Ephemeris

Absolútna špička medzi dokumentami na tému maliarstva. Záživné od začiatku do konca, skvelá hudba, zábery prírody, fundované názory odborníkov. Ale ani najlepší dokumentarista by nenatočil zaujímavý film, ak by nebola fascinujúca už jeho samotná predloha. A tou je život Gauguina, ktorý opustil pohodlný bohatý život v Paríži a vydal sa hľadať svoje šťastie až na koniec sveta, kde trel biedu chudobný ako kostolná myš. V rámci umeleckých kruhov sa ale chudoba považuje za jeden z hlavných predpokladov pre umeleckú tvorbu (teda platilo to aspoň u básnikov, u maliarov je to diskutabilnejšie). Klobúk dolu pred talianskou produkciou.

Problémy ľudí, ktorí všetko svoje osobné šťastie hľadajú vo vzťahoch. Bravo. Film (a realita všade navôkol) je jasným dôkazom, s akým úspechom sa to deje. Ako čerešnička na tortičke prichádza vkus hlavnej hrdinky. Nóri vo všeobecnosti vyzerajú dobre, solídna výška (vďaka množstvu skonzumovaných rýb), pohľadné tváre. No ale títo dvaja figuranti, osudové lásky jej života?! Potom mi však došlo, že film sa zrejme snažil o maximálne priblíženie k realite. Nuž a tá je šedá, to vieme. V konečnom dôsledku naozaj jeden z najvýraznejších počinov poslednej doby.

Island nezvykne sklamať. Osobne ma zaujímal hlavne herecký výkon bývalého starostu Reykjavíku Gnarra. Ten človek sa nechal v kancelárii fotiť s nohami na stole, ružovými nohavicami a žltými topánkami. Zúčastňuje sa snáď každého pochodu gejov na svete a voľby vyhral s programom, že do ZOO zabezpečí ľadového medveďa a osušky pri bazénoch budú zdarma. Bohužiaľ, ako humorista ma Jón Gnarr nakoniec nejako neberie... Pár geniálnych scénok sa nájde (rodinná oslava po doktorskej "promócii"), ale je to len lepšia trojhviezda...