mm13

Stačí mi jediná epizóda (Hammel & Varga a spol.), aby som tomu napálil plný počet. Jasné, poniektoré epizódy ma možno zaujmú menej, poniektoré vôbec, ale to bude spôsobené účinkujúcimi. Formát je však skrátka prvotriedny: žiadne sprievodné slovo, len to z archívnych relácií (a že tu tých obhliadnutí je!) a potom už len spomienky spomienky spomienky tých najpovolanejších, pretože priamo zúčastnených. Perfektná koláž, približuje dobu, jej atmosféru a spomína opierajúc sa o fakty! Čo viac si priať? (hej, knihu... snáď sa raz takej komplexnej a poctivo pripravenej publikácie, ideálne s niekoľkými CD ako zvukovou prílohou, dočkáme)

Tomuto obhliadnutiu nechýba nič. Hlavne tu asi samotné okolnosti vzniku tohto albumu vytvorili postačujúci priestor na priblíženie fenoménu The Who, toho, čo ako kapela vo svojej dobe (a pre ďalšie generácie) predstavovali. Pre mňa zatiaľ asi najlepší Classic Albums diel. (akurát Screamadelica od Primal Scream by tomu možno mohla konkurovať, čo najskôr si ju budem musieť pripomenúť).

Jedna z najlepších! Dokonalá miniatúra s geniálnou, divácky plne uspokojujúcou pointou. Spomenutý tu už bol Roald Dahl, ja by som sa, ak budeme chcieť hľadať spoločné odtiene, nebál vytiahnuť ani Marka Twaina... nekompromisná kvalita najvyššieho rangu, Serlingov scenáristický vrchol!

Nie je to o Keith Richardsovi. Je to o hudbe. Ako ju Keith Richards vníma a chápe, čo v nej objavuje... Je to o Keith Richardsovi viac, než sa zdá, že by vôbec vedelo byť.

Nemám slov.

8 epizód som sa pohodlne váľal pred obrazovkou. Síce plne spokojný, ale predsa len (kdesi na pozadí) sa pohrávajúci s úvahami, či to som už vo svete Ricka a Mortyho taký udomácnený alebo či nebodaj autori nevymäkli, nespohodlneli... lenže po pár dňoch nastúpili 9. a 10. epizóda a ja som (spohodlnený) to rozprávačské tsunami nápadov, zvratov a neriedených emócií ledva vykryl! Nádhera, bolo to skoro ako po prvýkrát...

Obsah je neopísateľný, forma najšťastnejšia možná, technická stránka veci bravúrna... a ja nechápem, AKO niečo také dokázali vlastne natočiť. (pozn.: ten "thriller" je tu na mieste)

Nemyslel som si, že ma ešte niekedy nejaký príbeh tak bezprostredne a naplno prenesie do iného sveta. Stalo sa! (...a hlbšiu poklonu sa tu zbytočne budem snažiť vystrúhať)

Sa pozná, keď sa nikto na nič nehrá. Ako ten album nahrali, tak si na neho spomínajú. Žiadne mindráky, sú to stále, určite aspoň pri tom spomínaní, tí istí chlapci z chudobných robotníckych rodín. A áno, páčilo sa mi vyzdvihnutie rytmiky v ich skladbách. To je presne to, čo sa práve u tejto kapely, keď sa "múdri" bavia o jej kompozičnej a inštrumentálnej "jednoduchosti" (dopĺňam "nevšednosť"), obchádza (...podobne ako napríklad pri AC/DC). Nehovoriac o tom, že šli proti prúdu! Skrátka zaslúžený kult, pretože to bola revolta od srdca... voči vtedy už zvetranej revolte, ktorá nakoniec do ničoho nevyústila.  Odkaz Black Sabbath živil svoj žáner, aj myšlienkovo a postojom, ešte ďalších 30 rokov (kým sa to s príchodom nového milénia nepokašľalo v populárnej hudbe úplne) ...a je živý dodnes a navždy (aj keď už vlastne niet, čo do rozvíjania tohto odkazu, koho živiť) !!

V prvom rade si je tu potrebné uvedomiť, že bez tohto seriálu by dnes bolo na poli TV tvorby všetko úplne inak... až tak, že naše milované a velebené seriály komerčnejšieho razenia (skoro každý má nejaký, u mňa je to napríklad Breaking Bad) by bez Sopránovcov nikdy nevznikli. Jasné, že ani oni nespadli z neba a dalo by sa vypátrať, kde majú svoj pôvod, od čoho sa odrazili či na čo naviazali. A áno, neprišli by oni, prišiel by niekto iný. Veci sa ale udiali tak, že to boli Sopránovci, kto tie dvere tak razantne rozkopol a kto svojou, dodnes poľahky rozpoznateľnou kvalitou najprv omráčil a potom zmenil chod dejín TV zábavy. Tie zásluhy im (všetkým, ale v prvom rade Davidovi Chaseovi a stanici HBO) skrátka nejde odpárať.