Sufferer

Pootvorenie dverí do temnej komnaty komiksového vesmíru ovládla naliehavosť otázky riadenia platformy superhrdinov, ktorá opodstatnene vyvstáva v súvislosti s mohutným echom civilných obetí. Na radosť trochu náročnejších jedincov diváckej obce Captain America: Občianska vojna pretrháva reťazec generických zápletiek a nenafukuje pátos boja dobra so zlom. Namiesto toho na pozadí politického kontextu, hlboko zakoreneného v realistickom prostredí, hľadá rovnováhu v spore medzi Avengermi s odlišným názorovým vymedzením. Bez škrupúľ a načase bez čierno-bieleho videnia sveta. Nepozorovane a s eminentným záujmom do rozkol podmieňujúceho konfliktu previazanom ďalšími menšími, zväčša osobnými konfliktami vstupuje intelektom oplývajúci zloduch ako tichý manipulátor v pozadí, ktorý hrdinov a udalosti postrkuje dopredu. Rozhodne viac než veľká časť aktérov, ktorá je viac unášaná prúdom udalostí, než by ich sama spoluvytvárala. V zásade som ani nemal nutkanie vziať do ruky nožnice, minutáž pokrýva dostatok chlieb lámajúceho deja na to, aby divák udržal svoje oči prilepené na plátne. To už si pamätá aj lepšie komiksové adaptácie, ovšem keď sa na MCU pozeráme ako na strom, je Občianska vojna spoločne so Zimným vojakom to najlepšie, čo sa na ňom urodilo. (Kino)

Pravdupovediac som už prestal pokladať za reálne, že Marvel raz upustí od osvedčeného šeja-hoja konceptu. Kardinálny omyl! Druhý Kap je viac politickým thrillerom než komiksovým filmom, ktorý namiesto popcornovej akcie tlačí dopredu psychologický background postáv, pnutie medzi nimi a rozpínanie univerza. Druhú fázu pozdvihuje prakticky na každom fronte – zaľudnením zaujímavými postavičkami, príjemne surovou akciou, hudobným podfarbením či prítomným pocitom, že v stávke je naozaj veľa. (Kino)

Remake od A po Z. V tom zlom slova zmysle. Ani De Palma nemal v rukách moment prekvapenia, a predsa zvládol do diváka behom čakania na finále zasiať nepokoj. Kimberly Peirce síce Carrie učesala do modernej podoby, vyše hodinu sa však jej film tvári ako tínedžerská komédia o škaredom káčatku, ktoré by ste na ples rozhodne vziať chceli, ba ešte cestou domov s potešením vyprášili na zadnom sedadle. A to je zle.

Kreatívny mix vyrabovaných schém v inovatívnom home-video balení. Priamočiarejšie a dynamickejšie (až na uspávankový úvod), avšak bez atmosféry a so zbytočne venovanou pozornosťou vzťahom medzi aktérmi. Odpozerané so stoickým pokojom a bez žiadúcich pocitov. Čakal som ďaleko viac.

Hlavná postava, t.j. Eric Packer, je stelesnením obrazu dnešného sveta, z ktorého sa mi dvíha žalúdok, a preto som dychtivo čakal ako David Cronenberg naloží s danou látkou. No a ako to dopadlo? Tak všelijak. Svoju kritiku kapitalizmu stavia na pocitoch hlavného hrdinu, pričom ich reflektuje pomocou konverzácie, avšak nakoniec sú to práve samotné dialógy, ktorými si pod sebou píli konár, pretože štýl rozprávania, akým ich podáva, je náročný, ťahavý a v konečnom dôsledku nudný. Je len otázkou času, kedy to divák nadobro vzdá, stratí chuť sa hĺbať nad výpoveďou a len znudené dopozerá zbývajúce minúty.

Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

Čakať týždne na film a zažiť sklamanie - úzus na porazenie. Prísť k výbornému filmu ako slepé kura k zrnu - na nezaplatenie. Hneď z kraja treba poznamenať, že atraktivita námetu nie je najsilnejším prvkom The Spectacular Now. Začína a približne aj končí v rovnakých bodoch ako mraky podobne ladených snímok. A žiadny prelom medzi tým - či už dejový, alebo naratívny. Ponsoldt smeruje všetku pozornosť na hlavné postavy, hlavne Suttera, maturujúceho mladíka, ktorý, ako to už veľakrát býva, nevie čo so životom. A síce ich necháva prechádzať labyrintom konvenčných problémov (zapálené lýtka, neúplná rodina, nejasná vízia budúcnosti), vodí hercov tak nakrátko a pritom tak nenásilne, až si človek skrátka s potmehúdskym úsmevom musí povedať “sakra, to predsa nemôže byť hrané!“ Azda najlepšie to z môjho pohľadu odráža dvaapolminútový záber po plese. Niekedy to proste bohato stačí.

Vstup len na vlastné nebezpečenstvo, a to doslova. Černobyľské denníky priťahujú divákovu pozornosť pod rúškom známej rádioaktívnej katastrofy, a keďže už len pomyslenie na ňu nevyvoláva dvakrát príjemný pocit, je tento námet ako stvorený na hororové spracovanie. Film sa pochopiteľne nenatáčal priamo na mieste tragédie, no ilúzia ľudoprázdneho a pustého prostredia je takmer dokonalá, avšak je užitočná ako vedro bez dna, pretože sa nedokázala podpísať na atmosfére, ktorá tu proste chýba. Tvorcovia si pre nás pripravili iba ošúchané “bu-bu-bu“ postupy, ktoré ani zďaleka nie sú desivé či strašidelné, no na druhej strane, táto extrémna osemdesiatminútová turistika zbehne celkom rýchlo.

Temné mraky nad modernou slovenskou kinematografiou zopár svetlejších momentov nezaženie, posledné mesiace ale ukázali, že slovenská produkcia dokáže voči zvučnejším zahraničným titulom priniesť do širokej distribúcie dobrú alternatívu, pre ktorú sa mnoho ľudí odhodlá rozbiť svoje prasiatko. Kvôli orientácii na masové obecenstvo tvorcovia Čiary do určitej (a predovšetkým znesiteľnej) miery konvertujú geografické a kultúrne špecifiká, v konečnom dôsledku mi v pamäti ale utkvelo niekoľko pozitív. V prvom rade funkčnosť spojenia kriminálneho filmu a rodinnej drámy. Po druhé nenásilné a dobre načasované výkyvy nálad prostredníctvom čierneho humoru. A nakoniec vizuálna podoba filmu, rámovanie obrazov a záberovanie dialógov s nenáhlivým strihom, za ktorý Peter Bebjak neskrýva neschopnosť vedenia hercov. Rozvidnieva sa. Alebo by som tomu aspoň rád veril. (Kino)

Cesty osudu sú nevyspytateľné. Sparksove príbehy osudových lások na opačnú stranu občas každou zatáčkou a výmoľom na ich ceste priezračne predvídateľné. Brať to môžete tak za negatívum, ako aj pozitívum, záleží čisto na náture. Čo s láskou, pravdaže, nejde odbočkou k dielam s vyššími ambíciami a s pokojným srdcom ho môžeme zaradiť do priehradky “na jedno použitie“, avšak dýcha z neho prenikavá a všeobjímajúca romantika. Hviezdna obloha a cvrlikanie cvrčkov. Svetlo sviečok, ruže a dva poháre s vínom. A praskanie dreva v kozube. A romantická hudba z gramofónu. A... Láska je nádherný gýč.