ScarPoul

Spoilery: Aká matka taká Katka. Každopádne oceňujem nápad, ktorému Cronenberg aj napriek prvoplánovej nechutnosti neodoprel určitú myšlienku. Z psychologického hľadiska je idea deformovaných detí vytvorených zo zlosti výborný. A postupné odkrývanie toho, čo sa deje je pekne vypointované ( hoci stále trošku tažkopádne). To tempo v týchto ranných filmoch je také kostrbaté a neviem či je to absenciou väčšieho rozpočtu alebo skrátka postupným pílovaním formy, ktorá už v neskorších filmoch takéto tempo problémy nemá. Posledná polhodinka je skvelá. Hoci momentom ako som tam uvidel placentu s novým zárodkom som vedel, že sa bude musieť do nej zahryznúť. Inak veľmi nepríjemná vec, ktorá je minimálne do nápaditosti pôsobivá aj napriek svojmu veku. A tá Kanada v Cronenbergových filmoch teda vyzerá dosť strašne.

Konečne som sa dostal aj k Japonskej verzií. Len Iwai dokáže spraviť rovnaký príbeh, s rovnakými emóciami a pocitmi, s rovnakou premisou a čarokrásnosťou inak. Obidva filmy aj napriek tomu, že sú rovnaké, disponujú inou mierou detailov a iným tempom v ktorom sa postupne odkrýva premyslená emocionálna štruktúra diela. Iwai je experimentátor, ale zároveň je osobitým tvorcom, ktorý sa nebojí ísť do citlivých tém a trošku diváka emocionálne vyžmýkať, bez toho, aby sa do jeho príbehu dostal pátos alebo akýkoľvek iný neduh tak typický pre podobný žáner filmov. Na takéto sychravé počasie je film ako taký balzam na dušu. Krásna reminiscencia na mladosť. Obidva filmy hodnotím plným počtom. A odporúčam. Vo mne zarezonovali veľmi.

Mám pocit, že sa nám tu schyľuje k veľkému finále. Post Covid je skvelou víziou budúcnosti. Samozrejme podľa toho najlepšieho čo mohli Parker a Stone z celého svojho univerza namixovať. Ani nie tak zábavné ( hoci to má svoje momenty) ako trefné. A to vo všetkých aspektoch ku ktorým sa vyjadruje. Z kedysi hrdinov sa stali lúzri. What a sad world.

Prvé štyri diely sú skvelé. Rovnako aj posledné tri. To medzi tým si ale vyžadovalo moju obrovskú zhovievavosť. Nemám rád naťahovačky. A nemám rád keď seriál, ktorý za iných okolností riadne šliape na plyn a nemá problém ukazovať bizarné veci, odrazu zastane v romantickej prvoplánovej línií. Tá mi nefungovala. A samotné Sisterhood of Dada postavili prostredné časti do veľmi infantilnej roviny. Koniec to trošku zachránil. Najsilnejší diel je ale 8, kde hlavne Brendan Fraser kradne všetko pre seba. Inak sa to nesie v rovnakom duchu ako predchádzajúce série. Možno to už trošku smeruje ku skutočným dobrodružstvám, na čo sa teším. Najväčšou devízou seriálu stále zostáva fakt, že aj tí zlí tu majú pochybnosti, sú unavení a chcú nájsť nejaké to šťastie. Z psychologického hľadiska je vývin postáv úplnou chuťovkou. To, že sa tam občas nejaká postava zjaví len tak budem ignorovať ( Viktorov otec). Inak to má stále kvality ako žiadny iný DC počin. 3. séria - 70%

Blbina na jedno pozretie, ktorá nemá dôvod uraziť. Skôr núti k zamysleniu, prečo sa na takýto neoriginálny typ filmov vyhadzujú také peniaze. Z filmu som si odniesol len potvrdenie, že ústredné trio má síce svoje silné momenty, ale rozhodne by sa nemalo považovať za hereckú elitu. Dwaynov ťuťmák je síce hodnoverný, ale je rovnako únavný ako Reynoldsov hláškujúci týpek. Ten na druhú stranu od začiatku svojej kariéry pracoval na tom, aby vedel správne načasovať blbý vtip a teraz sa mu táto schopnosť vypláca. Gal je pekná tvárička, ale je len do počtu. A tým je jej postava veľmi samoúčelná. Prisľúb pokračovania očakávaný. A celá tá hra na mačku a myš až príliš pritiahnutá za vlasy. Na zabitie jedného večera stačilo. Ale zasmial som sa podstatne menej, ako som očakával. Mozog treba odložiť. Ako pri Hitmanovom Bodyguardovi. Logika ustúpila honorárom.

Dvanásť rokov je veľa. Veľa vecí sa mení, Archer zostáva viac menej rovnaký. Charakterovo stále dokonalé. Príbehovo a epizodicky ale uťahané, nenápadité a už aj celkom nudné. Hoci nie všetky časti. Archer bol pre mňa vždy príjemnou oddychovkou. Ale žiadalo by sa tomu pridať aj nejaký ten vývin a posun ďalej. Minimálne v rámci súčasných trendov. Inak je to potom recipročné. Podobne pre mňa dopadol Family Guy. 12. séria - 55%

Taký ten film, čo neurazí. Ono obrovské plus to u mňa má za to, že od začiatku vieme kam to smeruje. A aj napriek tomu si to drží určitý emocionálny odstup a nevydiera to. Hoci emócie tam prirodzene fungujú a to účelovo. Robot má totiž väčšiu škálu pocitov než samotný Hanks. Ale okej. Prijal som to. Celé to putovanie zdevastovanou Amerikou je bez zbytočných dramatizácií a ( viditeľných) nepriateľov. Pričom som ale postavám držal päste, aby sa im podarilo to o čo sa snažia. Santaolalla má z Last of Us skúseností s príjemnou Post Apo hudbou a tu tradične nesklamal. Miestami meditatívne a rozjímajúce a v iných prípadoch zase tradične šablónovité. Ale s tou psou dušou. Možno nadhodnocujem, ale mne sa ten film úprimne páčil. Rozhodne viac než režisérová celovečerná prvotina. Zostalo mi po filme tak pekne smutno.

Tak generický film som nevidel už riadne dlho.  Nie je to zábavné ( hoci to má momenty, kedy to zábavné chce byť) emócie nefungujú ( pretože o postavách sa dozvedáme strašne málo a všetky vzťahy sú povrchné) a ten futuristický svet sledujeme väčšinou cez interiéry. Dynamiku to má. Nudiť ako tak, to nenudí. Hoci po hodine mi bolo už dosť jedno čo sa s postavami stane, a finálna myšlienka a vyústenie je možno prekvapivé, ale v rámci celého toho predvídateľného blata pomerne nezáživne. Jude Law prekvapivo toporný. Kupodivu Whitaker si svoju postavu výsostne užíva. Inak sa pre mňa jednalo o dve hodiny zabitého času. Je to jeden z filmov čo môže zo začiatku pôsobiť wow, ale zabúda sa na neho podľa môjho názoru veľmi rýchlo.

Tie 90. roky sa seriózne mohli pochváliť tými najľudskejšími filmami. Uvedomujem si, že na jednu stranu toto obdobie formovalo to, čo sa dnes nazýva klišé a pátos. Aspoň z pohľadu súčasného diváka. Tá naivita u filmov pred týmto obdobím patrila skôr k určitému spôsobu, ako sa nazeralo na príbehy. Obdobie pred miléniom boli takou labuťou piesňou. Presne vymerané, kedy a kde zatlačiť aby emócie fungovali a pritom tam zostalo aj nejaké to morálne posolstvo. Mrzí ma, že ten film som pozrel až teraz a zároveň som rád, lebo ma príjemne prekvapil. Má obrovský nábeh stať sa mojou obľúbenou Grishamovou adaptáciou. Fantastický DeVito a pohodový Rourke. Damon hrá štandard a línia s Danes neurazí, ale trošku mi narušila bezchybnú plynulosť iných zápletiek. Coppola možno už nedostál svojim najslávnejším dielam, ale akékoľvek malé filmíky natočil, mali v sebe niečo špecifické, vďaka čomu sa na nich nezabúda. A tento rozhodne patrí medzi nich.

Taký netradičný zombie film s krásnou ústrednou hrdinkou. Cronenberg má veľmi svojský štýl točenia. Viac ako formálna stránka ma tu ale zaujala fascinácia bizárom. Všetky tie podivné otvory na ľudskom tele, čo sa chcú prisať k ďalšiemu človeku a sať z neho krv sú výborne prevedené a pôsobia nepríjemne. Hoci mám pocit, že vo svojej prvotine bol David podstatne odvážnejší. Filmu neupieram kvality. Aj napriek určitej ťažkopádnosti, je film zábavný. Minimálne námetovo. Ale koniec vyšumí do prázdna. Herci sú zase raz toporný a bez plastickosti a samotné napredovanie príbehu je pomalé a opatrné. Na to, ako mám Cronenberga zafixovaného mi príde trošku smutné, že tu sa nešlo na plný plyn. A ak sa náhodou išlo, tak vo veľmi zlom dopravnom prostriedku. Marilyn Chambers ale funguje. Hoci si nie som úplne istý, či to kvalitatívne stačí.