Vaudevillain

Spochybňujem zdravý rozum kohokoľvek, kto je schopný dať Zrodeniu bieleho národa niečo iné ako odpad. Ignorovať ideologickú zložku filmu, to ako vážne? To je presne to isté ako ignorovať technickú stránku a dať 5* každému filmu s ktorého posolstvom súhlasíte. Film sa hodnotí ako komplexné dielo so všetkými jeho súčasťami, nie spôsobom že si vyberiem iba niektoré časti ktoré sa mi páčia a iné ignorujem. To potom môžte dať akémukoľvek filmu hodnotenie aké vás práve napadne alebo aké si hodíte kockou ak sa rozhodnete brať pri hodnotení do úvahy len niektoré jeho aspekty a to čo sa nehodí proste predstierať že neexistuje alebo nie je dôležité. Tipujem že ľudia ktorí dali 5* by rovnako tak dali 5* aj koncentračným táborom, veď predsa dosiahli to čo sa predtým ešte nikomu nepodarilo, boli na svoju dobu absolútne prelomové a nebývale efektívne, čo záleží na tom akému účelu slúžili a aká bola ich ideologická stránka.

Najväčší obdiv si zaslúži samozrejmosť a nezaujatosť s ktorou Seidl sníma objektívnou, nehybnou kamerou týchto ľudí ktorí by v spoločnosti platili za vyvrheľov. Film je oslavou odlišnosti a rozmanitosti, dáva týmto ľudom možnosť povedať svoj príbeh, svoj postoj k životu, nevysmieva sa im, ako by sa mohlo zdať podľa častých výbuchov smiechu v kinosále, necháva ich prezentovať sa presne takých akí sú a či to divákovi príde smiešne alebo nie, nie je starosťou filmu ten sa o žiadnu humorizáciu nesnaží, ani sa nesnaží vystavať humorné situácie. Smiech zvyčajne vychádza z úprimnosti a bezprostrednosti výpovede ľudí ktorí sa neboja ukázať to čím sa odlišujú v spoločnosti kde je zvykom všetky osobné názory a túžby ktoré nie sú v norme alebo sú trápne zatajovať. Z toho vyplýva aj pomerne jednoduchá ale stále aktuálna metafora pivnice na znak toho že extravagantnosť a odlišnosť je stále v súčasnej spoločnosti nútená sa skrývať, medzi "obyčajnými" ľuďmi nemá miesto. Seidl sa nesnaží šokovať, ako si môžu myslieť niektorí konzervatívnejší diváci ktorí nie sú zvyknutý na to že film môže zobrazovať aj veci ktoré sú obsiahnuté v tomto filme, tento film nie je pojatý senzacionalisticky ako napr. tvorba Lars von Triera, on iba bez cenzúry a bez servítok spracováva a zobrazuje svoju vybranú tému, ako by sa malo snažiť všetko dobré umenie.

Paródia, ktorej kvalita humoru je asi na úrovni Epic Movie. Je trochu depresívne, že niečo takéto súčasní diváci považujú za podarenú satiru.

Rinner proste (zatiaľ) nie je dostatočne dobrý režisér na to aby dokázal zrealizovať takýto typ filmu. Tam, kde sú dlhé zábery plné beznádeje Béla Tárra či Tsai-ming Lianga hypnotické a podmanivé, v Parabellum sú proste nezaujímavé a nevýrazné, nemá to ten správny look ani atmosféru, snáď to pôsobí až príliš digitálne a vyumelkovane na primálny post-apokalyptický svet, ktorý sa snaží zachytiť. Takisto chýbajú akékoľvek zaujímavé uhly alebo pohyby kamery a filmu chýba alebo som ju minimálne nenašiel nejaká hlbšia pointa, aj keď posledný záber je efektný.

Nesúrodý mix Kvetov zla, Pulp Fiction a Sigmunda Freuda.

I get it. Chápem prečo je tento film považovaný za jeden z najlepších všetkých čias. Ale proste s tým nesúhlasím, film skutočne má všetko čo by skvelý film mal mať... ale iba ak hodnotíte filmy podľa konzervatívnych hodnôt ktoré sa nám hollywoodske štúdia snažia vštepovať do hlavy že sú správne. Iste, film má skvelý scenár a herecké výkony, ale kde je poetika, kde je umenie, kde je aspoň jeden záber nad ktorým sa pozastavíte a nemo obdivujete jeho nádheru? Film nám všetky naše postoje a názory naň vnucuje neustále nás novými dialógmi či postrannými komentármi mláti do hlavy a nenecháva žiadny priestor na vlastné myšlienky o deji, vlastné názory na to čo sa odohráva, či čas na vydýchnutie a spracovanie toho čo sa odohráva. Táto americká hyperaktivita ktorá nechce divákovi nechať ani najmenšiu šancu na to aby sa nudil je proste v iných žánroch ako komédii zvyčajne škodlivá a minimalizuje vplyv ktorý by film inak mohol mať prehnanou explicitnosťou. Jeden príklad za všetky: scéna v ktorej Max oznamuje Joeovi že Norma bola jeho manželka, ktorý by inak mohol byť byť dojemný a pôsobivý je naprosto a nekompromisne zničený pompéznou a prehnanou hudbou keďže Wilder si zrejme myslel že diváci by inak dôležitosť tohto momentu nemali šancu pochopiť... Zároveň sa nemôžem zbaviť pocitu že tento film vlastne vôbec nič významné nehovorí. Témy ktoré by s väčším prepracovaním mohli byť hlboké tam skutočne sú ale v tomto filme zostávajú príliš plytké a Wilder ich iba nastoluje ale nerieši a neposkytuje na ne obzvlášť zaujímavý pohľad. Postava Joea Gillisa mala byť (minimálne v prvých dvoch dejstvách) zrejme cool a divák sa s ňou mal stotožniť ale je proste hrozne otravná. Tú jeho nadradenosť, samoľúbosť, pohŕdanie všetkým a všetkými a povyšovanie sa nad všetko okolo neho som proste nezniesol. Na záver samozrejme dochádza k istej rekontextualizácii jeho osoby a postaveniu ho do menej priaznivého svetla ale to že film z neho spravil obeť s ktorou budú ľudia sympatizovať a nie anti-hrdinu to v podstate celé zase rúti. Neznášam ako sa film správa k postave Glorie Swanson. Z toho ako je napísaná je cítiť až príliš veľká karikatúrnosť a nerealistickosť. Film robí z Normy monštrum ukazuje ju iba ako šialenú a zaslepenú a na konci z nej robí aj psychopatickú vrahyňu. To ale inteligentný divák nepotrebuje, inteligentný divák by pochopil Normine vady aj ak by boli vykreslené omnoho menej prehnane a nafúknuto, skôr mohol film dať Norme ľudskú tvár a zobraziť ju viac neutrálne, ukazovanie Normy ako stále šialenejšej a šialenejšej, pomýlenejšej a pomýlenejšej to sa skutočne stane po chvíli monotónne a len zásluhou skvelého výkona to zostane akceptovateľné. Wilder síce neustálym postranným komentárom ktorý divákovi poskytuje len viac a viac kritík a pálčivých satirických poznámok na Normu vizionársky myslel aj na moderných divákov ktorý majú polovicu filmu oči upreté na svoje smartphony ale to skutočne nebolo potrebné. Film je hrozne jednotvárny, Wilder nás stotožňuje s postavu Gillisa ktorá ale nie je ničím výnimočná a je proste nudná, nič z Willisovho života ma nezaujíma, nepotrebujem aby mi hrozný človek pokrytecky hovoril o tom aký je druhý človek hrozný ako keby som na to nedokázal prísť sám to je proste patetické. Celý film by bol omnoho lepší a zaujímavejší ak by sme sa naň dívali z pohľadu Normy to sa proste nedá vyvrátiť. Omnoho zaujímavejšie by bolo sledovať nie to, čo sa z Normy stalo a aká je v súčasnosti, ale vidieť to čo ju k tomu doviedlo a dotlačilo, flashbacky na jej minulosť, jej vlastné skreslené videnie sveta, jej názory na veci a spôsob akým ich vidí

Prvoplánové. Základná kostra príbehu a deja zaujímavá ale zrealizovaná naprosto nezaujímavo, bez citu pre detail, ako keby celý film bol len improvizáciou natočenou za 3 dni bez akejkoľvek snahy sa nejak odlíšiť či poskytnúť na problematiku nejaký nový pohľad a ukázať nám ju z iného hľadiska. Film by snáď o dosť lepšie ako seriózna drama ktorá sa ale fakt nedá cez tie hory klišé a pátosu brať vážne fungoval ako určitý giallo revival, keďže požičiavanie si práve od estetiky gialla je v miestach úplne zjavné (aj keď som mal niekedy pocit že je režisér farboslepý, alebo že to točili dvaja kameramani a jeden sa snažil projekt sabotovať, pretože vážne nechápem ako niekto dokáže tak často striedať pôsobivé takmer dychberúce zábery s absolútnym gýčom z ktorého bolia oči), ale bohužiaľ neprichádza žiadne horrorové vyvrcholenie aj keď jeden jump scare sa vo filme predsa len nájde :) Hudba Mike Pattona dosť sklamanie na tomto soundtracku teda to čo dokáže ani zďaleka nepredviedol. PS. Mám fóbiu z anorexie takže záver zo mňa nejaké emócie predsa len vylúdil.

To, akú kvalitu a hĺbku dosahujú negatívne komentáre na tento film myslím svedčí o všetkom :) "Nikdo už na filmy nechodí." PS: Viac ako na komédiu sa mi to podobalo na horror či tragédiu.

Robenie si srandy z filmu noir a dekonštrukcia jeho trópov sú dosť zábavné asi prvých 20 minút a v momentoch aj neskôr ale za vrstvou ironického odstupu toho film sám o sebe nemá z myšlienkového hľadiska veľmi čo ponúknuť a premrháva možnosť pridať do tohto žánrového cvičenia niečo nové a svojské. Pekná lynchovská mizanscéna, pomerne kreatívny rýchly strih a kryštálovo čistý, na môj vkus niekedy až príliš čistý a jasný look.

Presadzovanie konzervatívnych amerických rodinných hodnôt, ktoré moja sentimentálnejšia polka zožrala aj s navijákom zatiaľčo tá cynickejšia sa mu vysmiala do tváre, spôsobuje že mám aj po nechaní času na usadenie na Maggie skutočne veľmi protichodné názory a emócie. Tieto pocity navyše podporuje wannabe Malickovská kamera ktorá na jednu stranu dodáva filmu určitú poetiku a na druhú pôsobí dosť amatérsky a Malickov štýl v rukách amatéra stráca drvivú väčšinu svojho čara a ak by sa kameraman len trochu viac vyhral s detailmi mohlo to byť omnoho efektívnejšie. Na Arnieho sa každopádne pozerá dobre a tento film je dôkazom že jeho starpower a charizmu by schopnejší režisér (môže to znieť dosť bizarne ale rád by som videl Arnieho vo filme PTA) mohol stále veľmi účinne využiť aj roky po konci jeho zlatej éry. 2,5*