvíli nudiť alebo iritovať, som chcel viac. Nádherné muzikálové spestrenie po zlom remaku West Side Story. Tvorcovia muzikálov by sa mali viac vraciať presne ku klasike, ako je Cyrano de Bergerac. Cyrano je dôkazom, že klasické príbehy o tragickej láske ešte nevymreli.

Celý dej filmu by sa dal vtesnať do pätnástich minút stopáže. Je to smutné, ale to nie je ani zďaleka jediná vec, ktorá zabíja tento film. Film sa snaží silou mocou moralizovať a prináša Nám iný pohľad na už nesmrteľnú tému umierania. Začína to sľubne, ale po chvíli sledovania sa vytratia všetky emócie. Postavy sú nesympatické a aj ten kúsok sympatie, ktorý som pre nejaké z nich prechovával po čase úplne vyprchal. Primárne kvôli zlému scenáru, ktorý je preplnený zlými rozhodnutiami a absurdnými situáciami bez akéhokoľvek kontextu. Hlavná postava si pritom celý film idealizuje svoju sebeckosť, čo dokonca niekedy pôsobí až ako výsmech, tým ktorí si museli niečím takým prejsť. Viac než kedykoľvek predtým je zlý a zbytočný film, ktorý je v každom ohľade veľkým sklamaním. (Videné na Art Film Feste v Košiciach).

Nádherne skomponovaný pohľad na mohutnosť a predovšetkým majestátnosť hôr. V pozadí pomaly prebieha, ale úplne iný príbeh. Príbeh tých, čo sa tie hory snažili alebo snažia dobiť. Úspešne aj neúspešne. Tu v horách čas zamrzol a minulosť sa tu kombinuje s budúcnosťou. Nie je to pre väčšinu. Niekomu to príde nudné a niekomu zasa naopak osvecujúce a silno meditatívne. Počas filmu tvorcovia kombinujú rôzne techniky a formáty. Avšak takmer celý film  podobne, ako vo filme Last and First Men tu prevládajú krásne čiernobiele statické zábery, ktorých atmosféru dotvárajú autentické zvuky prírody a hôr. Zatiaľ film BERG považujem za jeden z najväčších highlightov Art Film Festu v Košiciach.

Nemám rád, keď si musí divák prečítať obsah alebo popis ku filmu, aby ho aspoň trocha pochopil. Táto čisto festivalová záležitosť je presne tento prípad. Celý film som sa ho neustále snažil pochopiť alebo z neho aspoň niečo vyčítať, no márne. Nič som nepochopil. To, čo ma, ale držalo až do úplného konca nebol dej, ale audiovizuálna stránka diela. Nádherná monochromatická kamera sa tu výborne hodí a spolu s chaotickou priam znepokojujúcou, ale napokon čudne nádhernou hudbou vytvára záhadnú no zároveň meditatívnu atmosféru. Diváka to ihneď vrhne do nejakého prapodivného tranzu, z ktorého ho len občas vyruší nejaký nechutný alebo rušivý výjav. Aj napriek absencii deja film si dokáže upútať diváka predovšetkým kvôli umeleckej forme. Za mňa silné tri hviezdičky :)  (Videné na Art Film Feste v Košiciach)