leila22

Britsko-grécka dráma Ako mať sex sa spočiatku javí ako niekoľkodňová, neónmi prežiarená, tínedžerská jazda, ktorá snáď ani nemá tendenciu vyvinúť sa v niečo hlbšie. Ale pozor, veľký omyl. Okrem silne autentického herectva je tento debut výnimočný tým, ako s vysokou citlivosťou zachytáva krehkosť dospievajúceho človeka, nespoľahlivosť teen vzťahov a súčasne bolestivú skúsenosť a sklamanie mladého dievčaťa, ktoré zisťuje, že medzi jej vytúženou predstavou a realitou zažitou počas svojej prvej sexuálnej skúsenosti, bola veľká odchýlka.

Točiť sociálne drámy chce veľkú odvahu, pretože sa dotýkajú pálčivých spoločenských tém, ktoré vždy dokonale polarizujú. 87-ročný Ken Loach tú odvahu stále má a odo mňa má za ňu obrovský obdiv. Hoci je jeho najnovší film príbehovo predvídateľný, rozcítil ma až príliš rýchlo. Pretože to nie je filmový príbeh, je to realita našej spoločnosti. A verte mi, že sa zapotíte, kým sa pod tými vrstvami ťažoby prederiete k akej-takej nádeji, ku ktorej to tento dvojnásobný držiteľ Zlatej palmy, koniec koncov smeruje. | Videné na Be2Can 2023.

Disco Boy spája na prvý pohľad nespojiteľné prostredia, jeho sila tkvie práve v kontrastoch. Na pozadí skutočných bojov ničí legionára Alexeja najmä vojna, ktorú vedie s vlastným vnútrom. Výborná kamera zachytáva podmanivý hypnotický vizuál, ktorý je v dokonalej súhre s elektronickou disco hudbou. Jedná sa najmä o pocitovku vnárajúcu diváka do transu, v ktorom je všetko so všetkým prepojené. | Videné na Be2Can 2023.

Krásna atmosferická detektívka. Druhá polovica možno až tak neprekvapí, ale stále tu máme výborné herecké obsadenie, hrátky s divákom, skvelé budovanie nepríjemna, kreatívnu kameru a prestrihy a fakt, že ide o debut (!) Granta Singera, ktorý točí videoklipy pre Lorde či Weeknda. No a Benicio Del Toro je démonický Boh, ktorý ma hypnotizoval od začiatku do konca a relatívne dlhá minutáž, ktorej som sa spočiatku bála, v jeho prítomnosti ubehla ako nič.

Typický Anderson. Akurát si už nie som celkom istá, či to možno vnímať čisto ako pochvalu. Wes už iba akosi vykráda sám seba a prestáva prekvapovať. Vizuálne opäť vypiplané, príbeh bol milý, ale napriek tomu, že mal iba 39 minút, cítila som ich. Na jeho animovaný svet (Psí ostrov, Fantastic Mr. Fox) však stále nedám dopustiť.

Filmársky bravúrne vystavaných 10 epizód. Bez váhania možno povedať, že druhá séria The Bear patrí k tohtoročným seriálovým vrcholom a kvalitatívne predčila aj tú prvú. Hoci má menej agresívne a vypäté tempo, v šiestej hodinovej epizóde vám adrenalín opäť slušne vyskočí. Pretože vieme ako občas vedia dopadnúť rodinné večere... Pokračovanie prináša krásny posun postáv a ich vzájomných vzťahov. Hosťujúce herečky ako Olivia Colman a Jamie Lee Curtis sú neuveriteľné a ja očakávam pre tento seriál veľa cien. Výborná dynamika, výber hudby a samotných hercov, ktorým sa životný smútok ich postáv skutočne odráža v pohľade. Režisérsky tentokrát prispel aj Ramy Youssef a z výsledku som proste nadčená. Must see!

Vrcholový dokument o vrcholovej gastronómii. Najlepší svetoví šéfkuchári vo svojich osobných spovediach roprávajú o tom ako zasvätili celý svoj život toxickému a zničujúcemu prostrediu, pretože pre nich súčasne predstavuje najsilnejší duševný pohon. Rozprávajú o obetách, ktoré si to vypýtalo. O tom, čím sa inšpirovali pri tvorbe menu, ktorého základ tkvie v pochopení hodnôt darov prírody a ich symbiózy. Tento dokument je o bezhraničnej kreativite, odovzdanosti a obnaženosti. Pretože títo šéfkuchári servírujú svojim hosťom doslova kúsok seba. Svoj talent, svoje korene, sny, aj životné boliestky. Jeden zo vzácnych netflixových pokladov, s hlbokým presahom a s fantastickým soundtrackom, ktorý tie vizuálne pôžitky iba umocňuje.

Výnimočný film vás nenechá spať. Obsadí vašu myseľ spôsobom, že sa poriadne nedokážete sústrediť na nič iné, iba sa stále opakovane vraciate k príbehu. Obzvlášť, ak ten príbeh napísala história. A bez ohľadu na to, či s tým súhlasíte, malý vzorec vo vašom vnútri prepíše. Oppenheimer bol jedným z najočakávanejších filmov roka pre mnohých. Neviem, či ním bol aj pre mňa, Tenet mi úplne nesadol. No z toho, čo som videla včera, som rozochvená doteraz. Bol to jeden z tých vzácnych kino zážitkov, ktorý príde možno raz za rok, no keď príde, je to hotová explózia. Explózia vyvolaná audiovizuálnou bombou. Hoyte van Hoytema robí už svoje štandardné zázraky, hudba Ludwiga Göranssona je intenzívna, bolestivá, krásne dopĺňajúca mnohé scénky. Cillian Murphy počas stoosemdesiatich minút prakticky nemizne z obrazovky a ja som mu verila každý jeden obraz. Okrem desiatok ďalších veľkých hviezd poteší prítomnosť aj Bennyho Safdieho či Caseyho Afflecka. Oppenheimer je nesmierne silným, a vzhľadom na svoje posolstvo, aj veľmi dôležitým príbehom, ktorý má dojímal ako po filmovej, tak aj obsahovej stránke. Je to informačne nabitá dialógovka, ktorá nenechá vydýchnuť. Christopher Nolan počíta s pozorným divákom, predostiera mu tri časové roviny príbehu, ale robí to veľmi zrozumiteľným spôsobom. Rovnako ako pristupuje k podsúvaniu faktov a historických detailov. S trojhodinovou minutážou si starosti naozaj nerobte. Napriek tomu, že tu prakticky absentujú akčné scény, dej krásne odsýpa a áno, keď sa odrazu schyľuje k spusteniu testu Trinity, kino obsadí absolútne ticho a vnímate iba zbesilý tlkot vášho srdca. Nolan jednoducho vie ako budovať atmosféru. Čakala som, že k tejto scéne pristúpi iným spôsobom, no ten, ktorý zvolil, bol ešte dokonalejší. Skutočne som si nemyslela, že práve na filme o zostrojení prvej atómovej bomby budem vnímať také silné dojatie. A súčasne pokoru, ľútosť, vinu a všetky tie rozporuplné pocity, ktorými si prechádzal aj samotný Oppenheimer. Išlo o najväčšiu ruletu v dejinách histórie a niekto za jej následky, a dopad na budúcnosť sveta, musel zodpovedať. Pretože, ak aj bude výsledok „úspešný“ , reťazová reakcia je navždy spustená...

Keď som prvýkrát započula, že sa bude točiť film o Barbie, otrávene som prevrátila očami. Tak, ako by to stereotypná Barbie s jej dokonalým prejavom nikdy nespravila. No keď som zistila, že sa príbehu chopí nezávislá režisérka Greta Gerwig a na scenári sa bude podieľať spolu so svojím partnerom Noahom Baumbachom, spozornela som. Bolo mi jasné, že v takom prípade nepôjde iba o povrchnú zlátaninu, hoci aj samotný trailer neskôr šikovne zavádzal. Keď Barbien bezstarostný idylický život v Barbie Lande náhle naruší existenčná kríza, nadíde čas vydať sa do skutočného sveta a opustiť ružové pozlátko. Netuší však, že tam na ňu čaká ešte väčšia depresia. Zatiaľ čo naráža na tvrdý sexizmus a zisťuje, že reálny život je konštantná zmena, Ken je odrazu videný a uznávaný. Zisťuje, že dobyť svet možno iba za pomoci koňa, objavuje čaro patriarchátu a je odhodlaný patrične ho v Barbie Lande presadiť. Tak ako sa ich protipóly a postavenia vymieňajú, tak dokonale žiari Margot Robbie v prvej tretine filmu, aby ju potom na okamih jemne mohol zatieniť rovnako fantastický (42-ročný!!) Ryan Gosling. Toto duo je úplnou trefou do ružového (?) a rolí plastových idolov sa ujali famózne. Naproti tomu sú vedľajšie postavy rozvinuté iba povrchne, rovnako ani linka matky s dcérou nie je dotiahnutá. Tvorcovia proste všetko vsadili na ústrednú dvojicu. Film Barbie je akýmsi feministickým blockbustrom, ktorý má od hviezdneho obsadenia, cez chytľavé pesničky, filmové odkazy, fungujúce muzikálové scény, absolútne vypiplaný vizuál, bezchybnú kostymérsku a make-up prácu prakticky všetko, čo sa od letného hitu očakáva. Je skutočne zábavný a čerešničkou na torte je, že ponúka aj hlbšie presahy. Greta s Noahom v ňom dávajú na frak prakticky celému svetu. Barbie je kritikou Hollywoodu, stereotypných ženských ideálov, popkultúry, patriarchátu, falošného feminizmu, končiac Mattelom samotným. Jediný problém mám s tým, že mnoho myšlienok bolo až príliš doslovných a že vo finále sme sa nevyhli istej patetickosti. Každopádne, vo výsledku je Barbie skvelým letným osviežením, ktoré si zaslúži divácku pozornosť. Po vizuálnej stránke prakticky nemá žiadneho konkurenta. Spojenie plastického sveta s reálnym (paradoxne, tiež už do veľkej miery plastickým) považujem za krásny hravý nápad. A najmä nezabudnite, že Greta nám svojím dielom všetkým odkazuje, aby sme jednoducho boli sebou, pretože v tom tkvie tá najväčšia dokonalosť.

Čoho sa Beau bojí? Najskôr všetkého a predovšetkým života samotného. Nový film Ariho Astera je pohlcujúcim zážitkom, spleťou nepríjemných halucinácií a bizarným mindfuckom s vysokou interpretačnou otvorenosťou, ktorý ľahko zamotá hlavu. Po vydarenom mrazivom debute Prekliate dedičstvo (2018) nás režisér o rok neskôr zaviedol na špeciálnu slávnosť slnovratu, aby sme si spoločne s hlavnou hrdinkou prešli desivým peklom – Midsommar (2019). Pevná réžia, žánrové presahy, zmysel pre detail, surrealizmus a cynický humor...iba 36-ročný Ari Aster dobre vie, čo robí a nebojí sa to robiť po svojom. Celkom iná je však jeho postava vo filme Beau is Afraid, ktorá odrazu musí čeliť všetkým svojím strachom a vydáva sa na šialenú púť, ktorá sa mení na životné dobrodružstvo. Hoci je Beau už dávno dospelý, je ako dieťa. Nesamostatné, závislé, zraniteľné. A Joaquin Pheonix, ktorý jeho krehkú povahu bravúrne stvárňuje, má túto zraniteľnosť doslova vypálenú v pohľade. Čo všetko môže spôsobiť podmienená láska rodiča a jeho citové vydieranie? Ako veľmi dokáže oklamať vlastný rozum? Kam až dokážu zájsť temné myšlienky ovplyvnené strachom, úzkosťou, fóbiami a paranojami? Čo z toho sa deje reálne a možno vôbec svojmu psychiatrovi dôverovať? Film už hneď v úvode naberie výborné dynamické tempo a tasí jednu pohlcujúcu scénu za druhou. Z dlhej 179 minútovej stopáže sa spočiatku ukrajuje naozaj rýchlo, originalita každým obrazom len tak kvitne. A hoci má cynický humor, vzhľadom na problémy nášho hrdinu, predsa len akýsi trpký dojazd, vo výsledku nemožno tvrdiť, že by skvelo nefungoval. Prvýkrát snímka výraznejšie utrpí pri „lesnej“ epizódke, kedy sa prudko zvoľní z tempa. A práve záverečná polhodinka, v rámci ktorej divák očakáva tú najväčšiu katarziu, je už celá akási neistá a myšlienkovo roztrieštená, ako samotné vnútro nášho nesvojprávneho hrdinu. On sa bojí je, skôr ako hororom, akousi psychologickou sondou s thrillerovou atmosférou. Ari Aster aj v tomto prípade zostáva verný svojmu osobitému štýlu a opätovne sa vracia k témam straty a smútku či dysfunkcie rodiny. Pokiaľ máte radi tvorbu Davida Lyncha, Kaufmanovky či matku! Darrena Aronofskeho, pravdepodobne si v kine prídete na svoje. Lesná hamletovská časť jemne pripomenie aj seriál Station Eleven. A hoci On sa bojí nie je až tak kompaktným dielom ako jeho predchodcovia, rozhodne stojí aj za opakované vzhliadnutie. Od Ariho čakám ešte veľké veci.