moikan

Tak toto si ešte musím pozrieť, keďže seriál ma bavil

Aáách, ťažký život špiónov. Nie je to primárne napínavá dráma, ale určité napätie, dobrú zápletku a jemný humor obsahuje. Od druhého dielu sa to viac rozbehlo, klasické rozoberanie minulosti a porovnávanie dvoch manželov. Eric Mun hraje svoju „bežnú“ rolu na mieru : chlapíka, ktorý sa trápi nad vzťahom z minulosti a nielen z minulosti ale opätovne a znova si ho pripúšťa. Táto časť bola skvelá, problémom boli nedostatočne zamotané záhady a identity postáv, ktoré divák vedel odhadnúť tak 2 epizódy dopredu. Avšak aj tak ma to bavilo. Škoda že niektoré preklady majú spojlerový názov v množnom čísle. Keby tam ostalo len spy, bolo by to lepšie. Čo ma tradične trochu vytáča na týchto seriáloch : Ako tie postavy chodia vyobliekané: či už šije za strojom v krajčírskom salóne, alebo leží pod autom v autoopravovni – vždy tip-top. V skutočnosti mi tu najviac vadila jedna veľká logická chyba :: SPOILER Ah-Reum- druhý manžel Ah-reum Derek dá hackerke okuliare s kamerou a keď cez nich pozerá, rozpráva s jej prvým manželom ako agentom Interpolu. Takže ho môže vidieť v streamovaní aj Derek Hyun, čiže odhalenie identity malo byť už na začiatku 9 epizódy. Ha-ha. A najväčším úbožiakom filmu je vlastne druhý manžel. Jeho postava sa mení z podozrivého chladnokrvného špióna na využívaného, opusteného odhodeného – na osobu, ktorá v živote nemala možnosť voľby. Zase jedna postava s manipulatívnou matkou. (asi takou ako v My Strange Hero) Osamelého. Všetci tu riešia osamelosť. KONIEC SPOILERA Také srandičky, hlášky z filmu, čo som sa dozvedela : Každý skutočný podnikateľ je aspoň raz vo väzení. A keď budeš veľa plakať, tak budeš dehydrovaný:) Muži sa nemenia. Dokiaľ neumrú a nerozložia sa na prach. Vývoj postav som si približne tak predstavovala, takže pointa pre modelového diváka bola splnená a seriál môžem odporúčať. Dobré 4*

Očakávala som horšie, ale nakoniec to bol celkom fajn dobrodružný seriál . Podľa prečítaných recenzií som mala dojem, že to bude úplná fraška, ale bolo tam len zopár vecí, ktoré by som vytkla. Už tradične ako v týchto sci-fi príbehoch býva : preceňovanie možností hi-tech či lekárskych technológii. (seriál Duel (Dyueol) 2017 podobne). Nevadili mi ani efektné prehnane estetické oblečenie (biele a čierne súpravy, koženky, atď). Skôr že tam bol estetický nesúlad: že sa to nehodilo do úplne bežného sveta- ten svet naokolo ostal bežný len hlavne postavy v RUGALE chodia vyobliekané ako z budúcnosti. Ale nakoniec tento výtvarný eklektizmus pôsobil celkom fajn. Čo mi na týchto sci-fi seriáloch vadí, je nedostatočné zosúladenie nových technológii do deja, či ich vysvetlenie ( seriál Alice bol v tom príšerná TOPka). Teda, že sci-fi prostredie nie je brané seriózne či esenciálne, skôr je prezentované ako ilustračné pozadie deja. Výber hercov sadol výborne charakteru postáv. Taktiež výborné moderné exteriéri a architektúra. Asi by som to pozrela znova, keď pre nič tak aspoň pre podmanivý hlas Jin-hyeoka Choi.

Od polovice to začalo byť dostatočne napínavé, takže som zlepšila pôvodne plánované hodnotenie. Výrazné mínus bolo za hlavnú postavu Jang Tae San - neviem či to bolo réžiou alebo jeho hraním, ale proste som si k nej nevytvorila vzťah, ani mi nepripadala úprimná. Omnoho viac mojich sympatií mal policajt Im Seung Woo (Ryu Soo Young) ktorý žiaľ ako „ten druhý“ - takže prišiel skrátka. (mimochodom: policajt je vždy ten druhý v trojuholníku, toto je ďalší podobný scénar - While you were sleeping, Strong women Do Bong Soon, ...)  Veľmi sa mi ale páčila ženská hlavná postava Seo In Hye. Táto herečka (Park Ha Sun) z Love affairs afternoon mi pripadá zaujímavá. Čo mi na seriáli veľmi vadilo boli zbytočné vnútorné monológy hlavnej postavy, lebo z deja je jasné, na čo postava myslí a čo sleduje. Tak o 80% by som z nich ubrala. Dejovo seriál ušiel, ale nejaký nadpriemer to nebol. Skôr bežný dobrodružný príbeh so zápletkou z minulosti. Tak dobré 3*

Joooj. Problematické a zamotané vzťahy. Ona sa stále snaží, dáva mu snáď milión náznakov, ale on je strnulý a chladný. Nie že by sa mu to nepáčilo, ale má morálne zábrany, lebo to on jej zničil budúce šťastie s iným. Ona je tak energická, že sa nemôže udržať a  už sa vyjadrí úplne priamo, ale on zase nič. Postava Oh Hae Young (Hyeon-jin Seo) je veľmi podarená : úprimná a bezprostredná, má úžasnú výdrž a je otvorená vo vyjadrovaní . Má talent na prekonávanie trapasov za ktoré si sama môže. Je rozkošne naivná a jeho si idealizuje slovami „ on je taký opatrný“ . On (Park Do Kyung.) je suchár a neznesiteľne zdržanlivý, s veľkým sebaovládaním, ktorý najprv neznášal uplakané a emočné ženy a zrazu je taká pri ňom. (to by len znamenalo, že nie všetky mužove slová sa nemajú brať vážne:). A ešte je naštvaný a zachmúrený a minimálne komunikuje – najskôr jednoslovnými vetami. Proste je strašne neprístupný ale neodolateľný, avšak ona je z neho hotová a na všetko mu skočí a je nadšená aj za neho. On dokonca taký chladný, že keď niečo spraví, tak ona : „ Mám umrieť alebo čo? Bojím sa, lebo si na mňa taký dobrý.“  Uchvátila ma bravúrne zvládnutá divoká scéna pred prvým bozkom. A zaujal ma charakter postáv. Takže záverom: seriál bol fajn. Ozaj ma bavil. Okrem poslednej epizódy som sa pri sledovaní nenudila. Tá posledná časť bola taká povinná, v ktorej stihli všetko.

Lahodný komorný príbeh. Postavy vymedzené svojim charakterom, dobre prostredie a celkom slušná estetika. A dobré zvládnute role.  Jin-hyeok Choi bol výborný aj Park Joo-Hyun.  Aj vedľajšie postavy ušli. Seriál tak akurát do pohody na voľné ospalé dni. Alebo na relax pri kozube na chate. Mne sa veľmi páčil. Námet , dej aj všetky postavy. Keď som opisovala, aké sú v seriály scény, tak som sa na tom opätovne smiala. Dokonca viac ako pri samotnom sledovaní. Z toho usudzujem, že scenár je výborný, možno trochu zaostáva samotné spracovanie , či réžia. Možno viac strihu by pomohlo. A ešte viac abstraktných scén by tomu dodávalo tu pravú mysticko-hororovu atmosféru, čo by mala byť v zombie filmoch. Pokiaľ je to detektivka, malo tam byt viac napätia. Pokiaľ je to komédia, malo tam byť viac humoru. A klasická chyba kórejskych seriálov- žiadal sa rýchlejší spád. Alebo pridať dej do tých 12 epizód. Chýba viac detektívnych prípadov, ktoré by riešil hlavné postavy v detektívnej agentúre. Dávalo by seriálu dostatočnú plnosť a viac napätia. Ale dobrý dojem tak-či tak vo mne zanechal

Wallander je skrátka dobrý - temný, nešťastný, trápny a zároveň umanutý a veľmi schopný. K tomu tá typická severská atmosféra, ktorá k detektívkam patrí. Vizuál seriálu je perfektný . Dej takisto uveriteľný a čistý.

Je to nežné, romantické, trápne a klišéovité. Ale dobre sa na pekných hercov pozerá. 8 minút je tak akurát.

Bolo to dobré, ale mohlo to byť lepšie. Preháňanie schopností hlavného hrdinu by som zniesla, keby celý dej bol viac akčnejší. Tak či tak dávam 4*  . Tá scéna (ep.4) v mužských sprchách mi nečakane vyrazila dych.

Ak hľadáte film na pohodový večer, ale s hlbšími existenciálnymi skrytými otázkami či miernym psychologickým ponorom do etapy života bývalého rockera, doplneného o výtvarne pôsobivé scény, tak voľba filmu "Tu to musí byť" je to pravé. Hoci je film na pohľad pohodový a pomaly sa rozvýjajúci, pochopenie jednotlivých scén a hlavne hlavná téma či idea diela nie je na prvý raz zreteľná. Mne samej došla pointa až na druhé pozretie a mnohé detaily a narážky som pochopila až pri písaní tejto recenzie neskôr. Rozmýšlajúc o tom, by som mohla konštatovať, že to bol aj čiastočne zámer režiséra nechať diváka v nejasnosti a napätí, ktoré má mať dobrý film navyše s detektívnymi črtami.   Film je určený pre trpezlivého diváka, ktorý vie vychutnať postupne sa rozvíjajúci dej smerujúci k nečakanému zvratu, čo je typické pre britskú kinematografiu. Na ceste k tomuto vyústeniu si však môže hedonisticky vychutnať kamerové scény, hru so svetlom, kontrast pokoja a napätia, humoru a pohody. Odmenou mu bude zopár scénok vyvolavajúce mimovoľný úsmev a parodicky podané zážitky, ktoré zneisťujú diváka vo svojej nejednoznačnosti a smerovaniu.   Zaradenie filmu do žánru nie je jednoznačné. Najzreteľnejšie prevyšuje označenie road movie s viac komediálnymi prvkami, než je pre road movie bežné. Mnohé z nich sú typicky britského suchého humoru (alebo možno povedať mix britsko-írskeho a talianskeho, keď berieme do úvahy tvorcov), takže si ich humornosť uvedomíme až po chvíli či retrospektívne. Téma putovania a hľadania či už konkrétne alebo metafyzicky je tu plne rozvinutá. Film lineárne podáva len ten úsek deja, čo sa práve deje a nesnaží sa vysvetľovať súvis okolností podrobne. Tu vidno prepojenie na taliansku absurdnú drámu (Pirandello), aj keď celý dej je situovaný do anglicko-amerického prostredia so svojimi typickými črtami vrátane hercov, čo stvárňujú postavy. Dráma sa však ambivalentne a rozpačito nesie ako v temnom duchu, keď divák celý čas s neistotou a s obavou očakáva, čo bude na konci, tak aj v komediálnom duchu, keď očakáva, čo sa ešte absurdné môže stať. Dúfa v zdravý rozum hlavného hrdinu Cheyenna, zároveň sú mu predkladané scény presného opaku ako zdemolovanie auta či kúpa pištole. Niekedy nevie, či sa má v napätí obávať o hlavnú postavu alebo o ľudí, ktorých hrdina sleduje, či sa smiať z parodizujúceho výjavu, ako napríklad scénka vo výťahu či na chate v Utahu.   Film nemá rázny dominantný koniec, ale necháva diváka rozmýšľať. O náznaku by sa dalo hovoriť, takže celkom na pochybách neostávame, a tak aj tradičný divák ostáva spokojný. Skôr by sa dalo povedať, že v niektorých bodoch obratu by sa zniesol aj inovatívnejší prístup. Zopár výraznejších prekročení morálnych verzií riešenia situácie či tradičného vývoja by sa zišlo. Myšlienka rešpektovania inakosti a a rôznorodosti, či nesúdenia na prvý pohľad, je stále aj po odznení filmu prítomná. Za pozitívum môžem uviesť, že tieto myšlienky mi dominovali v hlave aj po dlhšom čase, aj keď neboli doslovne podané. Takisto niektoré postavy a vzťahy nie sú zreteľne jasné a okolnosti súčasné či minulé nie sú explicitne vysvetlené, čo v konečnom dôsledku nevadí.. V divákovi tak ostáva hlavne dojem a emócie, ktoré sú pre tento film dominantné. Lahodné scény ako ako oku, tak aj intelektu.   Film Tu to musí byť, 2011 je štvrtým filmom režiséra Paola Sorrentina, ktorý bol uvedený na súťaži Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Sorrentino je označovaný za jedného z najprogresívnejších a najoriginálnejsích talianskych režisérov. Je to jeho prvý anglicky natočený film. K filmu napísal aj scénar, tentoraz spolu s Umberto Contarellom a bravúrne sa v ňom pohráva s divákovou fantázoiu a očakávaním. Film získal Cena Ekumenickej poroty na MFF Cannes 2011. Vo filme chvíľu trvá, kým sa dostane k svojej hlavnej téme. Nerozbieha sa síce až tak pomaly ako Tarkovského Stalker, ale pre divákov, ktorí nepoznajú kultúru či dejiny, to môže pôsobiť bezozmyslu, alebo ako naskladané epizódy zo života vyhorenej rokovej hviezdy. Takéto nesúvisiace scény sa nachádzajú aj v druhej časti filmu a ich spojitosť s hlavnou postavou, je viac náhodná a často slúži len k dokresleniu charakteru postavy či atmosféry miesta ( napríklad stretnutie s Indiánom, alebo ubytovanie sa v moteli, večera s biznismenom, ping-pong v rýchlom občerstvení,... ). Prvých tridsať-štyridsať minút snímka uvádza diváka do deja, ukazuje vzťahy hlavnej postavy k vedľajším a snobistické prostredie obklopujúce hlavnú postavu. Dej je lineárny obsahujúci len jednu či dve retrospektívne scénky. Nič však hlboko do minulosti, čo by ukázalo hlavný dôvod súčasného stavu. Naproti tomu, že je nám po chvíli jasný dojem a atmosféra prostredia, no nie sú nám plne objasnené vzťahy a príčiny. Dokonca sa zdá, akoby Sorrentino zámerne ponechával niekoľko krát diváka v omyle, aj čo sa týka vzťahu postáv a to nie len sociálno - emotívneho ale aj vymedzenie postavy ako takej. Napríklad asi štvrtinu filmu má divák dojem, že Mary, výzorom podobná Cheyennovi, je jeho dcéra, až kým v rozhovore s jej potenciálnym frajerom nezaznie otázka : Ty nemáš deti však ?. Podobne je to aj v prípade Meryinej matky a jej fiktívno-reálneho strateného syna, kde ale už divák nedostáva ani implicitné vysvetlenie. Dá sa povedať, že v celom filme sú len bežné postavy (mimo hlavného hrdinu, samozrejme), avšak nie je tu jedna normálna postava. Zmes postáv, ktoré sú rovnako bizardné ako hlavný hrdina, len to nie je na prvý pohľad vidno. Všetci majú niečo špecifické a sú tu zobrazené hlavne ich čudácke črty. Všetci sme vlastne normálni a toto sú naše normálne úchylky. Či už je to prehnane ukecaný priateľ, komplikovaná kamarátka a fanúšička Mery, sebavedomá a chápavá manželka Jane, lovec nacistických zločincov, osamelá matka, či namyslený biznismen, atď.   Hlavná postava Cheyenne (Sean Penn) je bývalá rocková hviezda s vizážou Goth v plnej paráde. Maľuje si nechty na čierno, chodí v čiernom, nosí čierne okuliare, a nielen to. Rúžuje si ústa, robí make-up a má neprehliadnuteľný obrovský rozcuchaný čierny účes. Maskovanie je dokonalé, a ak budete pozerať tento film bez predošlého "predpoznania postáv a deja" ( podobne ako ja , čo je však po prečítaní tejto recenzie nemožné), môžete si vychutnať záverečný obrat na konci. Ja som si totiž celý čas hovorila : koho mi pripomína ?. Tento extravagantný a bohatý rocker, má svoje mánie ako napríklad, že nevlastní mobil , má strach z lietania, už nikdy nechce spievať a podobne. Žije v bohatom sídle so svojou manželkou Jane (Frances McDormand ), samostatnou, nekomlikovanou a bez komplexov, milujúcou svoju prácu hasičky. Vyše tridsať rokov je starostlivou manželkou : "Možno si pletieš depresiu s nudou" , hovorí mužovi . Ukážka partnerského dokonalého rešpektujúceho vzťahu. Sean Penn hraje presvedčivo a prirodzene. Zoslabnutým a stíšeným hlasom rozpráva, pomaly sa hýbe, nezaujíma sa o okolie, zato sa smiešne do seba smeje a občas aj pôsobí smiešne a nemohúco ako vyprázdnený človek neschopný akcie a vlastne ani kriku, lebo keď má v nervovom rozčúlení kričať, je to zvláštny škrekavý piskot. Občas hovorí tak ticho, že tichšie by už nebolo počuteľné. Večne opakuje vetu : "Niečo tu nie je v poriadku: len neviem, čo." Kráčajúci s taškou na kolieskach ulicami Dublina alebo uličkami supermarketu, či s kolieskovým kufrom cez New York, pomaly zhrbený ako starec, zničený človek unavený životom. Pôsobí ako dieťa , či zdetinštelý muž bez zodpovednosti o svoje správanie. Téma mentálnej zrelosti alebo opustenia detinskosti sa vo filme viackrát ukazuje ako nosná téma, ale niečo iné je tu pointou. Samotné dozretie hlavnej postavy sa prejavuje prijatím a akceptovaním svojho otca a uznaním jeho celoživotného hľadania. Je to akési sa vyrovnanie so svojim superegom a zhodenie masky ako prostriedku k boju voči nemu. Niet odporu , niet masky iba konštatovanie " Nemôžem vysvetliť, prečo som tridsať rokov nehovoril s otcom." Po úvode do prostredia je vizuálno-tématický predel, keď sa Cheyenne vyberie navštíviť svojho umierajúceho otca v Spojených štátoch. Kvôli svojej paranoji z lietania, cestuje loďou a nezastihne ho živého. Opätovné stretnutie so svojim židovským prostredím a zvykmi plus odhalenie otcovej posadnutosti nájsť nacistického zločinca, ktorý bol jeho bachar v Osvietčime, ho inšpiruje dokončiť toto otcovo dielo, ani nie tak z túžby po pomste, ale skôr prijatie vlastných koreňov a transcendentné zmierenie sa s otcom. Možno aj niečo iné a divák je na upozorňovaný vytrvalosťou a nástojčivosťou hlavnej postavy, ktorá sa začína chovať nepredvídateľne a neohrozene. Tu sa začína americké putovanie a stretnutia. Hľadanie podľa zápiskov z denníka a kresieb z detektívnych poznámok otca. Pátranie sa úspešne blíži k svojmu koncu a vy sa začínate obávať, čo sa stane na konci. Napätie vyvoláva aj mrazivo naznačené tušenie tragickosti s diskrétnym pohybom extravagantného hlavného hrdinu, ktorému obrazne povedané nevidíte do hlavy, niekedy pre vlasy ani do tváre a napäto očakávate, čo plánuje vykonať. Snímka má silný existenciálny náboj so skrytou otázkou, či to malo zmysel. Držať sa svojho. Svoj názor. Svoju jedinečnosť, svoje úspechy, svoje všetko. Čo vlastne tvorí osobnosť jedinca ? Vlastná vôľa alebo vymedzovanie sa voči druhým ? Pôsobenie prostredia, alebo sila minulosti ?   Herecký výkon hlavnej postavy (Sean Penn ) je spolu s kamerou a scénarom najsilnejšou stránkou filmu, ak nie vôbec najlepšou. Sean Pen dáva svojim nezvyčajným výkonom dušu celému filmu a hodnotne zosobňuje myšlienky režiséra Sorrentina. Prejavuje strnulosť aj razantnosť súčasne, odvahu aj obavy naraz. Slabosť aj vytrvalosť. Je v svojej postave dokonale skrytý a úplne stotožnený. Zmenený chrapľavý hlas a spomalené pohyby, neisté kroky a ohnutá postava sú netypické pre hviezdu skôr dobrodružno-akčného formátu. Jediné, čo by som mohla povedať, že herca spája s jeho predošlými rolami, je vytrvalosť a nepredvídateľnosť. Uvedený zdanlivý rozpor pôsobí vo filme vnútorný nepokoj, zmätok a obavy z očakávania, či sa má obávať o hlavnú postavu alebo o jej činy voči druhým.   Kamera je pomalá, dlhé sekvencie a statické zábery krajiny, oblohy, diaľnice, čerpacej stanice. Hra s farbami a čistým priestorom. Americká planina versus rušná ulica. Americké bilboardy a pick-up autá. Pohľad zhora, pohľad spod kolies auta. Pocta minimalizmu. Výtvarne možno vyčítať trochu prehnanie žltej farby . V niektorých záberoch je silný žltý filter zasahujúci do oblohy, takže pôsobí až nazelenalo. Menej by bolo v tomto prípade viac. Hudba nepredstavuje výrazný hudobný počin v tomto diele. Aspoň nenarúša jednotu deja a atmosféru filmu. Soundrack sám o sebe nestojí za to. Je tu však jedna vizuálno- zvuková výnimka, ktorá je jedinečná. Prekvapivo ako skok do inej dimenzie či úryvok z iného filmu pôsobí. Dokonca máme v určitej chvíli dojem, že sme prepli na iný film. Táto briliantná scénka so spevákom Davidom Byrne robí kvalitný predel írsko-amerického putovania a vrcholí v odhalení vnútorného stavu hlavného hrdinu. Kontrast bielej a čiernej. Kontrast dynamickosti a statickosti. Kontrast zastaraného a perspektívneho.... Kontrasty sa nachádzajú aj v iných . Kontrastne vizuálne polohy sa menia sa podľa deja. Dej filmu sa odohráva v súlade so zobrazeným prostredím. Teplo ako bezpečie, chladno ako blížiaca sa dráma. Pojmy nie na jedno rozlúsknutie : Zrelosť versus detinskosť. Násilie, či beznásilný postoj ? Máme sa dobre alebo zle ? Závidíme predošlým generáciám ich cieľavedomosť, či ich ľutujeme? Má zmysel prežiť, či prežívať ? Snáď film privedie diváka, aby by mohol zhodnotiť svoj život v jednom konštatovaní, podobne stručne ako hlavná postava na odpoveď psychologičke : " My life is just....fine. "