Autogram

Vo filme je veľa pekných poetických momentov, ale tá melanchólia jesene života bola prisilná. Veľa leteckých záberov nepomohlo vykúzliť tú správnu atmosféru. Naviac mi to herectvo a zle zrozumiteľná reč Karola Zachara celkom nesedí.

Sestry Vančíkové so scenárom ich otca napísaným na mieru vo filme pre deti. Ale pre deti z konca sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov. Teda vlastne pre mňa, len som sa omeškal so sledovaním filmu asi o štyridsať rokov. S prižmúreným okom celkom fajn, sestrám to ide dobre aj s občasným zaváhaním v texte, na ten vek môže byť. Je to vždy celkom príjemný pocit komentovať aj hodnotiť film ako prvý. –––– A keď to všetko zosomarizujeme...

Predlohu som nečítal, ale dovolím si napísať, že typický Remarque. Celá nezmyselnosť vojny v dvoch intenzívnych hodinách z frontu aj zázemia. Kľud nie je nikde a aj po šesťdesiatich rokoch sa ľudstvo ani trochu nepoučilo. Skôr naopak. –––– Není jedno, jak lidi zemřou?

Thriller ako sa patrí, napätia bolo dosť, aj keď nie celkom typického. Celkom ľahko som na dej nabehol vrátane trochu nereálnej inteligencie a pohotovosti dieťaťa. –––– Tak se vás teď zbavím. Máte padáka! Poradím si sám. –––– Konečně, je to jenom klient, nebo ne?

Manželia po rokoch si už nie sú celkom najbližší, ale stále si majú čo povedať. Navzájom jeden druhému aj v duchu tomu druhému tajne vynadať. Preto to s ich vzťahom nie je až také zlé. Obaja herci inscenáciu v pohode zvládli, len tá predloha nie je na naše pomery ideálna. Celkom nečakane sa vo filme objaví hracia konzola. –––– Často si kladiem otázku, prečo som si ťa vlastne vzala. –––– Ty si myslíš, že žena necíti nič k mužovi, s ktorým prežila celý život?

Výpovede veteránov zo Slovenska, ZSSR a USA, niekdy k veci, niekedy trochu menej. Ako úprimne povedal jeden z účastníkov, má už stratenú pamäť a mali príst pred rokom. Celý film je bez hovoriacich hláv a bez komentára, čo mu slúži ku cti.

Otázky boli na začiatku položené, ale odpovedí som sa nedočkal. Možno presné odpovede ani neexistujú, ale aj to hľadanie odpovedí bolo príliš všeobecné, trochu bez ťahu k cieľu. Oceňujem rozhovory s pacientmi, ktorí sa aj pri svojom stave nebáli prehovoriť do kamery.

Týchto kórejských stopäťdesiat odtieňov sivej mi v mysli urobilo dosť veľký bordel, a pritom sa v rolách striedali iba dve postavy. Urobiť si v tom poriadok som vyše hodiny nevedel, a tak ma režisér "odmenil" nápaditými využitiami kníhtlačiarenských strojov. Tfuj. Vizuálne sa s tým ale riadne pohrali a aj dve nenápadné kórejky spolu vykúzlili porno nielen obrazové, ale aj čítané a rozprávané.

Pôvodná televízna inscenácia pre mládež – to väčšinou v prípade socialistických inscenácií neveští nič dobrého, ale tentoraz sa celkom zadarilo. Filmu pomáhajú snové baletné pasáže a takmer trvalo hrajúca vážna hudba. Inak by to odporúčanie učiť sa poctivo chémiu a matematiku na baletnej skole vyzeralo trochu čudne. Často sa čudujem, kam miznú všetky tie mladé herečky na jedno použitie v hlavnej úlohe, ako aj z tohto filmu, tentoraz ale išlo o originál baletku.

Tak to snáď nie, takéto niečo dnes vytiahnuť do televízie, a pritom ani nie je silvester. Nekonečne dlhé čakanie na Duchoňa s nič nehovoriacimi pesničkami čudných interpretov prekladané trápnymi scénami s Karolom Strážnickým ako hercom zle hrajúcim režiséra koncertu.