unclejack

Na úvod prezradím, že Leila Hatami by sa nestratila ani v našej komerčne prežranej západňárskej kinematografii. Jej výkon bol prirodzený a charizmatický, dokonale uveriteľný a stáva sa tak pre mňa hlavným kladom. Hoci spracovanie a scenár boli slušné - zvlášť réžia ma prekvapila svojou kvalitou, nie nepodobnou západným produkciám - príbeh má niekoľko obrovských trhlín. Prvá a najmarkantnejšia je v podobe pomalého rozjazdu - tvorcovia načrtli mnoho odbočiek, príbeh pomrkáva na diváka rozbehom na všetky strany a nakoniec, než sa stačí konečne sústrediť na jeden alebo dva ústredné motívy, stačí diváka dokonale unudiť. Druhou vadou na kráse je absencia hudby - tá by pomalý začiatok zatraktívnila, lenže hudba absentuje. Zaujímavá charakteristika postáv je síce dôkazom vysokej technickej kvality snímku, ale podobne ako pri Vesmírnej odysey, ani tu sa nemienim hodinu pozerať na film a neodniesť si z toho nič. Treba znovu pozrieť a prehodnotiť, inak to nevidím.

Rallye smrti. Hm, zaujímavý námet. Práve ten je najväčším plusom filmu a zaručuje divákovi čosi nepredvídané a doposiaľ neservírované. Páni, dámy, čo si budeme nalhávať, išlo to aj lepšie spracovať. Tekavé akčné scény síce fungujú, všetko ostatné je už len Andersonova povestná réžia. Keby to bola akcia od začiatku do konca, mohli by sme sa baviť o vyššom hodnotení, ale mimo závodný okruh režisér a zároveň aj scenárista zlyhávajú. Hudba bola na druhej strane pomerne vychytaná a tá si zaslúži uznanie. Okrem nej treba vystrúhať poklonu aj pred hereckými výkonmi a hoci bol Jason Statham tradične nadpriemerný, Ian McShane ma uhranul a aj s pochybným scenárom dokázal vtlačiť svojej postave charizma. Ani ostatné výkony neboli na zahodenie, hoci taký dobrý pocit ako z MacShanea rozhodne nevyvolali. Celkovo ide o slušný akčňák, čosi ako Hunger Games na kolách a aspoň skok o niekoľko levlov oproti Andersonovej verzii Troch mušketierov - tých som totiž videl ešte pred Rallye.

Song sa podaril, má to všetky aspekty, ktoré poslucháči Rihanny alebo Eminema milujú. Samotný videoklip je síce kvalitne spracovaný, ale pomerne nezáživný a zvláštne odtažitý.

Spracovanie hrôzostrašne nekvalitné, ale perfektný song s poriadnym ťahom.

Jedna vec je Fargo vidieť, druhá pochopiť a úplne iná zamilovať si ho. Prvý z týchto krokov je zložitý, vzhľadom na fakt, že iba máloktorá televízia má skutočný záujem prvý veľký hit Coenov odvysielať a ja osobne som film zohnal aj tak len s titulkami, ktoré, samozrejme, v jednom kuse vypadávajú. Pochopiť Fargo je vec druhá (o poznanie jednoduchšia časť). Vynaliezavá zápletka a podobne vynaliezavý scenár zaručujú spokojnosť a v kombinácii so silným hereckým ansáblom - treba vychváliť najmä Steva Buscemiho - dodávajú filmu punc opravdivosti. Macymu verím každé jedno gesto, Harve Presnell odviedol skvelú správne cynickú prácu a vo výsledku tu skutočne máme mierne uletenú čiernu krimikomédiu. Lenže vzhľadom na to, že hutnú časť zápletky som poznal vopred, táto časť hodnotenia stratila zmysel a tak som sa len utvrdil v tom, čo som si už prečítal v x komentároch a videl v mnohokrát opakovanom traileri. Moja chyba. Tretí krok, zamilovať si Fargo, tu by mali nastúpiť Coenovci a ich réžia. Samy postavy o sebe sú krásne uletené, ale až režijná ruka Joela Coena ich privedie do toho správneho kontextu a ešte im pridá na absurdnosti. A TOTO sa u mňa nedostavilo. Tu sa stala chyba a pokúsim sa ju napraviť opakovaným zhliadnutím filmu s novým prístupom. Titulky netitulky, kvalita nekvalita, čas nečas. Fargo spolu s Magnóliou vyčakávajú na poradníku ako prvé na prehodnotenie, ale zatiaľ slávny film bratov Coenov skončil pre mňa so slabšími štyrmi hviezdami. UPDATE Po druhom zhliadnutí nastúpil pocit neobyčajnej spokojnosti. Fargo, so všetkou jeho paradoxnosťou, som si zamiloval a v osobnom hodnotení som ho nadsadil dokonca aj nad Big Lebowského.

Hoci Bláznivý tábor má vo svojom scenári diery ako v ementále, dokáže ich aspoň čiastočne prekryť zábavným spracovaním. Nie je to ktoviečo, ale aspoň má divák vdaka vynaliezavej réžii pocit, že sa díva na príjemnú oddychovku pre víkendové popoludnie. Réžia sa síce snaží, ale jednotlivé herecké výkony - zopár aj nevýkonov - vyplávajú po chvíli na povrch - Cuba Gooding jr. je fajn a celkom som mu jeho úlohu veril, na druhú stranu zvyšok ansámblu len ťažko dobieha dráhu, ktorú hlavný predstaviteľ vytýčil. A hoci mnohé scény - hlavne v závere - sa zrejme dali spracovať aj uveriteľnejšie, predsa len si Bláznivý tábor podľa môjho môže bezpečne hovieť v sladkom priemere. Modré pásmo ako vyšité.

Po prvé, asi netreba vysvetliť prečo je slovenský názov zavádzajúci. Po druhé, asi netreba vysvetliť, kde sa stala chyba a prečo film vyznieva skôr rozpačito ako vtipne. Herecké výkony Eddie Murphyho a Jeffa Garlina sú síce miestami vtipné, ale väčšinou sklznu do tej povrchnejšej roviny. Problém je, že tvorcovia na nich vsadili prakticky všetko - podriadili vykreslenie postáv a ich rodinného života času, ktorý uvedený páni už trávia v škôlke. Vzťah otec-syn je síce zaujímavo načrtnutý, ale vinou nedostatku priestoru je aj nedotiahnutý. Jediným jednoznačným plusom komédie je teda odmeraná Anjelica Houston. Aj vdaka nej, ale aj vdaka tým zopár skutočne vtipným momentom sa môžeme ešte baviť o priemernom hodntení.

Hoci sa mi do sledovania muzikálu príliš nechcelo, nakoniec som v programovej ponuke zvolil práve tento film, ktorý uvádzala čt 2. V konečnom dôsledku som neľutoval, hoci som neskôr zistil, že najslávnejšiu scénu filmu, ktorá je hned v úvode, som zmeškal. Zápletka je vynaliezavá a poskytuje dostatočne voľné východisko pre výkony Julie Andrews - prirodzená v komických aj dramatických častiach - ale aj pre Christophera Plummera - odmeraný, no predsa len citlivý otec rodiny. Okrem nich dvoch prekvapí aj detský ansámbl, ktorý hrá viac ako slušne a postupne, ako zápletka dostáva farby nemeckej fašistickej vlajky, je prerod z roviny komickej do rodiny napínavej podškrtnutý práve výkonom jednotlivých detí. Robert Wise vedie svoj muzikál umne, bez zbytočného pátosu a Berkelyovských čísel - vsadil na skutočný príbeh, vynaliezavý scenár a hlavne na tie úžasné piesne! Sixteen Going on Seventeen je naj, nasledujú My Favourite Thimgs a Do-Re-Mi, všetko neuveriteľne chytľavé hity. A napriek nechuti k vykresleniu Alp ako jódlolandu s veľmi špecifickou módou - akým som rád, že si ju tvorcovia takmer úplne odpustili - som vydržal pri tomto dojímavom filme až do konca. Rozhodne stojí za pozretie.

Skutočná originalita snímku spočíva v spôsobe akým sa tvorcovia dostali k svojmu objektu sledovania. Dostatočne blízko na to, aby diváka presvedčili o efektnosti takejto metódy. A pretože ani spracovanie nie je najhoršie - aj vdaka tradične výbornému českému dabingu v rámci dokumentov - nie je dôvod ucuknúť a neudeliť slušné štyri hviezdy.

Je jasné, že hlavným ťahákom je charizmatický James Stewart. Ale prekvapilo ma nevtieravé spracovanie, ktoré síce narába s tisíckrát obohraným príbehom, ale režisér dokáže zo svojich možností vyťažiť maximum - nenudí, strháva sympatie diváka nemilsrdne na stranu Stewarta a vo výsledku zanecháva skvelý dojem. Podľa môjho zbytočne nedocenený western.