ttchor

Píše sa rok 2019. Zem je zdevastovaná, stáva sa neobývatelnou, postupne dochádza k migráciám do okolitých obývateľných galaxií ktoré sme si vďaka kolonizáciám podmanili a využívame ich pre svoje potreby. Za pomoci genetických inžinierov sa produkujú humanoidné bytosti, využívané pre potreby ľudí, či už pri kolonizáciach ostatných planét, pre rozptýlenie a zahnanie samoty v nás apod. Vývoj týchto bytostí ide nezastaviteľne dopredu a tí poslední dosahujú úroveň podobnú nám ľuďom (sú schopní citu , sú inteligentní a uvedomujú si svoju podstatu a podobne ako ľudia, aj oni túžia po mieste, kde by mohli žiť a byť šťastný) Po vzbure v jednej z mimozemských kolónii sa skupinka takýchto bytostí dostáva na Zem, aby im bola zodpovedaná jednoduchá otázka, a to ako dlho ešte budú žiť a či nie je možné žiť stále. Člen elitného komanda „Blade runner“ Rick Deckard dostane rozkazom za úlohu replikantov nájsť a zlikvidovať . Nejaví však o prácu záujem, až keď mu nadriadený nepripomenie, že vlastne ani nemá na výber „Pokiaľ nie si policajt, nič neznamenáš “. Film kladie otázky, týkajúce sa ľudskej existencie, práva na život, poznanie seba samého a očakávania a napĺňania na ich životov. Táto temná vízia sveta budúcnosti, kde ľudí nahradzujú geneticky upravení replikanti s vlastnosťami a pocitmi totožnými s našimi, vedie k apokalyptickým víziám, strachu o svoju identitu a pod. „Všetko raz pominie a bude stratené v čase, ako slzy v daždi“ hovorí Roy Batty vodca skupinky utekajúcich replikantov a následne dochádza k jeho konci. Podobne ako replikant, ani človek si nie je istý svojim koncom. Jediná jeho istota ostáva tak žiť, naplniť svoj život, cítiť, ostať slobodným a bojovať za svoju individualitu. Ľudia už tento boj prehrali, a tak sú na rade replikanti, ktorí ukazujú práve to, čo ľudom chýba. Túžba žiť. Rick Deckard, ako aj genetický inžinier J.F. Sebastian, či Eldon Tyrell, zakladateľ spoločnosti na výrobu replikantov, to všetko sú bytosti, ktoré trpia samotou, depresiami, stratou zmyslu svojej existencie, dokumentujú tak rozkladu ľudskej spoločnosti. A práve Roy otvára Deckardovi oči a vracia mu silu a chuť do života, ktorej sa chopí a spolu s replikantkou Rachel utekajú niekam, nevedno vlastne ani kam, ale s pocitom a túžbou žiť . Že nebude žiť večne, to vôbec nie je podstatné, Deckardovi znie v ušiach veta „ škoda, že ona nebude žiť, ale kto vlastne žije?“ V tej vete je strašne veľa a Deckard to vie, necháva všetko tak a odchádza v ústrety svojho osudu. Po formálnej stránke má film neuveritežnú futuro atmosféru, nádherné zábery mesta budúcnosti, na druhej strane veľké množstvo výtvarných kompozícií, práca zo svetlom apod. Pomaly plynúce zábery však môžu miestami nudiť, hlavne keď nie sú tak dôležité (alebo sa častejšie opakujú). Naopak niektoré sú natočené tak nádherne jednoducho a v spojitosti s podmanivou hudbou, vytvárajú niečo tak dokonalé, až človek neverí, že to je možné. Veľkú zásluhu na tom majú predovšetkých herci, Sean Young ako Rachel je dokonalá. V jej očiach je ukryté všetko. Pre mňa je táto postava stotožnením absolútnej dokonalosti, ktorú je možné ukázať len vo filme. Rutger Hauer ako Roy, je viac človekom ako replikantom. Prejavujú sa v ňom otázky bytia, nebytia, pátra po tom, kto vlastne je, chápe zmysel existencie, cíti bolesť a keď prichádza jeho koniec je s ním zmierený. Harrison Ford ako Deckard práve tú ohromnú silu, ktorú má Roy dávno stratil, svoje sny a túžby upil v alkohole, je sám a jeho duša je prázdna, ale nie mŕtva.

V skratke povedané, obchodník zo zbraňami je človek, ktorý kupuje zbrane tam, kde ich je veľa a predáva (vymieňa) tam kde ich je malo. Začína skromne, s obavami a neskôr sa z neho stáva persona, ktorá ovplyvňuje obchod zo zbraňami prakticky na celom svete. Podobne ako iní „obchodníci zo smrťou“ ani Yuri Orlov (N.Cage) sa nezaujíma o dôsledky svojho obchodu, resp. nepripúšťa si ich, lebo ináč môže prísť o všetko. Námet filmu je dobrý, aktuálny, ma čo povedať. Horšie to však dopadlo zo scenárom. Skoro všetko vo filme pôsobí dosť jednoducho, akoby samotné obchodovanie bola vlastne len dobrodružná cesta raz tam inokedy inam. Mnoho bezvýznamných odbočiek film pripravujú o dramatičnosť a niekedy ani nevieme, čo vlastne sledujeme. Raz naháňačku mačky s myšou (obchodník Cage a policajt Hawke), rodinné problémy (manželka netuší, čo vlastne jej manžel robí, problémový brat a pasívny rodičia), rivalita dvoch obchodníkov (Cage a Holm) a podobne. Čas venovaný samotnému obchodovaniu zo zbraňami je tak na úkor týchto odbočiek, miestami vykreslený strašne triviálne, zjednodušene, chýba tak väčší priestor pre invenciu a silné momenty (ako tomu bolo napr. pri úvodných titulkách, kde sledujeme cestu jedného náboja od jeho vzniku až kým neskončí v lebke jednej z milióna obetí). Režisér sa chytil do pasci, nepodarilo sa mu totiž natočiť ani film o obchode zo zbraňami, ani film o živote jedného obchodníka, tak ako sa to podarilo De Palmovi v Scarface. Kto vlastne bol Yuri Orlov? Aký mal vlastne pocit z toho čo robí? Prečo to robí? Problémom filmu ostáva tak jeho kúskovanie, ktoré vo väčšine prípadoch má za úlohu vniesť sympatie divákov k Orlovovi, napr. hádzanie detskej pištolky svojho syna do odpadkového koša, výčitky svedomia spôsobené užitím drogy a pod. Miestami sa tak film dostáva do sentimentálnej roviny, práve na úkor samotného problému, ktorí tvorcovia mali skrátka viac obnažiť. Čo sa hercov týka, Cage pôsobí istejšie, práve v momentoch, kde nastavuje svoje drsnejšie ja, vie byť hnusne dobrý, škoda len, že tých chvíľ bolo málo. Inač je zbytočne patetický, harmonizujúci a neistý a práve tieto polohy mi na ňom moc nesedia. Hawke prakticky nemá čo hrať, čo nie je vinnou herca samotného, ale slabo napísanej postavy. Tak snáď len Holmovi sa podarilo v roličke konkurenčného obchodníka, ukázať prakticky bez slov, človeka bez chrbtovej kosti. Obchod zo zbraňami je naozaj pekné svinstvo, kto neuvidí nepochopí, čoho všetkého sú ľudia schopný, je to obchod prakticky nezničiteľný. Je to začarovaný kruh, z ktorého momentálne nie je návratu a je mi trošku ľúto, že sme sa o tomto svete dozvedeli len útržkovite.

Cesta za slobodou je nevyspitateľná a krkolomná. Nájsť ju sám býva ťažké. Jitka je sirota, ktorá sa životom pretĺka s partiou 3 mladých mužov, ktorí žijú a cítia „slobodu“ každý deň. Sloboda hraničiaca so zúfalstvom však nikdy skutočná byť nemôže. Jitka ako “rebel bez príčiny„ dopláca na svoju mladícku naivitu a nerozvážnosť a opäť ju posielajú do domova mládeže. Pochopiteľne ocitá sa v situácií, ktorá je pre ňu nepriateľná a znovu uteká v nádeji, že kamaráti, jej jediní priatelia sa o ňu vždy dokážu postarať. Z omylu ju vyvedie až mladík Toník, ktorý jej poskytne to, po čom túži. Lásku. Výborne napísaný scenár a režisérova invenčnosť dokázali vierohodne zachhytiť konanie oboch hlavných hrdinov. Jitkina mierna schizofrénia je vykreslená v jej sugestívnych účinkoch na okolie, je krásna , príťažlivá a preto je pre partiu nepostrádateľná. Sama však dobre vie , alebo aspoň cíti, ako ju partia využíva, ale je slabá a nedokáže urobiť svoj rozhodujúci krok v živote. Na strane druhej v nej prúdi neprejavujúca sa senzitivita, chýba jej pohladenie a postráda lásku. Toníkov konflikt sa prejavuje v rodine. Žije spolu s novou matkou, nevlastnou sestrou a s otcom, ktorý je neistý a ľudovo povedané “je pod papučou„. A tak po rôznych peripétiach sa stáva štvrtým členom partie. Jeho dobrácka naivita a neskúsenosť sa zdajú byť smiešne, ale jeho mravnosť a čistota nebude pochovaná spolu s ostatnými členmi. Oproti Jitke je však ucelenejší a nezlomný a je pre šťastie toho druhého a pochopiteľne aj toho svojho podstúpiť všetko. Film je ďaleko nadčasový a svojou silou je aktuálny snáď v každom desaťročí. Citová nevyrovnanosť, strata lásky a porozumenia stavia človeka do okov sebazničenia , vulgárnosti a beznádeje. Tvorcovia dokázali realisticky vykresliť konanie hlavných zúčastnených postáv, aj keď práve koniec sa môže zdať idealistický. Z mojho pohladu je však bezdiskusie ,ale spájať ho so súčastnosťou a vtedajšou realitou zrejme neobstojný. Chcem povedať len toľko, že obaja mladí si to určite zaslúžia a z toho pramení aj môj kladný vzťah k celému záveru. Pochopiteľne badať na ňom prvky určitého zámeru a možno skrytej neobjektívnosti (ale veď v živote sa nekončí predsa všteko zle), ale načo byť puntičkármi. No a ak si niekdo myslí, že práve koniec sa nesie v socrealistickom duchu, nech si film pozrie znovu. - film z môjho pohľadu odkrýva temnú stránku (v tej dobe zrejme tabuizovanú) nielen socialneho výchovného zariadenia ale v prvom rade jednoduchého mladého človeka búriaceho sa proti konvenciám. Doplnenie: 26.3.2012 videné v kine Ponrepo v rámci FEBIO za osobnej účasti pána režiséra.

Príbeh mladého nemeckého žida (16), ktorý sa proti svojej vôli ocitá v rôznych častiach strednej a východnej Európy ako utečenec pred hiltlerovým Nemeckom. O svete do ktorého práve vstupuje nevie prakticky vôbec nič. V každej krajine kde sa ocitá sa zpočiatku cíti dobre, pretože je ešte strašne neskúsený a naivný. ( Spieva si ruské proletárske pesničky pri ktorých pochopiteľne nedovidí pod pokrievku veľkého zla ktoré už Rusko zožiera ) Je strašne mladý, bez priateľov, bez osoby, ktorá by ho dokázala viesť, opora v podobe rodičov, ktorých musel opustiť. Trošku kuriózne sa dostáva na stranu nemcov a tý ho v domnení ( hovorí nemecky ) berú medzi seba a starajú sa o neho. A od tejto chvíle pre chlapca začinajú naozaj ťažké časy. Natočiť film o problémoch, ktoré mali vplyv a neskôr postihli takmer celú Európu sa režisérka pokúsila vyjadriť cez postavu Salka, mladého nemeckého žida, kt. je akýmsi živým okom snáď tých najpodstatnejších a najsmutnejších udalostí, ktoré otriasli 20. storočím. Vďaka Salkovej migrácii ( pôvodný smer mal byť Palestína ) tak navštívime Poľsko, Rusko a Nemecko, krajiny v ktorých sa náš hrdina bližšie stretáva s realitou života a predovšetkým spoznáva sám seba. Salko je vlastne akýsi sprievodca po Európe, s ktorým chodíme smutnými krajinami a postupne spoznávame všetky krivdy, kt. sa uskutočnili a dlhé roky potom sužovali a trápili ( a ešte trápia) našu spoločnosť. Film nezabúda v podstate na žiadne dôležité udalosti, ktoré v Európe v tej dobe panovali. Ghetto židov, znázornené len okrajovo, cez malú bielou farbou nezamaľovanú škáru na okne miestnej berlínskej električky, cez kt. chlapec sleduje hrôzy o ktorých sa mu ani nezdalo, prevýchova, alebo prerod vyvíjaný na nemeckej mládeži, osvojenie si nenávisti voči židom ( v táboroch hitlerjungen ), ostrovi Lebensborn, kde sa mali plodiť úplne čistý arijskí ľudia... No a paralela s komunistickým Ruskom, na oko milejším a ľudskejším systémom. Práve tieto dva kulty nám viditeľne zobrazujú ničivú silu proti ktorej sa síce dá brániť vlastným názorom a vierou ale častokrát za cenu smrti ( smutný koniec poľského chlapca ), a to už nie voľba výberu, ale tyranstvo. S kým vlastne sympatizovať a koho milovať?, to sú otázky ktoré trápia nášho hrdinu a na ktoré musí prísť sám. Okrem Salka sa na plátne mihne síce veľa postáva, ale ani jedna nie je taká veľká že by nás sprevádzala podobne ako Salko celým filmom. Každá z postáv je vykreslená len veľmi povrchne, ale hneď je nám jasné, či sa jedná o postavu kladnú alebo postavu ovplyvnenú už spomínaným kultom tej doby. Smutné je aj to že Salko veľa krát opúšťa, alebo je opustení tými, kt. miloval. Svojim spôsobom sa jedná o hraný dokument, ktorý má okrem historicky overených faktov ( celkom trefná vsuvka so Stalinovim synom), aj rovinu ľudskú a vďaka režisérke, a hľavne hlavnému hrdinovi nezabieha do hollywoodskeho gýču. Obe roviny sú spojené navzájom v jeden kompaktný celok a čo je pozitívne nenesie sa celý snímok v ponurnej atmosfére. Veľmi podarený humor je práve na začiatku a na konci filmu ( z obrieskou ), ktorý možno chápať aj ako akési uvoľnenie pred začiatkom napätia, ktoré sa už o pár minút na vás bude tlačiť ( Vzhľadom na to, že ostatok filmi je myslený absolútne vážne a aj vážny je, veď aj ked tuším, že chlapcovi sa nič nestane, predsa tomu začnem veriť až keď tomu bude naozaj tak) a uvoľnenia ( v závere ), že je vlastne všetko ok ( tiež z obrieskou).

Píše sa rok 1945, je pár dní pred koncom vojny. Nemci sú porazení a vojská Červenej armády i slovanské partizánske odieli sú hrdinovia , záchranci a osloboditelia. Spiaca dedina na Moravsku pomaly privýta nový deň. Po lesnej ceste sa rovnomerne pohybuje voz zapriahnutý dvoma statnými hnedákmi. Iba nedávno vyšli z dediny. Jarné rána tu bývajú skoré a krásne. Toto ráno bolo však mdlé, chladné a smutné. Na kozlíku sedí žena (Krista) celá v čiernom, vo voze naplnenom senom leží ranený rakúsky vojak a vzadu za ním kráča ešte ani nie 20. ročný ozbrojený mladík (Hans) s fyziognómiou prestrašeného vrabčiaka. Krista iba nedávno pochovala svojho muža, ktorého pre výstrahu zabili fašisti pre pár vriec cementu. Obaja rakúsky vojaci (dezertéri ) vdovu prinútili, nevediac čo sa stalo aby ich dopravila do Viedne , kde by ostali v bezpeči. Tandem Kachyňa a Procházka( Noc nevěsty, Ucho, Ať žije republika...)sa odhodlali natočiť film s hlbokým humánnym podtextom. Základom sa stala Procházkova novela, ktorá narazila na veľký odpor zo strany vtedajšieho vedenia KSČ. Film začina strohým ale zato výstižným textom , ktorý oznamuje čo sa prihodilo pred cestou všetkým 3 zainteresovaným. Text pôsobí chladne, reálne, bez žiadnych ďalších okolkov. Krista chápe od samého začiatku svoju situáciu ako božiu prozreteľnosť a utvrdzuje sa v tom, že musí vykonať spravodlivosť a oboch vojakov sprovodiť zo sveta. Je to žena, ktorá až doteraz pokojne a bez reptania dokázala prijať svoj osud. Nevzpierala sa mu. Jej apatický a chladný prístup k obom fašistom je jediným riešiením jej nového cieľa.Cieľ, ktorý zamýšlala však nikdy neuskutoční. Jej nezáujem sa postupne mení, sprvoti len materialisticky (dosť nevýrazne), keď ju Hans obdarúva svojimi movitosťami na znak vďaky za pomoc( krásne rakúske pero ju zaujme už len kvoli faktu , že podbné veci ešte nikdy nevidela ).Obrat nastáva vo chvíli keď Krista odhodlaná na svoj čin v poslednej chvíli nezabije. Psychicky umorená žena svoj skrat ospravedlňuje tichým vzlykaním, v ktorom je cítiť všetky krivdy, ktoré jej život priniesol. Nebráni sa Hansovým jemným dotykom a prijíma ich s pokorou. Nádherne sugestívna scéna s ktorej cítiť obojsrannú úctu k dvom rovnocenným bytostiam , ktoré poznačila vojna. Ich telesný kontakt je už len akýmsi vykúpením sa a očistcom ich hriešnych duší. Zaspávajú pokojní a šťastní no nasledujúce ráno sa Hans stáva ľahkým pokrmom pre partizánov , ktorí ho chladnokrvne zabijú. Hlavným prínosom bolo vniesť divákovi a utvrdiť v ňom silu po zmierení, odpustení, nájsť u ňho schopnosť milovať blížneho svojho a nakoniec sa dočkať vnútorného očistenia , ktoré ako to už býva je niekedy oveľa ťakšie ako sa nám všetkým zdá. Velkú zásluhu na tom , že film je hlboko sugestívny majú okrem scenára , brilantnej réžie a práce kameramana (zraniteľnost zmiešaná s dramatickosťou) majú predovšetkým herecké party v podaní Ivi Janžurovej a J. Hanzlíka v podaní Hansa. Film nesie prvky baladičnosti (socialnej), kde okrem pochmúrneho deja práve tragika oboch hrdinov nás nenecháva ľahostajných. Sila príbehu je pevná aj v rovine obrazovej ,kde sa Krista snaží o uskutočnenie svojho plánu. Na strane druhej je výborne dokreslená senzitivita, plachosť, neistota a strach oboch predstavitelov z ich prvého fyzického kontaktu. Záporné postavy tu reprezentujú hrdinskí partizáni , ktorí sa však vôbec v ničom nelíšia od zblúdilých nacistov. Veľavravné sú aj slová jedného z nich: „ Nemá cenu ho trápit, copak sme nacisti “, kde to sme nacisti je absolútne bez komentáru. Ďalšia postava je umierajúci Rudy, plný nenávisti voči nepriateľovi, plný pomsty, ktorú už nestihne vykonať. Postava nepredstavuje žiadne pozitíva a jeho smrť v dôsledku zranenia je bez patričných emócii. Tyranstvo je zhubný nádor našej spoločnosti, voči ktorému sa nikdy nebojuje ľahko. Nejde tu ani tak o partizánov, či raneného rakúskeho vojaka , hoci zámer vystihnúť myšlienku práve takýmto smerom sa podaril a jednoznačne presentoval absurditu všetkých vojen, absurditu nadraďovania sa človeka nad človeka.

Príbeh filmu sa odohráva v dobe mobilizácie pred 2. svetovou vojnou niekde v Čechách, kde šťastná rodinka istého pána Kopfrkinkla vedie kludný a harmonický život. Pri príležitosti 17 ročného výročia svadby pred klietkou nevyspitateľného leoparda sa pán Kopfrkinkl obviňuje že pre svoju rodinku robí tak strašne málo. Distingovaný pán Kopfrkinkl (Rudolf Hrušinský), neúnavný romantik a vzorný otec rodiny si naozaj ani v najmenšom nemôže sťažovať. Má krásnu a poslušnú ženu, židovku (Vlasta Chramastová), dve dospievajúce deti, stará sa o chod miestneho krematória a občas cituje vety zo svojej obľubenej knihy o Tibete. V čase pred protektorátom sa začinájú objavovať letáky nabádajúce na rôzne záujmové spolky pro nemecky orientované obyvateľstvo. Náš hrdina sa stretáva so svojim starým kamarátom, ktorý sa pridal k okupantom a o potrebe zachovania „čistej rasy“ presvedčí aj Kopfrkinkla. A tak tento vášnivy zberateľ gýčových predmetov a obrazov jedného dňa pod vplyvom určitej agónie a vyšinutej teórie o spasení duší svoju rodinu zachráni. Nemorálna a až absurdná „záchrana“ rodiny, ktorá je vyústením celého filmu je postavená na kontraste medzi schizofréniou a nevšednou patetickosťou hlavnej postavy. Téma akou je prenasledovanie židou sa v českom filme a v literatúre objavila veľa krát. Tak napríklad Radokova Daleká cesta ( 1949 ) s nefalšovanou heroickosťou a márnou snahou zachrániť život, Brynychov Transport z ráje ( 1962 ) o čakaní a neistote židov na transport do koncentračnéych táborov, Němcove surealistické Démanty Noci (1964 ), Kadnárov a Klosov Obchod na korze ( 1965 ) o priateľstve a tolerancii dvoch rozdielnych duší, no a posledne napr. Mináčov film Všetci moji blízky ( 1999 ), Prameň života, či. Herzov bizarný a sugestívne natočený ( podľa novely L. Fukse ) Spalovač mrtvol patrí medzi tie najlepšie. Herczov cit pre detail, statické a miestami až naturalistické zábery kamery S. Milotu dotvárajú jedinečnú atmosféru, do ktorej tvorcovia postavili príbeh muža, ktorý sa počas dvoch krátkych rokoch formuje v tyrana s naivnou ideológiou. Tyranstvo je zvyk, môže sa vyvinúť, aj sa vyvíja na chorobu. Krv a moc opájajú : rozvíja sa hrubosť, zvrhlosť, rozum a zmysly vnímajú napokon tie najnenormálnejšie javy ako čosi príjemné. (Dostojevskij-Zápisky s mŕtveho domu). Svoje hrôzy neospravedlňuje, práve naopak, v svojich bdelých víziach ( rozhovor s dalajlámovým poslom ako zlé alter ego ) sa uisťuje o správnosti a dôležitosti svojho poslania. Samotná eskalácia hrôzy a premeny Kopfrkinkla na „ nežného “ netvora je reálne desivá a plná kontrastov. S pátosom poňatý jemný čierny humor spalovača ( dáš si věneček nebo rakvičku? ) s naturalistickými zábermi surových vrážd (nie vraždy samotnej, tú nevidíme, ale jej príprava ).Prechod pôvodného obrazu do nového za pomoci statického detailu, ktorý sa postupne zväčuje do nového priestoru, protiklady ( komunita židov a zhýralá spoličnosť kasína plná nerestí ), scény vo verejnom dome za pomoci zrkadiel, nasnímané v duchu „ novej vlny “, miestosť s dušičkami zosnulých a iné sú plné invencie. Celkový obraz filmu dotvára aj výborné herecké obsadenie , na čele s neprekonatelným Rudolfom Hrušinským v úlohe pána Kopfrkinkla. Z ďalšich spomeniem Vlastu Chramastovu v úlohe mĺkvej a vzornej manželky, málo výrazná Jana Stehnová ako ich dcéra, Miloš Vognič plachý a subtílny synáčik a mnoho ďalších bizarných postáv, s ktorých hysterická manželská dvojica v podaní V Menšika a M. Myslíkovej sú akýmsi katalyzátorom zmien vo vyvoji hlavných postáv a príbehu k horšiemu. Tajomná žena ( pôvod z novely ), vo filme žena z 18. storočia je pre pána Kopfrkingla akási nočná mura, tríznivé svedomie v podobe mladej Lakmé, akási nemá výčitka nad svojimi činmi, ktoré mu v pamäti ostanú ešte veľmi dlhý čas. Aj keď na druhej strane je jeho viera založená na tom že co by nevykonal on vykonal by niekdo druhy, len malou útechou, s ktorou sa nedá stotožniť. “ Predčastná smrt je dobro jen tehdy, když človeka uštrí veľkého strádání!“, hovorí pán Koprfrkinkl a svoju teóriu si navždy osvojuje vo chvíli, keď opúšťa brány svojho krematória, hnaný s poverením tretej ríše zachrániť čo najviac židov pred mukami a týraním do oveľa vačších krematórií. Neuveriteľne smutná scéna Kopfrkinkla so svojim svedomím (mladá žena stojí v daždi a uprene pozerá Kopfrkinklovi do očí, ale v jeho očiach už nič pozitívne nie je vidieť ) demonštruje, že premena, návrat k ľudskej dôstojnosti, k pokániu býva celkom určite možný, ale spomenme si koľko krát sa v histórii dokázal uskutočniť. Záver filmu ostáva preto relatívne otvorený, aj keď je zrejmé, že nič na svete už nemôže zastaviť kroky ďalśieho šialenca, akoby sme chceli veriť, že návrat k primárnym hodnotám je ešte stále možný. Niekedy však možný nie je.

Mladá poslucháčka réžie ma urobiť absolvenský film v dobe tvrdo poznačenej komunizmom a vyberie si tému o bývalom údernikovi Birkinovi, človeku poznačenom dobou prázdnoty a veľkého klamstva, kde pod povrchom začína veľký rozklad základných ľudských hodnôt. Po formálnej stránke, podobne ako u Obcana Kane a iných filmoch (Zamatová extáza) sa dozvedáme o Birkinovom živote, z rozprávania jeho sučastníkov, režisér používa časté návraty do minulosti, kde nám približuje aký vlastne Birkin naozaj bol. Po tematickej stránke film patrí do kategórie tzv. "trezorovy film", ako mnohé filmy točené u nás(Ucho, Zde jsou lvi, Škola otců, Tři přáni, Noc nevěsty, Všetci dobrí rodáci a iné). Mladá režisérka pátra po pravde v podobe kameri, ktorou zachytáva, alebo zachytila dobu v ktorej žil Birkin, clovek z mramoru, ktorý ostýva však sám. A práve vďaka ľudom ako je mladá žena, usilujúca sa zmenit obraz spoločnosti, aby ľudia porozumeli, v akom svete vlastne žijú. Však aj bez kamery sa dá hľadať pravda, aj bez nej sa da načúvať. Posledná scéna znamená nádej, ukazuje kadial vedie cesta (režisérka s Birkinovym synom mieria do štúdia a chystajú sa dokoncit film, o mužovi ktory toho vela vytrpel). Odvaha a veľké obete si vyžaduje Birkinov život, ktorý by ináč skončil v zabudnutí, podobne ako mnoho životou pred ním. Film poukazuje na silu nebať sa ísť za vysloveným názorom, veriť v správnosť situácie, ale na druhej strane, ako to vystihuje film bez metód blízkych posluhovačov, bez patetickosti. Birkin je vlastne prostý človek, ktory verí v základne socialistické vety, ako budovať pre ľudí, miluje ľudí, ale ľudia žijú v strachu a v obavách a tak ostáva Birkin úplne sam. Film sa nakoniec nepodarí dokončiť a režisérka tak pocituje prehru, ale v najhoršej chvíli, jej vrati silu a vieru jej otec. "Ukážme svetu pravdu aj za cenu vlastnej slobody" Nie je vela ľudi, ktorí to dokázali, Birkin bol jedným z nich.

Vsetci sme skazeni, uz niet co si odpustat, uz nechceme milovat, staci nam ak mozeme vlastnit. Co je prirodzene a spravne, sa uz nenosi. Vznikla apatia nas zoziera, nebranime sa, len ustupujeme, raz kricime, inokedy placeme. Milujeme utrpenie. A utrpenie nas nadobro pohlcuje. Vykupenie byva smrtelne. Avsak aj v takomto svete existuje laska. Sialena laska. Film A. Z volne podla romanu F.M.D. – Idiot. Uz prva scena – lupez banky, je plna dekadencie. Peniaze nic neznamenaju, kludne ich mozme spalit, kradneme pre vlastne potesenie a zabavu. Leon-idiot, cista dusa prichadza z madarskej liecebne a zoznami sa prave s touto dekadentnou skupinou, vedenou Mickeyim, chranencom Marii, do ktorej sa zamiluje. Mariina matka je zavrazdena partiou vplyvnych muzov a Mickey zacina kazdeho postupne likvidovat, ale nie preto, ze by Mariu miloval, staci mu kde ju moze vlastnit a ovplyvnovat a kde vsetkych vrahov zabije potom bude kral. „Zabili ste mi matku pre vase potesenie, moju matku-kurvu, ja som kurvauz nevladzem, zomriem, ale zato milujem“ Vyborne natocena je uz spominana scena vrazdy Mariiinej matky. Sialenstvo uveznene v kazdom s tych muzov je a ostane stále zive. Cel;a scena je prehrata spomalene a vsetko umocnuju vykriky obete, ktore napriek tomu, ze ich nepocujeme, tak ich citime a podobne jako matkine na scene su aj nase vykriky neme. Postupne pribudaju dalsie obete, matkiny vrahovia ubudaju. Mickeyho vrazdenie je také iste jako vrazda Mariinej matky, krute a zbytocne. Scena z divadla (podbne aj vo filme Moje noci su krajsie jako tvoje dni, Blanche při kabaretnom vystupeni), v ktorom Maria skoro az sialene cituje svoj part, ktory parti matkinmu vrahovi sediacemu v divadle, je vysmechom celej nasej spolocnosti. Divaci nechapu, alebo ani chapat nechcu, ake velke utpenie je sa zarezava v kazdom z nas. Hnijeme z vnutra a ten hnus sa nam coraz viac paci, uvedomujeme si ho a zaroven osvojujeme (podobne jako napr. V Americkom psychu). Zacalo nas pritahovat vrazdenie, nevieme sa nabazit, kedy pride dalsia obet, alebo Almodovarova Kika, kde Nicholas prirovnava vrazdenie k strihaniu nechtov na nohach. A v takomto svete je clovek schopny este niakeho citu? Sme uzavreti sami medzi sebou, dusime sa, nicime, nevieme sa milovat, nechceme sa milovat. Postava Marie, je podobna s Blanche (Moje noci su), obe su uveznene v prostredi v ktorom ziju a az prichodom lasky (Idiota a Lucasa) sa pokusaju oslobodit od svojej minulosti. Maria však nie je vrah, spominana scena v divadle, tak vyznieva aj jako odpustanie matkinim vrahom, chce len aby ju pochopili a aby si uvedomili, coho sa dopustili a svoje ciny olutovali. Maria tak predstavuje vlastne hriesnu a neskor svatu Mariu Magdalenu. Je však mozne prezit v tomto sialenom svete a milovat sa? Sialeny je aj policajny detektiv, jako sa neskor ukaze Mariin otec, ale ani on nedokaze zabranit bliziacemu sa smutnemu koncu. Postava je v pribehu prakticky zbytocna a celkovy zmysel, ma iba v tom, ze podobne jako ostatne postavy je aj ona sialena. Detektiv pracuje viac pre svoj osoh, jako pre zaujmy obeti. Sialenstvo videne ocami idealistickeho idiota ho prinuti navzdy opustit tento svet a vidat sa cestou spat do Madarska.

Život sa nám javí, ako ho chceme vidiet, raz je pochmúrny, monotónny, inokedy farebný, radostný a chceme aby nam prinášal to, po čom túžime, byť slobodný, byť milovaný, byť jednoducho šťastný...Počiatočný dlhý obraz z okna miestnej krčmi na krajinu, v ktorej akoby zastal čas očami nás všetkých, prechádza do príbehu o hľadaní šťastia, túžob a snoch človeka a jeho snaha po ich naplnení...

Dej filmu sa odohráva v Poľsku v časoch vrcholiacich príprav fašistického Nemecka vypovedať vojnu celému svetu. Treba spomenúť, že vojna do tohto príbehu zasahuje len veľmi minimálne (čo sa akčnosti týka), aj keď hlavné dejové zvraty sú s ňou veľmi úzko prepojené. Nina miluje svojho muža, ale nechápe tomuto svetu, prečo je v ňom toľko bolesti a utrpenia, je len pozorovateľom a zaznamenávateľom (pomocou fotoaparátu, zachytáva obyčajných ľudí, každého z niakym skrytým utrpením) každodenných situácii, jej myslenie a duša sú čisté, ale nehodia sa do tohto reálneho sveta. Naopak Julian je človek pragmatický, úspešný a presne vie čo chce ako to dosiahnuť. Tieto dva svety, jeden založený na reálnych základoch a ten druhý na sne si prestávajú rozumieť. Julian nekoná zle, nekolaboruje z fašistami, ostáva sám sebou, je vzorným manželom, ale nedokáže byť oporou pre svoju milovanú Ninu (pred jej očami brutálne zbije fašistického kolaboranta, ktorý bol ich služobníkom – Nina jeho konaniu nerozumie a odsúdi ho) Vplyvom a pod nátlakom rôznych okolností a mučivých predtúch (pri vyvolávaní fotografií, jej náhle z vyvolanej fotografie zmiznú 2 židovské dievčatá – symbol blížiacej sa vojny a utrpenia) sa uzatvára čoraz viac do seba, až sa nervovo zrúti a je nutné vyhľadať pre ňu odbornú pomoc. Julian si svoje správanie vyčíta, ale od tejto chvíle už nikdy nenájde zo svojou ženou tú harmóniu vzťahu, ako tomu bolo na začiatku ich šťastného manželstva. Pre záchranu majetku, je nutné presunúť podnikateľské aktivity ďaleko od možného vplyvu vojny, Julian tak opúšťa svoju chorú ženu a tým pádom sa vlastne nepriamo postaral o jej smutný koniec. Film je postavený hlavne na hereckých výkonoch, kde veľmi presvedčivo osvedčili svoje kvality, pre mňa nie až tak známi herci. Nezabudnutelným sa pre mňa stali hlavne asi tri kúsania si do Julianových rúk, vždy vo chvílach, keď si uvedomil, nesprávnosť svojho jednania v daných situáciach a pri poslednom následny smútok za tým čo už nie je. Zannusi bol do tejto chvíle pre mňa neobjaveným režisérom, ale veľmi sa teším na jeho ďalšie dielka...