Arkanoid

Scenár Masao Adachi. Kamera Hideo Oto. Wakamatsu začína s karate vonku, protestmi robotníkov, armádou a komunizmom. Po proteste je zobrazený bordel na námestí pri parku. Takto prejdú úvodné titulky a ku kamere ide krásna žena, pekne oblečená s upravenými vlasmi. Ide schodmi v činžiaku, otvorí dvere a zmocnia sa jej dvaja chlapi. Jeden ju identifikuje ako Makko Yoneda zo Shikko House. Keď si už divák myslí, že, ako to už u Wakamatsua býva zvykom, dôjde ku znásilneniu, muži odhaľujú protizákonné letáky umiestnené na jej tele, ktorými vyzýva študentov, aby zanechali zbrane a obsadili power bases. Pár údermi ju prinútia zaviesť ich do bytu svojej skupiny. Tam chcú zatknúť lídra skupiny, Takea Otsua, no ona aj sám Takeo im to prekazia. Utekajú s policajtovou zbraňou, ktorú zabudnú a tú zoberie mladík Suzuki (Michio Akiyama známy z hlavnej úlohy z Yuke yuke nidome no shojo, čo ich varuje pred policajtami a predstaví sa ako utečenec. Chlapi zo skupiny ho chvíľu bijú, lebo si myslia, že je utečenec a málo úspešný zlodej. Pritom hrá jazz. Nasleduje scéna vynúteného sexu, kde sa členky skupiny zmocní jej spolubojovník a argumentuje tým, že to majú v pravidlách, a tak sa žena podvoľuje. Ostatní vo vzdialenosti pod jeden meter debatujú o svojom hnutí. Nerobí na mňa dojem, keď žena orgazmisticky vzdychá, ako vyhrajú. Ku partii revolucionárov som si prvých dvadsať minút nenašiel cestu. Keďže počas týchto dvadsať minút nerobia nič výnimočné, vďaka čomu by ste si ich nepomýlili s partiou neúspešných zlodejov alebo povaľačov žijúcich na hrane zákona. Po prvej noci sa lenivo zobúdzajú a všímajú si, že Suzuki tam nie je. Ten sa ale ku nim vracia s nakúpeným jedlom, novinami a cigaretami, čím konečne dostávame aspoň jednu sympatickú postavu preukazujúcu láskavosti. V novinách čítajú o guerilla útoku na policjanú stanicu v Shinjuku s jednou obeťou - policajtom. Ich vodca Osu bol zatknutý. Suzuki je ochotný svedčiť v ich nevinu a berie ich do svojho domu na okraji mesta. Tam ho jeden z členov skupiny spovedá výmenou za Suzukiho kľúče. Suzuki vraví, že robil v továrni a masturboval vo výťahu, lebo bol nabitý nenávisťou voči všetkým. V továrni všetko zhorelo a tak je nezamestnaný. Táto scéna bola zatiaľ najnapínavejšia a najdramatickejšia. Jeden zo skupiny, Togawa, chce akciu, no ostatní ho zbijú, chcú čakať, ako ostatné dve skupiny. Ostatní dvaja muži zo skupiny rozmýšľajú pomalšie, ako on. Rozbroje v skupine ale nie sú veľmi napínavé a neponúkajú kvalitnú akciu. V opitosti nútia Suzukiho mať sex s členkou Midori, tá na neho volá po anglicky. Prvýkrát vo Wakamatsuovom filme tak máme mužské znásilnenie. Dej so skupinou sa veľmi nehýbe, ak má prísť ku nejakej akcii, namiesto nej utečú ku sexu. Prestrelka v závere je síce napínavá, ale neprehľadná nie kvôli prostrediu, ktoré hlavnú rolu, ale kvôli nedostatočnej kamere, vďaka ktorej nevieme, kto odkiaľ strieľa, čím je napätie scén narušené. Veľmi nesedí ani strela do hlavy, kedy sa mala postrelenému objaviť v hlave oveľa väčšia rana a nie len smiešna filmová bodka, tiež sa nemal postrelený toľko hýbať a hovoriť. Film si ma získaval niektorými scénami, nie ale ako celok. Wakamatsuove filmy o politických radikáloch ma doteraz veľmi neoslovovali a s týmto filmom to tak aj ostalo.

Videl som 75 min. verziu. Ťažko mi je film komentovať bez spoilerovania scén. Čiernobiela a hneď niečo, čo vyzerá ako sexuálne násilie na žene alebo zviazenie a konsenzuálne potešenie sa. Za tónov jazzovej hudby sa na to pozerajú mladíci, jeden začudovaný, druhý masturubujúci študent fyziky v okuliaroch, posilňujúci stereotyp introverta, a tiež mladý, znudený Ken Yoshizawa. Pri úvodných titulkoch pri každom mene obraz zamrzne a zmatnie, hudba je však plynulá. Po úvodných titulkoch zistíme, že ide o kino. Scenár má na svedomí Masao Adachi. Film počas mĺkvych scén pozerania pornofilmu v kine naberá sústredený dojem Wakamatsuových filmov zo 60. rokov, kedy preniesol na plátno niekoľkých zvrhlíkov a násilníkov. Kamera sa plíživo pohybuje pri zameraní masturbujúceho fyzika, nad ktorým ohŕňa nos Ken Yoshizawa. Napriek ich stretnutiu a rovnomernému zobrazovaniu v kine sa dej zameriava na postavu Kena Yoshizawu v úlohe Itomiho a ostatných mladíkov z pornokina vynecháva. Ken si svoju úlohu tradične užíva. Počúva rozhovor zbohatlíka a pimpa, ako chce zbohatlík ženu podobnú herečke Michiyo Aratama. Ženu, ktorú zbalil klamstvom pre zábavu a oddala sa mu, pimpuje bez jej vedomia čašníkovi. Neskôr, na internáte, zisťujeme jeho pravé meno, povesť, a vzťah ku jeho ex, ktorú lišiacky zvádza. Neviem, či len verzia, ktorú som pozeral, obsahuje statické zábery prerušujúce dynamickú scénu alebo ide o chybu tvorcov. V 24. minúte je vyzliekanie prerušené statickými, zmatnenými zábermi. Vraví jej, že nie je tak zameraný na sex, ale vďaka reakciám pri sexe odhaľuje charakter človeka, len vtedy odhaľuje skutočného seba, že sexuálne zážitky sa nedajú pochopiť, ale len pocíť sexom s daným človekom. Ona vraví, že na sex myslí celý deň, no počas neho už na niečo iné. V najlepšom prichádza Hiramatsu a chce len od Itamiho pomôcť s esejou, ten sa mu snaží vysvetľovať na praktickom príklade s jeho frajerkou, čo Hiramatsu chvíľu vydrží, no potom ho komicky napadne, na čo Itomi reaguje counter úderom päsťou z postele, čo ho nešťastnou náhodou zabije buchnutím hlavy o roh skrinky. Myslia si, že je v bezvedomí, a pokračujú v sexe ďalej. No aj pri zistení jeho smrti pokračujú, a ešte náruživejšie, pričom sa pridávajú tóny jazzovej hudby. V scénach ich sexu sa prelínajú zábery ich hláv so zábermi ich tiel. Mne to štylisticky nesedí. Nevedia, čo s telom, tak idú radšej na obed, lebo s prázdnym žalúdkom sa ťažšie rozmýšľa. Jemu veľmi chutia špagety, jej nie, ale scéna nie je nechutná ako z Hasebeho filmu. Začne hrať komediálna hudba a ona sa pýta, či už niekoho zabil predtým, keď je taký pokojný. On len, že veľa žien. Ale metaforicky. Keď neskôr relaxujú v Itamiho byte, on zhodnotí, že jej sexualita potrebovala jej priateľa mŕtveho, lebo potom bola náruživejšia. Po výmene faciek to robia znova. Po odchode z mieste Hiramatsovho posledného odpočinku (čítaj protizákonného spálenia tela) sa normálne bavia, Itomi chce napísať knihu a násjť si part-time job. Ona ho pozve do opusteného domu jej sestry na pláži. Prijíma a pri jeho osamotenom trávení času na preplnenej pláži počujeme jeho myšlienky, resp. myšlienky tvorcov ohľadom kritiky pláže bez prírody a ľudí, ktorí zničili svoj vlastný sex (alebo pohlavie ako také). Časť na pláži je najslabšia z celého filmu a kazí jeho doteraz nepredvídateľnú atmosféru, ako asi každé filozofovanie bez akcie. Utekanie pred domnelou bombou som nepochopil. Úspešne zvádza ženu po tridsiatke, ale pravdepodobne po štyridsiatke, na parkovisku medzi autami sa jej snaží dať minisukňu a dovedie ju do plážového domu, kde svoju milenku predstaví ako sestru Kinuko a povie jej, nech im prinesie drinky. Pri sexe obviňuje ženu, že staré, neukojené babizne ako ona spôsobujú kolaps ekonomiky. Jej to nevadí, chce to len nežnejšie. Možno najtrúfalejšia postava Kena Yoshizawu u Wakamatsua, ak nerátame vyslovene vražedné postavy. Kinuko ich pozoruje, ťažko to znáša. Vypije si, nahá pustí vodu v kúpeľni a líže točku. Pri odchode staršej ženy im Kinuko podáva nápoje a snažia sa viesť rozhovor, až dokým sa Kinuko aj Itami nerozosmejú, neodhalia sa a nevysmejú ženu. Kinuko napriek tomu žiarli. Itami chce skrátiť proces zbalenia ženy až ku sexu, s Kinuko nechce hlbší vzťah, inak by to musel ukončiť. Partia mladíkov unesie Kinuko a Itomi sa tomu nesnaží zabrániť, prichádza až po znásilnení. Znásilnenie pred koncom inak skoro nenásilného filmu už prakticky nedáva veľmi zmysel, ale Wakamatsu s Adachim chceli mať svoju vrcholnú scénu, čo sa drsnosti týka a spravili z nej aj rozvoj ženskej postavy a jej sexuality. Itami svoje poznatky zhŕňa ako: ľudia žijú v dvoch extrémoch: znásilnení a násilníci, ľúbiaci a ľúbení, páčiaci sa a tí, čo ich majú radi. Vo všeobecnosti útočník a obeť. Pravú tvár sexu prirovnáva ku energii smrti. Úplný záver má slušnú hlášku, ale nevyznieva až tak kultovo. Ďalšie z Wakamatsuových a Adachiho sexuálnych zamyslení plné absurdných scén.

Zradné postavy, dva páry a nevyriešené sexuálno-romantické vzťahy. Všetko teraz vo farbe. Spočiatku viac pinku scén, no keď ide do tuhého, ubúdajú. Pinku scény nie sú až tak výrazné. Vzhľadom ku Wakamatsuovej tvorbe zaujmú dve. Jedna polohou, čo je u Wakamatsua asi doteraz nevidený konsenzuálny doggystyle. Druhá snahou zaujať. Kamera je pri jednom odosobnenom sexe od postáv ďalej a nad nimi, až vidieť ich telá v plnej dĺžke. Scéna ale ponúkne prepracované červené yakuzácke tetovanie celého chrbta. Ich sex v posteli je strihaný rozhovorom na bare, čo nemá veľmi veľkú štylistickú váhu. Hlavnou hrdinkou je žena sklamaná v láske, ktorá sa nakoniec sama rozhodne, aby ju minulosť dobehla, len preto, aby si ju definitívne vyriešila. Jej bývalému milencovi, yakuzákovi Kenovi, sa začne rozpadať pôda pod nohami a tak s ňou zrazu začne počítať. Ich problémy ale nie sú všetko a prelínajú sa s problémami mladého páru, čo chce utiecť na Sibír a tam potvrdiť svoju lásku. Nedostatok finančných prostriedkov a málo vyvinuté schopnosti zarábania si na seba ich však dovedú do podsvetia a na cestu, ktorá ich navždy zmení. V závere potešia zábery na hlavnú postavu od pliec hore, koruny stromov s hmlou a sivým morom za nimi sprevádzané smutnojemnou pesničkou. Témy sú to výrazné, ale postavy ako také neoslovujú divákov, ktorí majú už čo to napozerané. Ako fanúšika mafie a yakuzy ma tiež sklamalo nedostatočné využitie mafiánskych zápletok, čo sa ponúkali, ale na tie Wakamatsu asi nikdy nehral. Predvídateľný dej a málo originality sa tiež podpisjú pod B kvalitu filmu.

Wakamatsu s Adachim si natočili dokument o palestínskej teroristickej organizácii PFLP priamo v libanonskom Bejrúte o dĺžke pinku filmu. Máme tu spomenuté niektoré ich akcie, definíciu propagandy. Po 10. minúte tu vymenovanie a krátke predstavenie významných udalostí organizácie strieda monológ s viacerých jej členov, poodhalenie ich činností, myšlienok a zbraní a ich skladania. Tvorcom je sympatický sklon PFLP členov ku komunizmu, ktorému sa sami venujú vo svojich filmoch. Pri cvičení využívania jednej pušky s bodákom pre 10 ľudí nevyzerá, žeby členovia tejto organizácie dostávali nejaký špeciálny profesionálny výcvik. Tematicky bolo určite o čom točiť, no dokument mi pripadal jednotvárny a nenadchol ma. Asi desaťminútový monológ militantnej Japonky o revolúciách je plný zložitých viet a slov ako subjektívny a objektívny, čo by ma pre revolúciu rozhodne nenadchlo.

„Lock up your daughters. As they say.“ Tim má narodeniny a Brent zháňa Finchyho na kvíz. Brent vie potešiť Tima na narodeniny s narážkou na bývanie s rodičmi. Gareth sa opäť zapíja do rozhovoru nevhodnými poznámkami. Tim dáva Garethovi zákernú otázku o lethal blow, na ktorú sa on nachytáva. Epizóda funguje skvele až do začatia kvízu, kedy sú vtipy trochu slabšie. „Lucky, that‘s lucky.“ –„There are things I would never laugh at. The handicapped... because there’s nothing funny about them.“

Videl som 64 min. verziu. Film je o dvoch heterosexuálnych pároch. Začíname farbou a scénou v nejakej veľkej miestnosti, kde sa sa žena na plátne na zemi odhalí šiestim chlapom (všetci sú Japonci). Strieda partnerov a po jednom utekajú po sexe spomaleným záberom priamo do kamery. Pri poslednom vidíme aj otvorenú náruč ženy a samotný sex. Tieto scény sú bez zvuku. Ide o prázdnotu v opakovaní bez zmyslu? Wakamatsu už v prvej minúte nastavuje umelecký dojem, no ešte mu chýba hĺbka a opájanie sa tvarom svojho filmu preneseného na diváka. Ďalej tu je čiernobiela scéna, kedy sa chlap dotýka ženinho tela a líže ho, pričom ona vyzerá byť mysľou inde, čo on neznáša dobre. Majú dialóg o jej pokračujúcom mentálnom stave, kedy je Ryoko znudená zo všetkého, čo mala rada a čo ju zaujímalo. Muž sa na to pozerá pragmaticky a nechápe ju, no snaží sa ju ešte úpornejšie uspokojiť, čo je chyba.  Ryoko vysloví otázku, či chce zomrieť. Chlapa to zraní. Po tomto úvode tu máme správy, kedy spisovateľ, tradicionalista a radikál Yukio Mishima zajal so svojimi štyrmi ľuďmi veliteľa vojenskej základne v Tokiu a spáchal seppuku. Ryuko sa pýta partnera, či jej odsekne hlavu, ak si rozreže brucho. On sa chce zabiť s ňou, ak chce ona zomrieť, no v tom ona nevidí zmysel. Chlap bojuje s výčitkami a vlastnou sebaúctou. V hlave mu znie hlas Ryuko, čo mu vraví, že je decko a ona chce dozrieť a vydať sa. Pozerá sa na katanu a vyzerá to tragicky existenciálne. Do do vzťahových peripetií vstúpia ešte Ryukin manžel a jeho bývalá Natsu, obaja tiež s párovosamovražednými tendenciami. Po úvodných titulkoch zaujme Wakamatsu kochaním sa krásnou zimnou krajinou. Od ôsmej minúty je tu namiesto farby čiernobiela. Ide o zaujímavý existenciálny film, kedy sa dôležité veci rozoberajú počas sexu, ktorého tu Wakamatsu opäť mal neúrekom. Keď si chcete vybrať telenovelovú zápletku, vyberajte z Japonska. Predstava spoločného zabitia sa páru je tu zaujímavo rozobratá, ako umocnená väzba ich lásky. Hľadajú sa síce reálne dôvody pre samovraždu, ale žiadny nie je spomenutý.

Nolanov short o mladíkovi, čo má nočnú moru o tarantule. Amatárska kamera, rýchly strih a napínavá hudba robia hororovú atmosféru. Zo štyroch minút sa kamera až celú prvú minútu blíži ku mladíkovi, čo je pre mňa celkom mínus, keďže za krátky čas je treba diváka zaujať a bez hlavného hrdinu sa to veľmi nedá. V druhej minúte máme ultrakrátku nočnú moru a v tretej si zobudený mladík sadá za stôl s mladšou verziou neskoršieho Lynchovho Mystery Mana. Film je ozaj ako od Lyncha, ťažko sa chápe, asi je to celé nočná mora, ktorá skáče od scény ku scéne. Máme u aj priblíženie na gúľanie veľkým okom, no Un chien andalu sa nekoná.

Na začiatok čiernobiele protesty a vojaci vo Wakamatsuovom filme, nejaké pokriky. Potom sa z čiernobielej prepne do farby a máme tu na hlave poraneného utekajúceho mladíka za tónov ľahko napínavej jazzovej hudby. Po úvodných titulkoch panelák, potemnelá izba so svetlom zvonku a celkom presvetlená izba zvnútra vo farbe a v nej drsný, hlučný, hádajúci sa mužský hlas. Žena štrikuje a starší brat policajt fackuje poraneného mladšieho brata Kena Yoshizawu, revolucionára, ktorý ho presviedča sa pridať ku jeho skupine, no niisan to odmieta. Ken sa nebráni bratovej bitke, no uráža ho slovami. Žena to nevydrží a do incidentu fatálne zasiahne. Po zásahu sa ozýva veľmi vážna, osudová hudba nešťastnej udalosti. Vlaková stanica a vychádzajúce slnko v krajine vychádzajúceho slnka. Preživší zahladili stopy a vo vlaku pozorujeme ich rozhovor bez otvorenia úst. Hovoria, ako pripravili plán a čo bude po ňom, no vidíme len mlčiacu scénu. Sneh v Japonsku som vo filmoch zatiaľ často nevidel, no teraz prišla tá príležitosť. Atmosféru nepeknej vlakovej stanice, podobnej tým slovenským, dotvára spevavé asi žobranie. Utečenci sa stretnú aj s čudákom, čo doplával z mora na pláž a chce znásilniť hlavnú ženskú hrdinku napriek tomu, že má mužskú spoločnosť. Obranca sa snaží filmovo škrtiť dlaňami, ale to samozrejme nefunguje. Wakamatsu využíva pestré farby na podporenie atraktívnej vizuálnej zložky, a to svetložltú, červenú a zelenú. Scéna zastania sa bičovanej nahej ženy nedáva žiadny zmysel, lebo kto by to už spravil, keď je sám na úteku? Výčitky v postavách ostávajú a neustále sa nimi zaoberajú. Tému zločin a trest najlepšie spracoval asi Dostojevskij a Wakamatsu s Adachim tomu veľa nepridali, no bolo to obstojné, aj keď dej dlho stál na jednom mieste. V závere Adachi v scenári pridáva mysteriózno nezodpovedanými otázkami vytvárajúcimi ďalšie problémy a výzvy a Wakamatsu k tomu pridáva napínavú hudbu, ktorá predznamenáva tragédiu. Tento žánrový posun je zaujímavý a bavil by ma asi viac ako romantika na úteku, keby dostal väčší priestor.

Videl som sedemdesiatminútovú verziu. Wakamatsuov (réžia) a Adachiho (réžia, scenár) film z prostredia univerzity Masaa Adachiho začína rovno znásilnením študentiek hneď v prvých sekundách. Nechýba ani Wakamatsuov dvorný herec, Ken Yoshizawa. Ten káže svojim kamarátom, že znásilnenie je rýchla láska a keď to nie je násilné, tak to nie je znásilnenie. Oni s nadšením konajú a nadobudnuté vedomosti dávajú do praxe. V úlohe jedného znásilňovača je aj hlavný mužský hrdina Yuke yuke nidome no shojo. No o chvíľu sa dozvedáme, že sex všetkých zúčastnených je predsa len dobrovoľný. Ken Yoshizawa následne ráno všetkých naschvál budí vodou a hlasnými zvukmi. Keď sa ostatní ponáhľajú, on si číta pinku komix. Neskôr, cestou v aute spomínajú mladí študenti na svoje prvé, a zatiaľ jediné znásilnenie. Rozhodnú sa pridať na intenzite a unesú známu študentku za bieleho dňa priamo z ulice. Dokonca ju zoberú do športovej haly univerzity. Ona, významná členka ľavicového hnutia, im nechce veriť, že ich nikto neposlal jej niečo urobiť. Po znásilnení a jej vysadení z auta sa Ken Yoshizawa rozhodne zistiť, či je študentka v poriadku a ide za ňou. Dialóg medzi nimi znie neuveriteľne, aj vôbec schopnosť ženy byť v takom náročnom emočnom stave so svojím agresorom. Táto časť mi znie teda trochu ako rozprávka. Ona sa mu predstaví ako Umezawa Aeko, on jej ako Ken. Idú spolu za mesto za jej bratom, čo v prírode skúša vytvárať molotovov koktejl, čo chce hodiť na metro. Po tomto objavení revolucionárstva začne hrať veselá pesnička. Vďaka filmu som sa zoznámil s pojmom blankizmus (blanquism). Ktovie prečo, sa ona do Kena zaľúbi. Scéna, ako Ken zastaví svojich rodičov, ide s nimi na obed, ďakuje im a hovorí, ako a nad čím masturbuje a že je smutný a uteká, je jedna z Wakamatsových a Adachiho najkomediálnejších vôbec. Film prestáva byť čiernobiely, keď chce hlavná ženská postava rozhodnúť, kto bude otcom jej nenarodeného dieťaťa a viídme ju oblečenú ako gejšu. Tu natáva vrcholná scéna filmu, kedy ona chce, aby s ňou všetci členovia teroristickej bunky mali sex, oni nechcú a na scénu prichádzajú hlavní mužskí hrdinovia, študenti, ktorí ich to nútia urobiť s vyhrážaním sa ich molotovovými koktejlami. V závere sa dozvedáme, kto je otcom jej dieťaťa. V epilógu máme asi najtrúfalejšiu scénu od Wakamatsua – hajlovanie a prechádzanie sa plnými prechodmi pre chodcov v Japonsku v armádnych uniformách tretej ríše. Film bol zaujímavou zmesou dramatických a komediálnych scén, kde bola téma znásilnenia zvoľňovaná, ako to už v Japonsku býva a obete si činoch povedali, že obete ani nie sú a nič hrozné sa nestalo. V príbehu mi ale chýbala konkrétna téma a pointa, čo by určili zameranie filmu, čo behal od sexu, znásilnení, rodiny, až k teroristickej bunke. Pointou malo byť asi, že sex je super, s čím sa dá síce súhlasiť, ale táto pointa vyznieva trochu vágne.

Podnázov Lunatic blood sľubuje zaujímavé násilie. Konečne Wakamatsu zameriavajúci sa na to, v čom boli jeho filmy najintenzívnejšie – znásilnenie. Spočiatku nás víta vážna, príbehová hudba. Film má už pinku dĺžku, na rozdiel od viac ako predošlých osemdesiatminútových filmov. Utrápený Sakuma po štyridsiatke v obleku cestuje vlakom. Osloví ho neznámy tridsiatnik, ktorého nepozná, no on počul že šiel do Tokia stať sa detektívom. Potom začne Sakuma ja rozprávanie, je šéfom detektívov v Tokiu. Práve ide domov na vidiek, kam nechodil, odkedy má prácu v Tokiu, lebo si nechcel pripomína temnú históriu dediny. Chlapa, čo ho oslovil, identifikuje ako kšeftára, ktorý radšej vystúpil pred dedinou. Domov inde kvôli incidentu, čo sa stal v Tokiu. Yoshio Kanbara, dvadsaťtriročný študent, naháňal po ulici ženu s roztrhanými šatami. Nechytil ju a vrátil sa do bytu, kde mali sex viacerí jeho kamaráti s náhodnými ženami. Tu Wakamatsu formálne zaujal s extatickým strihom, pozorujúci všetky postavy v opojení, ktorý zabalil do softcore hávu, čo je o rating viac ako minimálne jeden jeho film z minulého roku. Detektív ho tam šiel zatknúť a zistil, že sú z rovnakého mesta. Detektív verí, že kvli evil manovi je jeho rodné mesto prekliate, a že evil manova krv prúdi aj v jeho žilách. Z formálnej stránky potešia kamera a herci v úlohách detektíva a Yoshia Kanbaru. Vraciame sa tak do Meji éry do Choshu Domain. Wakamatsu v tomto prípade ponúka statok a dedinu. Prvý zločin spáchal muž menom Genshishi. Stratil svoj rank a bol nútený žiť s povrazom na krku a zápästiach v stodole. Jeho herec dokonale stvárnil neprítomný pohľad, ktorý je charakteristický pre všetkých bláznivých maniakov. Genshishi už nemohol mať žiadny rank, ani deti. Raz do roka, v presný, opakujúci sa deň, mu ale dali ženu. V tejto scéne, v 11. minúte Wakamatsu pri vyzlečení si ženského kimona volí farbu, ktorá prerušuje čiernu. Nechce to robiť so Saki, no ona ho prosí, lebo je to jej povinnosť. Boli manželia, on sa s ňou rozviedol a ona si ho napriek posmeškom všetkých, stále váži. V tejto chvíli hrá romantická, citová, melancholická, jemná hudba, na pridanie citov nebezpečnému zločincovi a gejši, či prostitútke. Jej herečka až tak dobre nehrá, skôr prehráva, ale scéne to veľmi atmosféru neuberá. Dnes ho ale kapitán druhej kavalérie, ktorej bol členom, Kanbara, pozve na svoju narodeninovú oslavu. Upravený prichádza, ponížený ale musí prísť inými, než hlavnými dverami a čelí posmeškom. Genshishi počúva posmešky na adresu jeho ženy a prebúdza to v ňom nepríčetný hnev. Japonský strunový nástroj scéne zvyšuje napätie. Potom tu máme znova farbu. Práve preto, lebo nasleduje po sexe druhý typ scény, ktorý sa v pinku zvýrazňuje, a to násilie a krv. Genshishi si počká svojho trýzniteľa a s krátkym samurajským mečom koná. Krv z úst obete je bohužiaľ menej kvalitná, ako Tarantinov kečup, ale pôsobivosť scény tu stále máme. Akcia scéne je umne zostrihaná tak, aby vyvolala šok a zahnala všetky pochybnosti o jej prevedení, keďže úplne celú ju nevidíme. Scénu kazí len neskoršia tenká vertikálna zelená čiara, čo ide cez celý obraz. Genshishi vyzerá byť po čine ešte väčším maniakom. Stále tu máme farbu, keďže po vražde naháňa samurajovu ženu a znásilní ju, bez odpovedania na jej prosbu o odpustenie. Strunový nástroj tu hrá teraz zlovestnú temnotu. Po skončení ju nahú nechá utiecť a zlovestne, na plné hrdlo, sa smeje. Ďalšiemu agresorovi, Kanbarovi, znásilňuje ženu pred očami. Potom príde za Saki a chce s ňou stráviť noc predtým, ako ho zabijú. Toto je emočná scéna, tak tu máme čiernobielu. Scéna ich sexu je farebná, ale má trochu modrý odtieň. Po sexe sa so Saki zabili, aby vyjadrili svoje oslobodenie. Kanbara bol ale stále nahnevaný a zmrzačil Genshishiho telo pred pohrebom. Jeho gény ale prežili – a to v znásilnenej žene Yoichira Kanbaru. Zomrela pri pôrode jeho syna Yoichiho. Teraz je prvá polhodina filmu za nami. Nasleduje Taischo éra a Yamaguchi prefektúra a Yoichi sa opičí po svojom pravom otcovi – ale okrem znásilnenia ženy aj zabíja a jeho poddaní mu chodia vravieť, že ženy napadol vlkodlak. Jeho činy ale boli už v čiernobielej. Jeho druhé videné znásilnenie je podkreslené už zlovestnou hudbou bez strún, kedy neposedné svetlo sviečky robí čiernobielu temnou. Yoichio syn a dcéra zase ponúkli jedno znásilnenie a konečne nenásilný sex – zato ale incestný. Ich scéna obsahuje zase jemnú ´, zvučnú, romatickú hudbu. Dva obrazy púšťané cez seba ma ale veľmi nepotešili. Táto časť s komunistickými myšlinekami bola najslabšia preto, že jej chýbal vraždiaci a znásilňovací chtíč. V ďalej generácii tu máme detektíva a niečo ako incest. Najslilnejšou scénou z tejto časti je banzai! pokrik. Vojnová tematika ale s predošlým dejom pramálo súvisí, preto je jej podsúvanie teraz nepatričné a kazí tak predošlými časťami spoľahlivo budovaný obraz násilia jedinca. Záver ale našťastie prináša celkom uspokojivé finále napriek predošlým dvom slabším častiam. Veľmi sugestívne rozprávanie, čo nabieha pocitu uveriť, že jedna dedina je prekliata zlom, ktoré si kedysi sama spôsobila a žije stále členmi jednej rodiny. Jeden z Wakamatsuových filmov, ktorým sa oplatí začať, pretože sa zaoberá tým, čo mu vo filmoch šlo vyjadriť najlepšie, násilím.