leila22

Obávam sa, že nie som celkom schopná objektívne ohodnotiť tento film. Pre mňa znamená niečo viac ako pre diváka, čo ho len vzhliadne v kine, či doma. Mala som možnosť byť chvíľku jeho súčasťou, bola som pri natáčaní, zúčastnila som sa aj ako komparzistka a srdcom som vnímala celý proces formovania sa krásneho, no zároveň smutného príbehu. Bolo to náročné, fyzicky aj psychicky, ale zároveň detailistické, emocionálne... Sledovala som prvé reakcia od uvedenia filmu v Karlovych Varoch, kritiky boli rôzne a aj práve preto som na slovenskú premiéru nešla s príliš veľkými očakávaniami. V tichu sa často vyčíta, že nejde o klasickú formu a príbeh je vyrozprávaný prakticky len prostredníctvom voiceoverov. Mne to po tejto stránke vôbec neprekážalo, aj napriek tomu som si dokázala bez väčších problémov k postavám nájsť cestu. V prvej časti filmu sledujeme ich život predtým ako sa z nich stali len čísla, ich šťastnú etapu, ich radosť zo života a obrovský talent. Celú tú eufóriu však kazia občasné strihy na tlačiaci sa lexikón pre židovských umelcov. Druhá časť je už smutnejšia, odohráva sa v rôznych táboroch a sledujeme jednotivé hlavné postavy a ich pasovanie sa s novým životom a krutými podmienkami na prežitie. Filmov so židovskou tematikou je už spústa, no napriek tomu ma film od Zděnka Jirásku potešil, nejde o konkrétny príbeh, ide o životy umelcov, ktorý len chceli byť šťastní a venovať sa svojim vášniam. V tichu možno vidieť nádej a lásku,hľadanie dobra a viery aj v tých najťažších chvíľach a toto podanie sa mi páči. Aj keď opäť opakujem, snažila som sa odosobniť, ale stopercente mi to asi nevyšlo :)

Počas filmu som snáď aspoň desať krát mala pocit, že už konečne prichádzam na to ako to je. Prišiel prvý variant, potom druhý... Jednotlivé časti mozaiky už na niektorých miestach začali zapadať, no potom odrazu prišla scéna, ktorá mi jasne dala najavo, že som opäť mimo, a že to s pánom Lynchom také ľahké mať nebudem. Vidím, že viacerých posledných dvadsať minút MH skôr rozčúlilo, pomotalo, niektorým sa zdali dokonca zbytočné. Mne naopak záverečná pol hodina pomohla k tomu, aby som si (možno naivne) mohla vydýchnuť, že som toto surrealistické dielo aspoň zhruba pochopila. Ale tým rozhodne nekončím. Idem premýšľať, analyzovať a kombinovať ďalej.

Pobavili ma nenažrané uhorky a rozkošná jahôdka, ostatok bol však mizerne slabý. Škoda.

Na Maleficent som sa tešila hneď ako som si pozrela trailer. Angelinu síce moc nemusím, ale keď som ju uvidela v postave zlej kráľovnej so snehovou tvárou a červeným rúžom, výraznými lícnymi kosťami komplet odetú do temnej čiernej..a tie krídla!! Bola to proste trefa do čierneho. Maleficent zahrala s absolútnou noblesou,eleganciou, no zároveň veľkou nehou a láskou. Dokonalý bol pre mňa moment, v ktorom jej boli odobraté krídla. Trpela som spolu s ňou. Proste to dala ako pravá víla! S obsadením Ruženky a la mladšej Fanningovej som bola taktiež spokojná,hlavne spoločné scény s Angelinou úplne ladili. Pointou je, že ani zlo nie je vždy 100% zlo a každá minca má dve strany. Každopádne ďalšia rozprávka, ktorej sa podarilo odniesť ma preč z reality.

Súhlasím s mnohými komentármi, aj na mňa bolo tých dramatických osudov na jeden okruh ľudí až moc. Ale odhliadnuc od toho, teenegeri sú v dnešnej dobe skutočne vystavovaní mnohým náročným situáciám a nie každá psychika to vydrží. Deti vedia byť kruté, vedia šikanovať, ponižovať, klamať, navádzať....na druhej strane niekedy dieťaťu riadne naložia už aj samotní rodičia. Túžba patriť niekam, mať kamarátov, byť obľúbený a úspešný... všetok ten tlak z okolia dokopy nerobí dobro. Páčil sa mi celkový štýl točenia filmu, čiernobiele vybočenia z hlavného deja v podobe spovede realitou trpiacich jednotlivcov, flashbacky a napätie, ktoré vás drží už od začiatku. V úvode filmu je vám totiž prezradené, že jeden z hlavných hrdinov to očividne nezvládol a istým spôsobom ukončil svoje utrpenie. Ale vy po celý nasledujúci dej netušíte ktorý, pretože by to sedelo prakticky na každého z nich. Posledná polhodina je dosť silná, záver na jednej strane prekvapivý, no na druhej aj pochopiteľný.

Tlieskam mladej Judit Bárdos, pretože jej výkon bol skutočne prirodzený a ja som jej to fakt verila. Téma dopingu v kinematografii nie je nejak zvlášť často rozoberaná, preto ma aj celkové slušné spracovanie filmu potešilo. Dávam silné tri, do štvorky mi v celkovom deji chýbalo viac driveu, energie a dramatickosti vzhľadom na závažnosť myšlienky.

Prvé série fakt šlapali. Od začiatku som si síce nebola istá výberom hlavnej postavy Teda (jeho ksicht ma tak nejak vždy iritoval, rovnako ako aj samotný vývoj jeho charakteru), no na druhej strane, o to viac kvitujem postavu geniálne vymysleného sukničkára Barneyho a jeho nekonečné výzvy. Avšak dosiahnuť, aby toľko epizód divákovi poskytlo rovnakú vysokú kvalitu a aby to neskĺzlo do niečoho nesúvislého a extrémne prehnaného sa režisérom bohužiaľ nepodarilo. Posledné série išli žalostne dolu a podliezali latku tých prvých veľmi jednoznačne. Tie už zo začiatkom nemali nič spoločné.

Proste F.R.I.E.N.D.S.. Seriál, ktorý nikdy nezostarne, nikdy sa ho neopozeráte, tieto postavy budú žiť naveky vekov. A vy sa s nimi budete vždy cítiť v absolútnej pohode. A to je ten dôvod, prečo ich každý miluje.

Celkom silné sústo čierneho humoru, surovosti a ľudskej zvrátenosti. Autor sa nemazná, divákovi šplechne všetku skazu sveta kruto do tváre . Bez prípravy, so zámerom poraďte si s tým sami. Občas ma štve, keď sa film skončí skôr ako dostanem odpovede na všetky svoje otázky. Borgman sa postará o zrodenie húfu otázok vo vašej hlave , no odpovedať si máte sami. V tomto prípade mi to nejak zvlášť neprekáža, pretože aj napriek prvo počiatočnému dojmu absolútnej nelogickosti deja (divák je zmätený či ide o realitu, či flashforwardy/flashbacky; či ten divný pes je skutočný alebo je to len halucinácia a tak ďalej) som dostala množstvo priestoru na hľadanie odpovedí na moje znepokojivé otázky a taký zvláštny, no možno o to viac hodnotný artový zážitok. Keby všetci bezdomovci vedeli takto hrať...

Komédie pozerám čoraz menej, lebo čoraz viac nestoja za nič. Väčšinou ide o tisíckrát opakované vtipy, nudné dialógy, s chabou, ak teda vôbec nejakou pointou. Ani pri Horrible Bosses by som dej príliš neriešila, ak sa však zameriam na celkový zámer a postavy (skôr šéfov ako ich zamestnancov), tak ma táto komédia dosť príjemne prekvapila. Celkom trefne zvolená trojka extrémne neznesiteľných šéfov, vďaka ktorým svoju prácu neznášate ešte stokrát viac, dokonca uvažujete o zmene povolania. Snáď najviac neúnosný Kevin Spacey v roli večne buzerujúceho, ponižujúceho a očividne zakomplexovaného nadriadeného, ktorý poriadne ani nepozná vaše meno. Jednoducho pre ňho predstavujete fackovacieho panáka a je pripravený vás v každej situácii za čokoľvek dôkladne zdrbať. Potom je tu stále veľmi veľmi sexy Aniston, ktorej úloha nadržanej a nikdy neukojenej šéfky veľmi pristane. A do tretice Colin Farrell, ktorý síce dostal tentokrát menej priestoru, no ako ustavične sfetovaný vymletý šéf s ulízanou ofinou cez polku ksichtu prispel tým svojim. Ich tri obete pobavili už o niečo menej, ale stále to ako celok tvorí jednu z tých lepších komédií.