ttchor

Mladá poslucháčka réžie ma urobiť absolvenský film v dobe tvrdo poznačenej komunizmom a vyberie si tému o bývalom údernikovi Birkinovi, človeku poznačenom dobou prázdnoty a veľkého klamstva, kde pod povrchom začína veľký rozklad základných ľudských hodnôt. Po formálnej stránke, podobne ako u Obcana Kane a iných filmoch (Zamatová extáza) sa dozvedáme o Birkinovom živote, z rozprávania jeho sučastníkov, režisér používa časté návraty do minulosti, kde nám približuje aký vlastne Birkin naozaj bol. Po tematickej stránke film patrí do kategórie tzv. "trezorovy film", ako mnohé filmy točené u nás(Ucho, Zde jsou lvi, Škola otců, Tři přáni, Noc nevěsty, Všetci dobrí rodáci a iné). Mladá režisérka pátra po pravde v podobe kameri, ktorou zachytáva, alebo zachytila dobu v ktorej žil Birkin, clovek z mramoru, ktorý ostýva však sám. A práve vďaka ľudom ako je mladá žena, usilujúca sa zmenit obraz spoločnosti, aby ľudia porozumeli, v akom svete vlastne žijú. Však aj bez kamery sa dá hľadať pravda, aj bez nej sa da načúvať. Posledná scéna znamená nádej, ukazuje kadial vedie cesta (režisérka s Birkinovym synom mieria do štúdia a chystajú sa dokoncit film, o mužovi ktory toho vela vytrpel). Odvaha a veľké obete si vyžaduje Birkinov život, ktorý by ináč skončil v zabudnutí, podobne ako mnoho životou pred ním. Film poukazuje na silu nebať sa ísť za vysloveným názorom, veriť v správnosť situácie, ale na druhej strane, ako to vystihuje film bez metód blízkych posluhovačov, bez patetickosti. Birkin je vlastne prostý človek, ktory verí v základne socialistické vety, ako budovať pre ľudí, miluje ľudí, ale ľudia žijú v strachu a v obavách a tak ostáva Birkin úplne sam. Film sa nakoniec nepodarí dokončiť a režisérka tak pocituje prehru, ale v najhoršej chvíli, jej vrati silu a vieru jej otec. "Ukážme svetu pravdu aj za cenu vlastnej slobody" Nie je vela ľudi, ktorí to dokázali, Birkin bol jedným z nich.

El topo (krtko) je príbehom osamelého pištoľníka, ktorý cestuje vyprahnutou krajinou a pomáha zbedačovanému ľudu vyčistiť mesto od ich vykorisťovateľov. Jeho cesta (ako novodobý spasiteľ, či dobrodinec ľudí) však nepokračuje, ale hnaný túžbou po dosiahnutí absolútnej dokonalosti „zapredáva svoju dušu diablovi“ a oslepený manonom moci zabúda na svoje poslanie. Postupne odstraňuje rôznych majstrov „bojových umení“, stáva sa tak silnejším a vlastne podobný mnohým krutým tyranom, ktorými predtým opovrhoval a likvidoval. Pri poslednom majstrovi si uvedomí, že cesta ktorú si zvolil nie je správna a rozhodne sa pre nápravu. Hranica medzi peklom a nebom je veľmi krehká. Náš „dobrodinec“ dostáva novú šancu a obracia svoju vieru k bohu, je rozhodnutý zanechať pustovnícky život, usadiť sa a namiesto násilia používať slovo. Existuje však pre nášho hrdinu takéto miesto na zemi? Alejandro Jodorowsky (režisér aj hlavný hrdina zároveň) natočil ozaj originálnym spôsobom cestu človeka za poznaním zmyslu života, pokáním, očistou, či dosiahnutím slobody pre nás všetkých. Koľko ciest však musíme prejsť, kým nájdeme tú pravú? Existuje vôbec? Skoro celý príbeh sa odohráva na púšti, kde akoby nič nebolo ohraničené, teda je aj všetko možné. Kopec bizarných, či šialených scén a postáv tak získavajú na podmanivosti, pôsobia snovo. Miestami sú odľahčené (jemnou groteskou, naturalistickými zábermi, šialenými dialógmi), ale práve takéto odľahčenia, správne kombinované s úplnou vážnosťou vyvolávajú ešte väčšiu hrôzu a strach (napr. ako tomu bolo pri filme Valerie a týden divů). Film poukazuje na veľké množstvo ľudskej ľahostajnosti, krutosti, zbytočného násilia, zbavovania človeka vlastnej identity či vraždenia a to od bandy pištoľníkov kolonizujúcich obyvateľov (poprava obyvateľov, či znásilňovanie ženy), počnúc mestom šialencov plné úchylných, skazených ľudí konajúcich absurdné veci (zápasenie černochov s drôtmi na rukách, či modlitba v kostole), kaluže krvi, rozpárané zvieratá s vnútornosťami, to všetko má dokumentovať našu temnú podstatu, akí vlastne sme...Moc človeka opantáva a mení ho na netvora, ktorý potom svojim správaním ničí všetko „prirodzené“, čo bolo predtým. Podobne tomu je aj v Pasoliniho Salo, kde sú ľudia zbavovaní absolútnej slobody a vplyvom tyranov sa z nich stávajú zvery, vykonávajúce rôzne činnosti, ktoré sú v mysli pomätených ľudí- šialených ľudí. Na strane druhej množstvo snových vízií s reálnym základom dokumentuje šialenie, či blúznenie „Krtka“. Dve ženy, ktoré ho najskôr sprevádzajú, predstavujú pokušiteľky, neskôr manipulátorky a aj ich vplyvom sa mení v stále väčšieho a väčšieho šialenca...až do chvíle keď sú nepohodlní tyrani nahradení novými (napr. v Švantmajerovom Šílení)a cyklus sa vlastne opakuje. Krtkova premena (spôsobená vierou v boha) je bohužiaľ dočasná. „Zahodenie“ svätožiare, ktorá mu nepatrí, snaha o konanie dobra je v jeho prípade spojená s pomocou incestom poznačených ľudí, žijúcich v podzemí mimo civilizácie a prácou pri výstavbe tunela na ceste za slobodou. Stretnutie zo svojim synom, ktorého v minulosti bez jediného slova opustil a nechal napospas kňazom, ktorí tu zobrazili dvojitú tvár náboženskej inštitúcie, patrí k tým, ktoré zobrazujú úprimné odpustenie a zmierenie sa medzi otcom a synom. Kopanie tunelu sa tak stáva pre Krtka určitým pokáním a očistcom na ceste k slobode, ale ani takýto život neprináša pustovníkovi a jeho ľudom šťastie. V záverečnej scéna nazvanej „Apokalypsa“ sú obyvatelia, pri radostnom opustení jaskyne brutálne postrieľaní miestnymi obyvateľmi. Krtkova nenávisť je taká veľká, že navždy stráca nielen cestu k bohu, ale aj v seba samého. Režisér tak nastoľuje množstvo otázok: Ako vlastne žiť, keď nájdený zmysel života je nám odobraný?, aká silná vie byť viera v boha?, seba samého?, čo určuje naše kroky?, kto a čo nás ovplyvňuje?, čo nás robí šialencami a čo v nás vyvoláva nádej...a šťastie? V hlavnej úlohe podáva neherec Jodorowsky „výkon“, ktorý v niektorých momentoch síce pôsobí nie moc vierohodne, ba až smiešne, ale celkovo som sa s ním dokázal vcelku dobre stotožniť. Jediným a to dosť veľkým mínusom sa stala pre mňa hudba.

Píše sa rok 2019. Zem je zdevastovaná, stáva sa neobývatelnou, postupne dochádza k migráciám do okolitých obývateľných galaxií ktoré sme si vďaka kolonizáciám podmanili a využívame ich pre svoje potreby. Za pomoci genetických inžinierov sa produkujú humanoidné bytosti, využívané pre potreby ľudí, či už pri kolonizáciach ostatných planét, pre rozptýlenie a zahnanie samoty v nás apod. Vývoj týchto bytostí ide nezastaviteľne dopredu a tí poslední dosahujú úroveň podobnú nám ľuďom (sú schopní citu , sú inteligentní a uvedomujú si svoju podstatu a podobne ako ľudia, aj oni túžia po mieste, kde by mohli žiť a byť šťastný) Po vzbure v jednej z mimozemských kolónii sa skupinka takýchto bytostí dostáva na Zem, aby im bola zodpovedaná jednoduchá otázka, a to ako dlho ešte budú žiť a či nie je možné žiť stále. Člen elitného komanda „Blade runner“ Rick Deckard dostane rozkazom za úlohu replikantov nájsť a zlikvidovať . Nejaví však o prácu záujem, až keď mu nadriadený nepripomenie, že vlastne ani nemá na výber „Pokiaľ nie si policajt, nič neznamenáš “. Film kladie otázky, týkajúce sa ľudskej existencie, práva na život, poznanie seba samého a očakávania a napĺňania na ich životov. Táto temná vízia sveta budúcnosti, kde ľudí nahradzujú geneticky upravení replikanti s vlastnosťami a pocitmi totožnými s našimi, vedie k apokalyptickým víziám, strachu o svoju identitu a pod. „Všetko raz pominie a bude stratené v čase, ako slzy v daždi“ hovorí Roy Batty vodca skupinky utekajúcich replikantov a následne dochádza k jeho konci. Podobne ako replikant, ani človek si nie je istý svojim koncom. Jediná jeho istota ostáva tak žiť, naplniť svoj život, cítiť, ostať slobodným a bojovať za svoju individualitu. Ľudia už tento boj prehrali, a tak sú na rade replikanti, ktorí ukazujú práve to, čo ľudom chýba. Túžba žiť. Rick Deckard, ako aj genetický inžinier J.F. Sebastian, či Eldon Tyrell, zakladateľ spoločnosti na výrobu replikantov, to všetko sú bytosti, ktoré trpia samotou, depresiami, stratou zmyslu svojej existencie, dokumentujú tak rozkladu ľudskej spoločnosti. A práve Roy otvára Deckardovi oči a vracia mu silu a chuť do života, ktorej sa chopí a spolu s replikantkou Rachel utekajú niekam, nevedno vlastne ani kam, ale s pocitom a túžbou žiť . Že nebude žiť večne, to vôbec nie je podstatné, Deckardovi znie v ušiach veta „ škoda, že ona nebude žiť, ale kto vlastne žije?“ V tej vete je strašne veľa a Deckard to vie, necháva všetko tak a odchádza v ústrety svojho osudu. Po formálnej stránke má film neuveritežnú futuro atmosféru, nádherné zábery mesta budúcnosti, na druhej strane veľké množstvo výtvarných kompozícií, práca zo svetlom apod. Pomaly plynúce zábery však môžu miestami nudiť, hlavne keď nie sú tak dôležité (alebo sa častejšie opakujú). Naopak niektoré sú natočené tak nádherne jednoducho a v spojitosti s podmanivou hudbou, vytvárajú niečo tak dokonalé, až človek neverí, že to je možné. Veľkú zásluhu na tom majú predovšetkých herci, Sean Young ako Rachel je dokonalá. V jej očiach je ukryté všetko. Pre mňa je táto postava stotožnením absolútnej dokonalosti, ktorú je možné ukázať len vo filme. Rutger Hauer ako Roy, je viac človekom ako replikantom. Prejavujú sa v ňom otázky bytia, nebytia, pátra po tom, kto vlastne je, chápe zmysel existencie, cíti bolesť a keď prichádza jeho koniec je s ním zmierený. Harrison Ford ako Deckard práve tú ohromnú silu, ktorú má Roy dávno stratil, svoje sny a túžby upil v alkohole, je sám a jeho duša je prázdna, ale nie mŕtva.