ScarPoul

Imamurov návrat k čiernobielemu filmu. Jeho poňatie pádu atómovej bomby na Hiroshimu je podobnou výpoveďou ako Šindové Deti Hirošimy alebo Kurosawové Žijú v strachu. S tým, že sa tu oproti iným režisérom nezaprie Imamurova povestná explicitnosť. Pochod zdevastovaným mestom je plný mŕtvol, umierajúcich ľudí a celý výjav tejto hrôzy sugestívne umocňuje strach trojice protagonistov, ktorý sa snažia pred katastrofou utiecť. Schovaný v malom mestečku potom čakajú či sa radioaktivita na ich zdraví nejako prejaví. Snaha o začlenenie do normálnej spoločnosti, spolu s dôsledkami ( psychickými aj fyzickými) tvoria z idylky dedinského života miesto, kde sa čaká na smrť. To, že šťastie mladej hrdinky zavisí na jej zdravý je motív, vďaka ktorému sa snaží Imamura ukázať na hrôzu a stratu, ktorá zasiahla Japonsko v plnej sile. A to sa netýka len staršej generácie ale aj tej mladšej. Ktorej prospekty na šťastie sa s každým dňom nenávratne strácajú. Jeden z tých Imamurových filmov, ktoré treba vidieť. Ukazuje mentalitu japonská (ktorá sa snaží s katastrofou vysporiadať) v plnej sile.

Lovecrafta mám veľmi rád. A na film som sa tešil. Ale na to o akú tému sa jedná, mi to príde veľmi amatérske. Oceňujem atmosféru, aj to, že sa do toho tvorcovia pustili (pretože Lovecraftové diela si zaslúžia konečne dobré spracovanie), ale aj napriek niektorým skvelým momentom som zostal skôr sklamaný. Je množstvo poviedok, ktoré sa dali sfilmovať lepšie a ľahšie. Ale nevadí. Určite je to počin, ktorý si zaslúži pozornosť, hoci s literárnou predlohou sa nemôže rovnať aj napriek tomu že je takmer doslovnou adaptáciou. Takže dokým nepríde niečo šťavnatejšie...Ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn.

Imamura a jeho ďalší historický zárez a ja som konečne zistil čo mi na niektorých jeho filmoch vadí. Ako náhle to ide lineárne ( hoci s myšlienkou) vytráca sa mi tam tá práca s metaforou, viacej vrstiev príbehu, ktorý funguje šokujúco a aj poeticky a osobitý pohľad na Japonsko. Zegen je príbeh o mladíkovi, ktorý začína ako holič, potom je vládou vygumovaný a v očiach má len cisára a Japonsko a následne sa vďaka náhode začne živiť ako priekupník žien a otvorí si niekoľko bordelov. Explicitná erotika je v tomto prípade samozrejmosť. Aj akási vtipnosť ( harakiri, ktoré je ale veľmi bolestivé). Ale snaha o vytvorenie komplexného obrazu jedného človeka, ktorý sa vo svojej podstate ukáže ako veľmi hlúpy, ma až tak nebrala. Ken Ogata síce hrá hlupáka dôveryhodne a každá kreácia v Imamurových filmoch sa môže popýšiť diverzitou a iným prístupom( nerátam do toho, že je často aj multilingivistcká) ale finálny pocit je taký nejaký. Pri peckách, ktoré režisér natočil je toto len slabší odvar. Čo zamrzí. Téma aj rozdielne lokácie mohli vytvoriť zaujímavý pôdorys pre originálny film. Takto sa príbeh v jeho filmografií dosť stráca.

Need to see vec. Celý čas som pri sledovaní rozmýšľal, čo budeme robiť, keď nebude David. Veď ten človek popularizuje, poučuje ( zábavným spôsobom) a objavuje čaro a krásy prírody, tak ako na to nie sme zvyknutí.Jeho expedícia planétou Zem, je dychberúca a plná mikropríbehov, napätia a varovaní o čo všetko prichádzame. Hudobne a vizuálne jedna z najlepších vecí na poli prírodopisného filmu, aká sa dá vidieť. A po dopozeraní zostáva veľmi silný pocit spolupatričnosti a pochopenia. Bonus - Ako vznikala Zázračná planéta alias Planet earth II diaries, zase ukazujú čo všetko museli filmári vytrpieť a prežiť, aby sa dostali k záberom, ktoré nás celú sériu ohurovali. Som rád, za takéto projekty. Tá diverzita je tu neskutočná. Vrelo odporúčam každému. Grasslands a Cities sú pre mňa najlepšie epizody.

Pozerať sa na obyvateľov dedinky v Narajame ukazuje v mnohom primitívnosť a jednoduchosť jej obyvateľov. Hnaný pudmi sa stávajú sami zvieratami, ktoré ich neustále obklopujú. To či budú žiť, alebo sa tešiť závisí od veľmi jednoduchých faktorov. Ak sa im narodí chlapec - zabijú ho, lebo načo živiť ďalší krk. Ak dievča ( a jedná sa už o početnú rodinu) tak ju predajú. Kolobeh od zimy do zimy je tu vnímaný cez zmeny v prírode a tiež u zvierat( v zime potkan zje hybernujúceho hada a v lete je to zase opačne) ktoré reflektujú aj správanie ľudí. V určitom období sa s jednou rodinou kamarátime a keď sa zistí že kradne od iných lebo sama hladuje, je dedina neľútostná rovnako ako príroda. Finálny pochod na horu, aby tam mohla žena( ktorá dala tej svojej rodine, neskutočne veľa) umrieť je potom poetickým zobrazením viery a prirodzeného výberu, kedy starší ustupujú tým mladším. Hoci sa tu nevyhneme explicitnosti a erotike( s ktorou tu Imamura narába bravúrne) film má viac rovín a vrstiev na ktorých sa dá aplikovať hádam každá zložka ľudskej existencie. Šokujúce( gerontofília, zoofília) krásne ( zasnežená dedina) a poetické ( čakanie na smrť na hore). Jedna z najlepších vecí, čo Imamura natočil. Vec v ktorej budete objavovať stále nové a nové veci. S vekom a so skúsenosťami.

Najväčším problémom filmu je kolektívny hrdina. Namiesto epizodiek, ktoré by boli logicky rozčlenené tu máme miš maš osudov a postáv, ktoré sa neustále objavujú a odchádzajú a potom zase objavujú a začína byť z toho po určitom čase scenáristický bordel. Imamura je znova dekadentný. Máme tu nahotu, aj nejakú tú krv. Výtvarnú stránku Eda pred pádom šogunátu zvládol zobraziť na výbornú. Ale aj napriek tomu, že tu máme Gendžiho, ako sprievodcu tak sa mi nedostáva potrebnej katarzie, akú by som v tomto prípade čakal. On sa neustále zmieta v pocite odísť, neodísť. Stále chodí za nevernou ženou. A ona ho podvádza a znova sa k nemu vracia. Chápem tomu do určitej miery, ale pozerať sa na to ma nebaví. Historickým aspektom a faktom verím. Ale tomu celému čo sa tam dialo som skrátka nevedel prísť na chuť. Chápem, že nedostatok peňazí robí zo všetkých zlodejov, prostitútky a vrahov. Ale tá temná strana je tu podaná príliš farebne a bez hrozivej scény. Keby film vznikol v súčasnosti bol by funkčnou sondou. Takto sa v Imamurovej filmografií stráca. A pritom kolektívneho hrdinu využíva aj vo filmoch, ktoré sa mi naozaj, že páčia.

Taký ten konvenčný film bez výraznejších prekvapení a so zbytočne uplakaným záverom. ALE... ak odhliadneme od základnej línie, film je plný mikropríbehov, ktoré nielenže reflektujú provinčné cítenie a názory a nedôveru k zmene ale aj vytvárajú rýdzo ženské postavy s túžbami, motiváciami a snami. Havajské tance v ťažobnom horskom mestečku môže prísť nejednému ako veľká hlúposť, ale výsledok tohto spojenia je viac ako uspokojivý. Aj napriek funkčnému humoru a skvelému castingu, je tu priestor aj na drsnú drámu, ktorá do príbehu logicky a účelovo zapadá a obohacuje samostatný príbeh o hlbšie a vyzretejšie roviny. Čo by sa v prípade keby sa jednalo o normálnu komédiu nestalo. Sang-il Lee je dobrý režisér. A vytrieskal z toho maximum. Vadil mi naozaj len ten uplakaný záver. Jú Aoi je tu božská.

Prvý Imamurov film z tých menej dobrých, ktorý je pre mňa viac ako priemer. Vengeance is Mine je veľmi zavádzajúci názov.Človek by čakal, že budeme sledovať besnenie vraha, pritom ale sledujeme jeho snahu nebyť chytený. Kradne, sexuje, je a skrýva sa. Omnoho viacej ma bavila rovina s jeho manželkou a otcom medzi ktorými vzniká romantický románik. Ako to už u Imamuru býva, film má množstvo presahov a má aj niekoľko miest o ktorých sa dá s chuťou polemizovať. Či už sa jedná o lásku zranenej ženy k vrahovi. O vzťahu chorľavej manželky k mužovi, ktorého očividne priťahuje mladšia partnerka, ale aj množstvo ľudí a ich mlčanie, hoci o vrahovi vedia. Ken Ogata je nepríjemný a slizký. Jediné čo mi tam vadilo bol náznak hľadania nejakej motivácie, ktorý ale vyšumel do prázdna. Film rozhodne nepatrí medzi Imamurove klenoty, ale má určitý autorský prístup vďaka ktorému sa mu nedá uprieť kvalita. Hlavne je to prvý film v ktorom sa nebojí ukazovať explicitne násilie a erotiku. Oproti predchádzajúcemu filmu je tu ale kamera o triedu horšia.

Po Prascoch a Bojových lodiach najlepší Imamura. Táto sonda do primitívnej kultúry ostrova, kde žijú prostoduchý dedinčania, kde existujú povery a kde je incest síce zakázaný, ale nie až tak nezvyčajný, prichádza inžinier z Tokia, aby tu postavil studňu. A odrazu je konfrontovaný s úplne iným svetom. Snaha o modernizáciu, globalizáciu tvárou v tvár tradičným hodnotám a šamanizmu sa tu cez postavy prepletá, rozvíja a mimo drámy a sily prírody tu máme aj zložky magického realizmu a obrazovej meditácie. Imamura je v každom zábere a detaile istý. Hoci sa jedná o jeho prvý farebný film a o posledný pred 11 ročnou prestávkou u dokumentu, vypovedal tu úplne všetko. Film je funkčný a dychberúci aj dnes. A tých 172 minút ubehne ako voda. Neskutočne funkčná dynamika a postavy. A prostredie exotického ostrova na ktorom ukazuje zmenu jednej hlúpej generácie za inú tomu len pridáva na pútavosti.

Film, ktorý je postavený na malých láskavostiach. V nehostinnom svete Bombaja je každý sám za seba ak chce prežiť. Príbeh dvojice súrodencov je poznačený nešťastnou náhodou, ktorá výrazne poznačí ich životy. Práve ale vďaka tým láskavostiam a tomu, že pomáhajú aj keď sami nevedia čo so sebou, robí z tohto filmu výraznú kultúrnu drobnokresbu života v jednej z najväčších a najšpinavších metropolí. Od prostitúcie, drog, kást alebo nespravodlivého právneho systému sú postavy zmietané v emocionálnom spektre bezútešnosti, strachu a láskavosti. To, že je kamera nádherná, dodávať nemusím. Majidi si na tom necháva dosť záležať. Rovnako ako aj jeho majstrovstvo ukazovať skutočné hodnoty cez detské oči. Rahman ako obvykle pekne doplňujúci. Film, ktorý asi nie je pre každého a nie každý ho bude vedieť doceniť. Nehrá sa to na veľké umenie ale vďaka znalostiam zúčastnených je film krásnou sodnou do jednej krajiny. Ktorá je dodnes pre mňa, hoci som tam bol niekoľko krát, záhadou. Na konci zostal ale veľmi príjemný pocit. Pre tých čo chcú zmenu oproti Bollywoodu a pre tých ktorý hlásajú kresťanské hodnoty a sami ich nedodržiavajú, odporúčam tento film. V dokonalom svete by boli všetci šťastní. V nedokonalom je to o tej ľudskosti. Jeden z tých filmov, ktorý ukazuje, že sa vlastne od kultúr a ľudí až tak veľmi nelíšime.