ttchor

Jak náhle sa môže zmeniť doba, v ktorej žijeme, tak rýchlo sa môžu zmeniť charaktery ľudí, ktorí v tej dobe žijú. Polarizácia spoločnosti po vzniku protektorátu nebola výnimkou. Mnoho ľudí prijalo vzniknutú situáciu a využili ju vo svoj prospech, neváhali zradiť, udať, či akokoľvek sa zavďačiť diktátu moci. Iní zmietaní vnútorným bojom, akýmsi démonom súhlasu, či nesúhlasu mysliac si, že majú všetko vo svojej moci, po čase buď sklonia hlavu a zapredajú svoju podstatu, alebo ostanú slobodní, s vierou, že situácia je len dočasná a dokážu jej čeliť. A konečne tí, ktorí neváhajú vobec. Obete. Šťastné manželstvo Vrbatových, sem tam narušené manželovými žiarlivostnými scénami dostáva náhle nový rozmer. Jeho žena, začínajúca filmová herečka je pre svoj židovský pôvod odstavená. On ako rozhlasový reportér sa chopí ponúknutej príležitosti a stáva sa hlasom nemeckej propagandy. Démon súhlasu ho postupne čoraz viac nahlodává.....dostaví sa návrat v podobe vnútornej očisty, alebo jeho duša ostane navždy zatratená? Dobová snímka, ktorej morálny podtext je aktuálny pre akúkoľvek spoločnosť v akejkoľvek dobe zaujmä hlavne podarenou retro atmosférou, či výborným castingom. Menej však už presvedčil obsah. Za hlavný problém považujem zbytočne veľa vedlaších postáv spojených s následným kúskovaním príbehu. Absenciu budovania tempa, ak už sa niaka eskalácia objaví pôsobí obyčajne, nemrazí (osud Emilovho kolegu z práce, či etúda s bicyklom). Odlahčujúce scény (Hankine pózovanie fotografovi v zakázaných priestoroch…) na úkor takých, ktoré by vyvolávali u diváka vačšiu beznádej tej doby, absencia výrazne zápornej postavy, tak film s velkým potenciálom ochudzujú. Škoda.

Bodová mašineria, vďaka filmom zadarmo sa na csfd neuveritelne rozbehla a kedže body chýbali "vychutnal" som si projekciu za vlastne:)...ale k veci a v skratke. Od úvodu som dostal od tvorcov jasnú informaciu, že čo ma bude čakat až do konca a tak to aj dopadlo. Krehká rovnováha, medzi brakom a umením, ktorá v tipologicky podobných filmoch funguje, bola narušená hneď prvou scénou,následne dalším vývojom, charakterom niektorých postav, samotnou výpravou a hlavne nulovým scenárom. Z inak zaujímavej a vďačnej témy sa tak okamžite stal paškvil zrovnatelný s niečim podobným ako serialové klasiky Xena a im podobné.

Tak ako je v nás prirodzené dobro, je v nás prítomné aj zlo. Okrem dovoleného je v nás aj to zakázané. V každom z nás drieme Antikrist, niekde hlboko v našom podvedomí. O procesoch, ktoré sa v ňom odohrávajú sami ani nevieme. Harmonický vzťah jednej rodiny je náhle konfrontovaný tragickou udalosťou, keď manželia prichádzajú o dieťa, ktoré samo vypadne z okna. Manžel ako terapeut sa rozhodne pomocou svojich skúseností násť riešenie, ako situáciu zvládnuť. Čoho všetkého sme schopný, ak driemajúce zlo v sebe prebudíme? Aká tenká je medzi nimi hranica? A či existuje cesta späť? Vo filme vystupujú prakticky len On a Ona. Ostatné postavy, ak sa niake vyskytnú majú neidentifikovateľné tváre (dalšie tváre nie sú podstatné). Klipovo čistý čb prológ za doprovodu úžasnej árie od Händla (naposledy som ju počul vo filme Farinelli), cez psychologicko-terapeutické dusno v horskej chate a jej pochmúrnom okolí, končiac čb epilóg za doprovodu tej samej arie robia z filmu jeden konzistenčný celok, kde okrem vizuálno-zvukovej stránky, je silná hlavne tá psychologická. Komplexná bytosť je taká, že okrem Boha, v sebe zahrňuje aj Diabla. Nikdy však nie je možné predvídať v akej sile ho v sebe máme. Množstvo hriešnych ba až šialených, či oplzlých nemravností , ktoré v sebe objavia On a Ona a nedajú sa nijako kontrolovať sú však len vyustením situácie v ktorej sa nachádzajú a pred ktorou nie je nutné aby si divák zakrýval oči (aj keď raz som ich na sekundu zatvoril). Smútku a beznádeje je na svete mnoho. Krásy a radosti možno ešte viac. Trierova dráma nech je akokoľvek šokujúca je v prvom rade príbehom jedným z mnohých, ktoré môže prežiť každý z nás.

Prežili... a jeden, možno z mnohých žije na sídlisku v prenajatom byte niekde vo Švédsku a miesto v truhle spí vo vani prikrytý dekami. Má 12 a je to dievča - Eli. Upír. On, jeden z mnohých outsiderov na tomto svete, márne hľadajúci vo svojom vnútri odvahu, aby premohol strach a postavil sa svojim šikanujúcim rovesníkom. Má 12 a volá sa Oskar. Jedného dňa sa ich cesty spoja a prežijeme tak trocha bolestnú, ale hlavne veľmi citlivú Andersenovu zimnú rozprávku o hľadaní a nájdení dvoch stratených bytostí. Skĺbiť svet fikcie so svetom reality, tak aby to fungovalo a človek tomu uveril je v tomto prípade viac ako presvedčivé. Miestami melancholická až ponurá atmosféra, ktorá filmu dominuje, tiché sekvencie v ktorých počuť každé zavŕzganie šľapaje v snehu so sekvenciami eskalujúcimi napätie (viac ako vysávanie krvi s obetí pôsobia hrôzostrašnejšie vraždy Elinho opatrovníka), či nežne romantické (upírsky bozk) sprevádzané sugestívnou hudbou. Kontrasty svetla s tmou, bieleho snehu - červenej krvi, bolesti a nehy. Okrem vizuálnej stránky filmu je presvedčivá aj tá psychologická. Eli si je vedomá, čím a kto je, už dávno sa nebráni svojmu osudu...ak to tak môžem povedať, má s tým ale stále problémy:)...Oskar tápe, je predsa stále ešte len dieťa, ktoré však rýchlo dospieva a presvedčuje sa, že láska ktorú mu dávajú jeho najbližší ho nenapĺňa. Režisér sa okrajovo dotýka aj otázky trestu a viny za vraždy spáchané upírom. Obete ktoré si vyberá tvoria skrachovaný alkoholici a ortieľ ponecháva na nás, divákoch. Naopak vraždy Elinho opatrovníka, výber jeho obetí a hlavne prevedenie akým spôsobom svoje obete usmrcuje, patria k tým najkrvavejším. Žiadnych naturalistických nechutností sa však nedočkáte. Kto vlastne je tento muž? Jeho až nápadná podobnosť s osudom Oskara je viac ako jasná. Koniec tak ostáva otvorený a ja som si v tej chvíli spomenul na finálnu scénu z filmu Blade Runner a slová istého Gaffa „ škoda, že ona nebude žiť večne “. V tomto prípade to platí obrátene:).

Úspešný filmový režisér Salvatore „Toto“ Di Vita sa dozvedá o smrti svojho dávneho priateľa Alfréda a tú noc nejde spať. Vybavuje si spomienky z rodnej obce, v ktorej prežil svoje detstvo, natočil svoj prvý film a spoznal prvú a aj poslednú veľkú lásku svojho života. Priateľstvo so starým premietačom filmov ho donúti vrátiť sa po 30tich rokoch spať do malej dedinky „ Giancaldo“ na juhu Talianska, na miesta ktoré v jeho živote boli plné magických okamžikov. Niekde tam v tmavom kúte kinosály a neskôr v Alfredovej premietárni sa zrodil sen mladého človeka. Tornatoreho sentimentálne a nostalgicky ladení príbeh nás prostredníctvom Totových spomienok zavedie do ťažkých časov povojnového talianskeho vidieku, kde jedinou radosťou „unavených“ ľudí bolo večer čo večer vzhliadnuť film v miestnom kine a zabudnúť na každodenné starosti. Premietané sú jednak filmy so sociálnou problematikou spojenou s pozvoľným hospodárskym rozmachom (vlna talianskeho filmového neorealizmu, ako napr. filmy V. Sica, F. Felliniho alebo L. Viscontiho) alebo konzumné filmy ako napr. grotesky, westerny, romantické filmy hlavne z americkej produkcie určené pre masovú zábavu. Výrazným znakom povojnovej kultúry sa tak stáva jej amerikanizácia (každopádne vždy lepšie ako umenie v socialistických krajinách, kde umenie fungovalo prevažne ako nástroj propagandy). Bez ohľadu na uvedený žáner bol sál vždy plný. „Rob všetko celým srdcom, tak ako si to robil v premietarni kina „Paradiso“, necháva sa počuť Alfredo, ktorý mu počas dospievania nahradí nezvestného otca a naopak pre Alfreda sa malý Toto stáva synom, ktorého nikdy nemal. Alfredov vplyv je zásadný. Citlivo až magicky zobrazený vzťah dvoch priateľov, ktorý jeden druhého jednoducho potrebujú sa točí hlavne okolo filmu a Totovho dospievania (projekcia na námestí, alebo Alfredov príbeh o nešťastnej láske, ktorý je vyprávaný v 3. osobe, je možno príbehom samotného Alfreda). Herecký výkon Philippe Noiret tú nádhernú atmosféru znamenite dokresľuje. Podobne ladený príbeh - román od L. Fukse s titulom „Variace pro temnou strunu“ a spojitosť, čo sa filmovej reči týka na mňa zapôsobili filmy Romance pro křídlovku a Cesta domů. Po správe o Alfredovej smrti, Salvatore možno prvý krát vo svojom živote bilancuje a zisťuje čo všetko v ňom od tej doby umrelo. Návrat do minulosti je veľa krát smutný. Je v ňom totiž ukrytá naša mladosť, krása, naivita a predovšetkým spomienky, na ktoré človek nezabudne nech žije kdekoľvek. Postupný hospodársky rozmach neprináša vždy len to dobré. Svojim príchodom sa Salvatore o tom sám presvedčí. Pohreb Alfreda je spojený aj s likvidáciou staručkého kina, ktoré si svoje miesto v dobe televízií a videí jednoducho nenašlo. Život je vo svojej podstate nekonečný a malých Totov, tých po svete behá veľa a niekde možno hľadajú alebo čakajú na človeka, trebárs s menom Alfredo. A to je možno výzva pre samotného Salvatora, ktorého život po tejto stránke za veľa zatiaľ nestál.

Zoznámili sa na terase švajčiarskeho hotela Trois Couronnes, krásna a bohatá Američanka Daisy Miller a galantný Frederick Winterbourne (tiež Američan, dlhšiu dobu pobývajúci v Európe) a ako to už tak na tomto svete chodí, zamilujú sa. Je začiatok 19. storočia. Millerovci sú na cestách po Európe už dlhšiu dobu a pre svoju bezprostrednosť, jednoduchosť a množstvo spoločenských prešľapov, neunikli pozornosti miestnej smotánke, ktorá je značne pohoršená ich správaním. Daisy sa na európske pomery správa nemiestne, je značne živelná, koketná. Skrátka taká „american girl“, ktorá si užíva život, odmieta hru na pretvárku a verí v lásku. Na strane druhej je však veľmi zraniteľná a krehká. A práve tieto vlastnosti a jej krása Fredericka opantajú. Ale skôr ako jej stihne vyznať lásku, začne postupne prepadať dezilúzii a začne veriť viac svojim „priateľom“, pre ktorých je Daisy svojim správaním neprijateľná. Nechce sa kompromitovať, veď v stávke je jeho dobré meno. Daisy je sklamaná a čoraz častejšie sa začne v spoločnosti objavovať s mladým talianskym umelcom Gionavellim. Podľa novely Henryho Jamese (dlhšiu dobu v hoteli Trois Couronnes pobýval a tvoril) natočil Peter Bogdanovič film, ktorým chcel ukázať, ako sa človek môže vplyvom prostredia a spoločnosti v ktorej žije zmeniť a akú veľkú silu môže mať spoločnosť na formovanie jeho osobnosti, a jeho rozhodovania sa. Človek by sa mal správať podľa určitej etikety, viesť nútené rozhovory, dbať na svoje meno, byť konformný. Dlhším časom pobývania v Európe, sa vo Federickovi postupne vybudovali všetky tieto spoločenské konvencie, ktoré z neho urobili upjatého, nudného človeka a odobrali mu tu nádhernú bezprostrednosť a hravosť, ktorou si ho podmanila Daisy. A čo najhoršie, spoločenská konformita urobila z neho ešte aj slabocha. Je čoraz žiarlivejší, jedná chaoticky, nebojuje za ženu svojich snov. Cíti krivdu, ktorá vlastne ani neexistuje a na zmenu, tak ostáva stále menej a menej času... Po formálnej stránke to nie je film s megalomanskou produkciou, výprava je skôr minimálna, s dôrazom na dialógy a teda hlavne herecké výkony, kde ma opäť príjemne prekvapila krásna Cybill Shepherd (The Last Picture Show, Taxi Driver).

Natočiť film, o kríze jedného manželstva, ktorého minutáž presahuje 2h, chce viac ako dobrý scenár, chce viac ako iba dobrých hercov a koniec koncov chce viac ako iba obyčajného režiséra. Posledný film S. Kubricka však všetky spomínané atribúty spĺňa. Hardfordovci vedú život malomeštiakov, Bill je úspešný lekár s nadštandartým príjmom a Alice sa môže pokojne venovať domácnosti a 7 ročnej dcére Helene. Vzhľadom na manželovu prestíž sú ich spoločné aktivity orientované na nudné večierky u zámožných „priateľov“, na ktorých sa okrem nútenej konverzácie, popíjania šampanského dá odísť na izbu s dvomi krásnymi ženami, alebo so starším slizkým gentlemanom, ktorý sa vás neúnavne snaží dostať do postele. Pokojný život 9 ročného manželstva sa naruší vo chvíli, keď sa pri nevinnej konverzácii zhulená Alice úprimne dozná manželovi, že stačilo málo (len jeden pohľad neznámeho chlapa na jednom z mnohých večierkov) a opustila by všetko, čo pre ňu v doterajšom živote malo zmysel. V tom zvoní telefón a Bill musí náhle odísť za pacientom. Odchodom, tak začína jeho krátka a skoro až tragická sexuálna odysea, počas ktorej zistí, že skutočnosť môže mať oveľa nebezpečnejšie následky, ako sny a túžby, ktoré síce vedia ublížiť, ale nemusia byť uskutočnené. Alice na rozdiel od Billa, aj keď iba vo sne prežíva sexuálne fantázie, ktoré sú spôsobené vyhasínajúcou sexualitou. Na strane druhej Bill po nich vôbec netúži a rozhodne sa ich vyhľadať až po tom, čo sa mu Alice prizná o svojich túžbach. Najviac zmäteným tak ostáva práve Bill. To čo Alice prežíva iba vo sne sa Billovi naskytne v skutočnosti. Kubrick pojal Billovu odyseu ako cestu, v ktorej sám hlavný hrdina nie je presvedčený o správnosti svojich krokov, ale aj tak ich hodlá absolvovať, možno z pomsty, z hnevu. Možno aj v ňom niekde v podvedomí drieme tá spaľujúca túžba po niečom „zakázanom“. Situáciu rieši po svojom, náhodne sa ocitá na miestach, kde stačí málo a sexuálna fantázia by sa mohla zmeniť na skutočnosť. A možno hlavne vďaka zodpovednosti, ktorá je mu blízka (a tak trocha aj náhode) nakoniec ostáva ochránený pred pokušením, ktoré sa ho postupne zmocňuje. Aká tenká je však hranica medzi snom a realitou? Pokušenie je veľké. Dokáže ich spoločné dobrodružstvo, jedno v rovine snovej a druhé reálne naozaj odvrátiť ich manželskú krízu a posunie ich ďalej? To sú otázky, ktoré režisér ponecháva na nás. Kubrickova forma je úžasná, brilantné dialógy, do detailu zvládnuté interiéry, budovanie atmosféry za doprovodu monotónneho klavírneho tónu, Isaackova-Baby did a bad bad thing, či elektrizujúca a temná inštrumentálka "Masked ball" v dome smilstva v podaní Jocelyn Pook. Výborné herecké výkony, kde hlavne N. Kidman dokáže dodať úplne presvedčivo svojej postave tak neuveriteľne zvodnú príťažlivosť, koketnosť, osudovosť, v jedinej sekunde krutú úprimnosť, či nevyspytateľnosť. Tom Cruise svoju postavu zvládol tiež výborne, jeho Bill je miestami až poľutovaniahodný, pred Alicou však akoby vždy o krok späť, zaskočený, reaguje a koná chaoticky, miesto aby s Alice o problémoch komunikovali uzatvára sa do seba a uniká „zodpovednosti“.

Joann, matka dvoch detí, očakáva od svojho života ďaleko viac než len vychovávanie detí a staranie sa o domácnosť. Má svoje sny a ciele, ktorých sa nechce vzdať. Dobre fotí a túži po tom, že jedného dňa by mohla svoje diela niekde vystavovať. Nenachádza však veľkú podporu u svojho manžela, ktorý, ako živiteľ rodiny je príliš zaneprázdnený svojim biznisom a na riešenie osobných, či manželských problémov ostáva tak v ich živote, čoraz menší priestor. Spoločný odchod z veľkomesta do Stepfordu ma tak vyriešiť napätú atmosféru v rodine. Strepford, by sa dal charakterizovať ako oáza kľudu a pokoja, mestečko z pohľadnice, kde je všetko na prvý pohľad úplne ideálne, až tak, že z toho mrazí. Idylické prostredie, harmonické manželstvá, sa však po dlhšom spolunažívaní musia zdať človeku žijúcom v mestečku viac ako divné. Ženy vyzerajú síce prekrásne, ale správajú sa strojene a muži, tí trávia čoraz viac večerov vo svojom spolku, kde ženy prístup nemajú a zaoberajú sa vecami, ako svoje milé polovičky pretvoriť k obrazu svojmu a to nie len vedením nekonečných rozhovorov, ale doslovne! Svoje drahé polovičky jednoducho zabijú a nahradia ich „dokonalými“ robotickými bytosťami, ktoré už nie sú koketné, konfliktné, večne nespokojné, ale skrátka ideálne manželky nadovšetko milujúce svojich manželov, deti a samozrejme svoje krásne a vždy čisté domovy. Podľa literárnej predlohy Ira Levina (Rosemary má detátko), natočil B. Forbes film, ktorý v sebe nesie hneď niekoľko žánrov, a to od rodinného filmu, cez drámu, sci-fi až po horor. Pestrá zmeska, ale ono to naozaj funguje. Zo všetkého najviac, je to však film o túžbe a snahe po sebanaplnení, o zachovaní vlastnej individuality, film o tom ako sa nestať len obyčajnou figúrkou zavesenou na cverničkách, ovládanou toporným človekom, či ostať utopený v mori dennej všednosti a gýču, ale žiť a milovať život, aby nás vo svojej jednoduchosti napĺňal a robil šťastnými a nedopustiť aby sa z nás táto životnosť časom vytratila. Protipól tu predstavujú muži, ako ničitelia všetkého prirodzeného, ktorý už nedokážu, či skôr nechcú viesť so svojimi manželkami neustále procesy hádok a udobrovania sa, kompromisov, či ústupkov. Prišli na možnosť, ako vyrobiť robotickú bytosti identickú s vlastnou ženou (v niektorých partiách ešte dokonalejšou), ktorá bude mať všetko to, po čom muži tajne túžia. Pokojná atmosféra z úvodu filmu sa s príchodom do mestečka postupne mení v niečo, čo v Joann vyvoláva divné tušenie (znepokojuje ju správanie žien, ktoré ešte včera boli „iné“). Manželská kríza sa postupne čoraz viac prehlbuje a Joannine pocity, že niečo nie je v poriadku sa u manžela nestretnú s veľkým porozumením. Joann, tak ostáva sama a proti veľkej presile nemá najmenšiu šancu. Finálna scéna, v ktorej Joann zistí, čo ju čaká je natoľko fascinujúca, až z nej má človek mrazenie.

Billy Gates sa vracia spolu s priateľkou z dovolenky po Európe. Jednou zo zastávok je aj turecký Istambul. Píše sa rok 1970 a istý priekupník ponúkne američanovi za lacný peniaz hašiš. V tej dobe však turecká polícia zvýšila ostrahu na letiskách (časté teroristické útoky), a tak sa stane, že američana zadržia a obvinia. Má si odpykať pár rokov a vrátiť sa späť domov, ale všetko je nakoniec úplne ináč. Príbeh podľa skutočnej udalosti na konci 80r. režíroval Alan Parker (Birdy, Angel Heart, The Wall). Hneď v úvode rozprávanie sledujeme Billyho proces prípravy pred samotným pašovaním, následne jeho strach, ktorý nie je schopný zakryť, čo dokumentuje, že rozhodne nepatrí medzi žiadnych priekupníkov. Jeho mladícka nerozvážnosť a naivita z lacno zarobených peňazí sa mu nakoniec stanú osudné. Parkera nezaujíma ani tak turecká justícia, všetko sa točí z pohľadu vo všetkom zaskočeného Billyho, ktorý ničomu nerozumie a je hrozne zmätený z novej situácie. Vyrovnanie sa tak s niečím úplne novým a neznámym sa tak stáva nosnou časťou samotného filmu, v ktorom nás režisér postupne zoznamuje zo všetkými úskaliami, ktoré musí mladík zakúsiť, aby možno raz mohol brány väzenia opustiť (podobne tomu bolo aj v prípade Andyho z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank). A tak nasledujú scény, v ktorých Billy spoznáva úplne iný život, je konfrontovaný z neľudskými podmienkami, násilím páchaným na väzňoch a jeho pokus zvládnuť v pokoji rôzne vypäté situácie a ostať človekom v každej situácii jednoducho nie je možný (scéna, pri ktorej odhryzne spoluväzňovi jazyk, či onania pred priateľkou). Po opätovnom otvorení procesu, na ktorom súd z okamžitou platnosťou zamieta udelenie milosti (po troch rokoch mal byť prepustený), dostáva Billy Gates 30 rokov. Tým mu vlastne turecká justícia vzala aj to posledné, čo ešte mal a to nádej. Po vlastnej obhajobe na súde (skvostná obhajoba), sledujeme ďalej už iba totálny úpadok (psychický aj fyzický) človeka, ktorý zaplatil až príliš. Všetky jeho snahy na únik sú časom zmarené. Von sa nakoniec dostáva náhodou. Parkerov film neprináša, čo sa filmovej reči týka nič nové, je možné v ňom nájsť „jemný“ hollywoodský štýl, čo je spôsobené aj tým, že príbeh nesie nálepku „podľa skutočnej udalosti“. Niektoré scény (napr. od zatknutia po príchod do cely) nie sú až také podstatné a teda sú zbytočne zdĺhavé. Ale to je asi tak všetko, čo by sa dalo vytknúť, ostatné sekvencie pôsobia hodne vyrovnane a Parker je rozhodne tip režiséra, ktorý zbytočne nič neprikrášľuje, skôr sa snaží o zachovanie reálnych situácií (už spomínaná návšteva priateľky, a žiadne reči typu „budem na teba čakať“ apod., či monológ na súde, alebo únik z väznice). Do príbehu vniesol vlastnú invenciu, ako to bolo napr. pri telesných trestoch u väzňov, ktoré sú však pre oko diváka skryté. Vie sa len o sanatóriu, kde sa tresty dejú, ale nikto o nich nehovorí. Divák sa tak až celkom záverom dozvedá, čo všetko sa dialo za múrmi väzenia. Celkovo atmosféru nespravodlivosti bolo cítiť po celý čas. Filmu však neprospela ani doba nakrúcania, miesto 70r., na nás dýcha atmosféra 80r. a s ňou elektronická hudba, ktorá hlavne na začiatku dosť vadí.

El topo (krtko) je príbehom osamelého pištoľníka, ktorý cestuje vyprahnutou krajinou a pomáha zbedačovanému ľudu vyčistiť mesto od ich vykorisťovateľov. Jeho cesta (ako novodobý spasiteľ, či dobrodinec ľudí) však nepokračuje, ale hnaný túžbou po dosiahnutí absolútnej dokonalosti „zapredáva svoju dušu diablovi“ a oslepený manonom moci zabúda na svoje poslanie. Postupne odstraňuje rôznych majstrov „bojových umení“, stáva sa tak silnejším a vlastne podobný mnohým krutým tyranom, ktorými predtým opovrhoval a likvidoval. Pri poslednom majstrovi si uvedomí, že cesta ktorú si zvolil nie je správna a rozhodne sa pre nápravu. Hranica medzi peklom a nebom je veľmi krehká. Náš „dobrodinec“ dostáva novú šancu a obracia svoju vieru k bohu, je rozhodnutý zanechať pustovnícky život, usadiť sa a namiesto násilia používať slovo. Existuje však pre nášho hrdinu takéto miesto na zemi? Alejandro Jodorowsky (režisér aj hlavný hrdina zároveň) natočil ozaj originálnym spôsobom cestu človeka za poznaním zmyslu života, pokáním, očistou, či dosiahnutím slobody pre nás všetkých. Koľko ciest však musíme prejsť, kým nájdeme tú pravú? Existuje vôbec? Skoro celý príbeh sa odohráva na púšti, kde akoby nič nebolo ohraničené, teda je aj všetko možné. Kopec bizarných, či šialených scén a postáv tak získavajú na podmanivosti, pôsobia snovo. Miestami sú odľahčené (jemnou groteskou, naturalistickými zábermi, šialenými dialógmi), ale práve takéto odľahčenia, správne kombinované s úplnou vážnosťou vyvolávajú ešte väčšiu hrôzu a strach (napr. ako tomu bolo pri filme Valerie a týden divů). Film poukazuje na veľké množstvo ľudskej ľahostajnosti, krutosti, zbytočného násilia, zbavovania človeka vlastnej identity či vraždenia a to od bandy pištoľníkov kolonizujúcich obyvateľov (poprava obyvateľov, či znásilňovanie ženy), počnúc mestom šialencov plné úchylných, skazených ľudí konajúcich absurdné veci (zápasenie černochov s drôtmi na rukách, či modlitba v kostole), kaluže krvi, rozpárané zvieratá s vnútornosťami, to všetko má dokumentovať našu temnú podstatu, akí vlastne sme...Moc človeka opantáva a mení ho na netvora, ktorý potom svojim správaním ničí všetko „prirodzené“, čo bolo predtým. Podobne tomu je aj v Pasoliniho Salo, kde sú ľudia zbavovaní absolútnej slobody a vplyvom tyranov sa z nich stávajú zvery, vykonávajúce rôzne činnosti, ktoré sú v mysli pomätených ľudí- šialených ľudí. Na strane druhej množstvo snových vízií s reálnym základom dokumentuje šialenie, či blúznenie „Krtka“. Dve ženy, ktoré ho najskôr sprevádzajú, predstavujú pokušiteľky, neskôr manipulátorky a aj ich vplyvom sa mení v stále väčšieho a väčšieho šialenca...až do chvíle keď sú nepohodlní tyrani nahradení novými (napr. v Švantmajerovom Šílení)a cyklus sa vlastne opakuje. Krtkova premena (spôsobená vierou v boha) je bohužiaľ dočasná. „Zahodenie“ svätožiare, ktorá mu nepatrí, snaha o konanie dobra je v jeho prípade spojená s pomocou incestom poznačených ľudí, žijúcich v podzemí mimo civilizácie a prácou pri výstavbe tunela na ceste za slobodou. Stretnutie zo svojim synom, ktorého v minulosti bez jediného slova opustil a nechal napospas kňazom, ktorí tu zobrazili dvojitú tvár náboženskej inštitúcie, patrí k tým, ktoré zobrazujú úprimné odpustenie a zmierenie sa medzi otcom a synom. Kopanie tunelu sa tak stáva pre Krtka určitým pokáním a očistcom na ceste k slobode, ale ani takýto život neprináša pustovníkovi a jeho ľudom šťastie. V záverečnej scéna nazvanej „Apokalypsa“ sú obyvatelia, pri radostnom opustení jaskyne brutálne postrieľaní miestnymi obyvateľmi. Krtkova nenávisť je taká veľká, že navždy stráca nielen cestu k bohu, ale aj v seba samého. Režisér tak nastoľuje množstvo otázok: Ako vlastne žiť, keď nájdený zmysel života je nám odobraný?, aká silná vie byť viera v boha?, seba samého?, čo určuje naše kroky?, kto a čo nás ovplyvňuje?, čo nás robí šialencami a čo v nás vyvoláva nádej...a šťastie? V hlavnej úlohe podáva neherec Jodorowsky „výkon“, ktorý v niektorých momentoch síce pôsobí nie moc vierohodne, ba až smiešne, ale celkovo som sa s ním dokázal vcelku dobre stotožniť. Jediným a to dosť veľkým mínusom sa stala pre mňa hudba.