Lucjen

O žene, ktorá sa stratila v ilúzii svojej už dávno neexistujúcej slávy...nádherná kamera, presne sediaca hudba a úchvatne desivá Gloria Swanson.

Z Dolanovho štýlu možno cítiť nedostatok disciplíny a nadhľadu v opakujúcich sa spomalených záberoch, no tie zábery sú tak éterické, atmosferické a silne dýchajúce, že som čakala na každý ďalší. Xavier je tým veľmi osobitý a využíva to zrejme v každom svojom snímku, ale narozdiel od Imaginárnych lások má Mami! veľmi silnú tému a hmatateľné emócie, oproti Laurence Anyways plasticky vykreslené postavy. Nemôžem vytknúť ani opakujúce sa herecké obsadenie, Dorval aj Clément hrajú ako o život. Prekvapivo nejde ani tak o samotného Steva s diagnózou ADHD, ako Diane, ktorá túži po nezávislosti, no svojho syna miluje. Celú dobu som bola fascinovaná jej nevkusom, cez ktorý aj tak nejak pôsobila ako dáma. Už sa ani nepozastavujem nad vekom režiséra - ktorý má mimochodom výborný hudobný vkus - iba čakám na jeho ďalšie počiny.. neviem sa dočkať!

So scenárom od Q. Tarantina som mala predstavu, čo ma asi čaká. No True Romance nie je skvelé iba vďaka typickým tarantinovským dialógom a prestrelkám. Najviac ma bavil audiovizuálny kontrast, najprv ma jemná, hravá hudba od Zimmera zaskočila, no nakoniec výborne doladila atmosféru filmu.

"Komiksovka", ktorú by vedeli prekusnúť napríklad aj moji rodičia, ktorí pri akomkoľvek nereálnom námete krčia nos. Unbreakable sa totižto ani raz neutrhne z reťaze, celú dobu sa drží pri zemi. Nápaditá kamera, dobrá hudba...čo sa týka hereckých výkonov, nie je o čom, nečakala som nič iné než bezchybné. A predsa mi chýbala trochu výraznejšia akcia a tú piatu hviezdičku nakoniec nemôžem dať, aj keď zvrat na konci si o ňu zakričal. A potvrdila som si, že kým tu bude Bruce Willis, svet bude bezpečný...

Aby ma necelé dve hodiny držalo v napätí niečo späté s futbalom, tomu hovorím sakra úspech. Futbaloví fanúšikovia musia byť z tohoto snímku v siedmom nebi. Jednoduchý príbeh, postavy ktoré robia rozhodnutia, s ktorými sa asi ťažko stotožníte (ak áno, niečo je zle), všetko sprevádzané moralizovaním. Sú tu však skvelí herci, ja som teda nemala problém Woodovi tú jeho zmätenosť veriť, v princípe to bol Frodo s krátkym účesom a pár modrinami, čo mi nijak nevadilo. Z dobrých hereckých výkonov vyčnievali Hunman a Leo Gregory, tí boli naozaj perfektní. Spolu s neuveriteľne emočne vypätými scénami nemám s tými niekoľkými typickými radami do života žiaden problém. Možno ešte treba spomenúť moju menšiu slabosť pre britský prízvuk...

Chcela som napísať, že na takéto filmy ťažko nachádzam slová. No vzápätí som si uvedomila, že som nič podobné Leaving Las Vegas nevidela. Pohľady Cagea a Shue doslova kričia, aj keď nič nehovoria. Ani si nespomeniem, kedy naposledy ma nejaký snímok takto dostal. Hypnotické, depresívne a nádherné.

Opäť kamera, ktorá mi nie je po chuti, no tentokrát som si v priebehu filmu zvykla, i keď to autentickosť nijak nezvýšilo, čo bol zrejme zámer. Oliver Masucci nemá chybu. Humor nesklamal, funguje takmer počas celého filmu a zaznejú aj skutočné perly. V polovici sa tempo trošku zadrhne, no iba aby prišla navrch ešte silná myšlienka, ktorú som vôbec nečakala. A je tu zas skutočne nie je iba komédiou, tá je snáď iba podklad pre niečo viac. "Nikdy vás nezaujímalo, prečo ma ľudia nasledujú? Niekde vo vnútri sú rovnakí ako ja."

Ja teda neviem, celkom som sa tešila, ale film nakoniec vyznieva akosi do prázdna. Sex, drogy, bitka, hystéria aj nadávky skutočne boli tak, ako mali byť, ale mne sa nepáčil ten zbytok. Mohla to byť oveľa silnejšia vzťahová dráma, malo to nábeh aj na zaujímavý vývoj postavy, ale zaseklo sa to niekde uprostred, jednoducho to nevyvrcholilo - príbeh teda určite nie. Aj keď sa vôbec nesťažujem, nepresvedčil ma ani ten Franco bez trička...

Veď to neurobil, nemáte žiaden dôkaz, nechápete to? Postavy ma nepočuli, no čo si budem nahovárať, chovala by som sa v situácii rodičov úplne rovnako. Mala by som strach, bola by som nahnevaná a dala by som to údajnému vinníkovi pocítiť. Filmov na túto tému je niekoľko a svojím námetom majú vlastne zaručené vyvolanie emócii. Jagten však okrem toho nezabúda aj na vzťahy s okolím a malými detailami ich vykresluje. Všetko zasadené do nádhernej prírody, na ktorú som sa nevedela vynadívať. Z každého Mikkelsenovho pohľadu a slzy ma mrazilo. A koniec bez slov mi vyrazil dych.

Meno Andy Kaufman mi bolo známe iba v spojení s týmto filmom. Pred zhliadnutím som si pozrela pár jeho výstupov, aby som mala predstavu, čo ma čaká. Priznávam sa, prvý dojem nebol najlepší, vŕtalo mi hlavou, prečo sa tomuto človeku pripisujú prívlastky ako "génius", "najlepší komik". Forman s Carreym sa mi to pokúsili vysvetliť (ukázať) a nemám im čo vytknúť. Výbuchy smiechu sa nekonali, toto nie je úplne môj štýl humoru, no film nie je postavený iba na vtipných stand-upoch. Andy bol skutočne zvláštna bytosť a kým skutočne bol, to vie zrejme iba on. A túto myšlienku uchopil Forman najlepšie, ako mohol. Netreba asi ani spomínať, že DeVito a Love boli výborní. A pokiaľ ide o Giamattiho, nerozumiem, že nemá vo filmoch viac priestoru, zaslúžil by si ho.