mm13

Starosvetsky nepresvedčivé. Málo démonov, žiadne peklo... alebo "Život Johnnyho Casha pre základné školy" (a americké publikum).

Môj zatiaľ najmenej obľúbený Kubrick. Klasika sandálového filmu, ktorá má bližšie k Pádu rímskej ríše než aspoň k Ben Hurovi. Škoda, že si to pán režisér nemohol dovoliť natočiť presne podľa svojich predstáv (podobne ako ani Scott svojho Gladiátora).

Vďačné. Ako pre filmára tak aj pre diváka. Nesmelosť, ústupčivosť až úslužnosť hlavného hrdinu sú do paranoidnej posadnutosti prekrútené presvedčivo, pomocou síce jednoduchých, ale o to pôsobivejších a nápaditejších obrazov. Problémom je značná predvídatelnosť snímku (je napríklad jasné, že náznaky egyptských mystérií nikam nepovedú a ani samotný, síce efektný záver nijako zvlášť neprekvapí) a potom istá oklieštenosť čo do myšlienkového pozadia. To taká Rosemary... ani radšej nespomínam. (A to som ešte oproti väčšine divákov čo do pôsobivosti Nájomníka vo výhode, pretože som si podobne "sympatický" postarší pár svojho času na jednom z podnájmov riadne užil - až tak, že som sa raz v noci strhol z pocitu že mi ten odporný starec večne vykrikujúci 'VY BÚCHATE !!!' stojí pri posteli... vhodnejšieho štatistu k vagónkam vo filme o deportácii židov a cigánov za čias slovenského štátu by ste ťažko hľadali...)

Director's cut je sračka, lebo je cut. Tá pravá (chutne pokleslá) zábava ma 150 minút. Na večné časy a nikdy inak!!!

Hlavne teda vďaka skúsenostiam s prvou časťou tu nemôže byť ani zmienka o nejakom zaváhaní či nesplnených očakávaniach. Síce zatiaľ nezdieľam nadšenie fanúšikov rodiacej sa série zo série samotnej (zažili sme už nemálo sklamaní), samotné ich nadšenie ale pôsobí príjemne osviežujúco. Minimálne vzbudzuje nádeje na zrod nového kultu, ktorý by dnešnému hororu urobil väčšiu službu než všetky doteraz vyryhané či zatiaľ len pripravované prekračovania limitov pokračovaní! Nikto, ani sám Fredy nebol všeobecne prijatou klasikou už na štarte... Jigsaw zdá sa nabral podobný smer a pochybné momenty povyšuje na pravidlá hry, ktorá je v momente akonáhle ju začneme akceptovať neskonale zábavná! No nie je práve tento moment skvelým predpokladom zapamätania hodnej trilógie (tetralógie, pentalógie... ale potom už dosť!!! :-)?

V rukách iného rozprávača by sme v súvislosti s Ostrovom rozprávali o neobyčajnej čistote, ktorá určila formu a dotvárala príbeh. Takto je to ale iba akási neobyčajná priezračnosť(?), čo robí tento snímok natoľko príťažlivým, až dovoľuje pozabudnúť na celý rad nedotiahnutostí v závere. Prvá polovica je ale vážny výkon - takto popcornovú totalitu (plne funkčnú!) nikto nikdy nepredstavil a už asi ani nepredstaví. Aspoň v tomto smere patrí Ostrovu čestné miesto v dejinách kinematografie. A viete vy čo?! - pre tentokrát mi to úplne stačí a to tiež vďaka dvojici hlavných predstaviteľov, ktorým to spolu veľmi preveľmi sluší. S nimi by som si kľudne pozrel aj oveľa väčšiu hlúposť... (priznávam bez mučenia, že hrajú tu Mr. Bruise s Mrs. Bollox tak nadávam až ma mažete)

Hrdinstvo sa u hrdinov režiséra Sidneyho Lumeta nerodí z presvedčenia, ako skôr z tvrdohlavosti. Ani Frank Galvin (podobne ako napríklad Serpico) veru nespĺňa klasickú predstavu o bojovníkovi proti bezpráviu a zlovôli mocných. Jeho rozhodnutie viesť súdny spor smerom, akým ho vedie, je vlastne omylom, ktorý nastal niekde medzi alkoholovými oparmi a pocitmi sebaľútosti. Samozvaný stroskotanec, ktorému záleží skôr na vlastnom profile, než na tých, ktorých obhajuje. Čo je veľmi pôsobivé, pretože tým pádom ani inak jednoznačne "zlá" strana celého sporu nie je nositeľom neľudských obludností, ale len zástupcom tých, ktorí pochybili a teraz za to odmietajú prevziať plnú zodpovednosť, pretože narozdiel od Franka Galvina a jeho svedkov sú so svojim statusom navýsosť spokojní... Až mrazí, koľko je v takto rozohratom súboji neodškriepiteľných PRÁVD! ...až do plaču je potom človeku z toho, ako sa to všetko v priebehu záverečných 5 minút zamietlo pod stôl. Snáď sa toho niekto chytí ešte raz a dotiahne to do konca.

Odrátajte si Seana Penna a máte poctivú televíznu drámu na nedeľné popoludnie... Pokiaľ sa autorom aspoň čiastočne vydaril zámer natočiť autentické svedectvo ani nie tak o skutočných udalostiach, ako skôr o strmom a hlbokom páde hlavného aktéra (pre nedeľné popoludnie nie príliš vhodné) - môžu za to ďakovať iba a len herectvu Seana Penna, ktorý sa Samom Bickeom skrátka stal. Od najmenšieho, akoby náhodného cuknutia niektorým z mimických svalov, cez spôsob reči, držanie tela, gestikuláciu - no portrét na pohľadanie. Prehodnotím svoju TOP 5 v kategórii najobľúbenejší herec a vyhodím odtiaľ niektorú zo zahnívajúcich mŕtvol - Nicholsona alebo De Nira?

V rámci Peckinpahovej nadupanej a krvou pretekajúcej kinematografie vcelku príjemné osvieženie. Na rozdiel od Pata Garretta či Divokej Bandy je tu však konflikt medzi starým a nastupujúcim Západom a jeho následná demýtizácia nepekne doslovná a výpoveď o to lacnejšia. Úsmevný príbeh starnúceho zálesáka sa pokojne mohol skončiť inak a nemyslím si, že by to bolo prekážalo.

Celý čas som rozmýšľal, či je Dan Harris lepší scenárista alebo režisér. Doteraz to nemám vyriešené, ono to asi bude tak, že v oboch je úspešný približne na 80% (zatiaľ). A smolou tohto filmu je, že sa mu tu tých nevydarených zvyšných 20% miestami stretáva a teda násobí... Aby som bol presnejší - nemá to ten príslovečný magický moment. Napriek sympatickej Weaverovej a talentovanému Hirschovi, silnej zápletke, poniektorým vydareným scénam a veľmi dobrej pointe (ktorá spätne mnohé napraví - hlavne sa vysvetlí ten prazvláštny, empatiu diváka vylučujúci postoj väčšiny zúčastnených) Obyčajní hrdinovia nevťahujú, nespútavajú, nedávajú zabudnúť na okolitý svet. Iba som po za vlasy pritiahnutom úplnom závere uznanlivo kývol hlavou a uvedomil si, že už som vyše dvoch rokov nevidel Americkú krásu...