Avathar

"Oh, full of scorpions is my mind..." Špinavé. Naturalistické. Depresívne. Atmosféra ohromná, miestami až hororová. Úprimne: Shakespeara nemám príliš rád, ale MACBETHA považujem za jeho najlepšie dielo. Temná a nadčasová vízia deštruktívnej sily moci. Fassbender a Cottilard predvádzajú absolútny herecký koncert a film doslova a dopísmena ťahajú. Fassbender je neuveriteľne démonický, len pohľad na jeho tvár dokonale zrkadlí Macbethovu paranoju a postupný pád do hlbín šialenstva. Vynikajúca je tiež vizuálna stránka, miestami možno až príliš štylizovaná (zrýchlené zábery) a prostredie škótskych vysočín. Ako som spomínal, nie som žiadny Shakespearovec, takže to, že autori hru zhutnili a vyhodili niekoľko dialógov/monológov mi žily príliš netrhá. Napriek tomu som mal pocit, že sa dalo ísť ešte viac na dreň, čo sa psychológie týka. A možno by som sa nenechal zbytočne zväzovať tým typickým Shakespearovým jazykom. Viem, že pri adaptáciách jeho diel by to bol asi príliš ťažký hriech a vidno, že autori v tomto experimentovať príliš nechceli a hrali radšej na istotu, hoci prípadná zmena by v tomto ohľade mohla byť zaujímavá (aj keď by to asi mnoho divákov nestrávilo). Napriek tomu pecka. S odstupom zvyšujem na päť.

VATERLAND rozhodne nie je film nezmyselný či nepochopiteľný; naopak, ponúka ohromné množstvo interpretácií a rôznych kľúčov. Ja som bol absolútne ponorený do hutnej, mysterióznej atmosféry, domýšľal som si veci podľa vlastnej fantázie a svoju pointu som si našiel. Ani sekundu som sa nenudil. Skvelá kamera, resp. striedanie jej rôznych polôh, skvelé miesto, kde sa film odohráva – doslova akoby zakliate niekde v bezčasí, na hranici vedomia a sna. Jediné čo by som vytkol, boli občas nepresvedčivé herecké výkony, ale nešlo sa o nič tragické. Bavilo ma to, bavila ma tá neurčitá mysterióznosť, akýsi strach, ktorý tam vrel pod povrchom a bol prítomný aj keď sa objektívne nič strašidelné nedialo. Škoda, že Jařabov film narazil na takú vlnu odporu, ale som rád, že VATERLAND mohol vzniknúť. Takto osobitá a radikálna vízia tu nebola už hodne dlho.

Nikdy som nebol fanúšik Amy Winehouse, poznal som pár jej pesničiek, ale nepočúval som ju, o jej živote som vedel málo a vôbec celá jej kariéra frčala tak nejak mimo mňa. Do dokumentu som išiel s neutrálnymi očakávaniami. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som film videl. Silné to je. Fakt je. Páčilo sa mi, že režisér využil v celom filme zábery, ktoré sa sústreďujú len na Amy, pričom tu nie sú prestrihy na žiadne „hovoriace hlavy“ ľudí, ktorí ju poznali (namiesto toho ich iba počujeme). Dôkladne zmapovaná jej životná cesta, od začiatkov až po tragický pád. A teraz trochu subjektívnych / moralistických kecov: ako som povedal, pred sledovaním som bol takmer nepopísaný list, rozhodne netuším, kto je za to, čo sa stalo vinný (dokument naznačuje, že možno otec / nenažraní producenti, ale aj okolo toho boli rôzne kontroverzie). Ja som na začiatku videl Amy – veľmi sympatickú, trochu „trafenú,“ až detsky naivnú a citlivú holku s bohovským hlasom. Fascinovala ma jej neprehliadnuteľná láska k hudbe, jej spontánnosť, zmysel pre humor, ako komunikovala s novinármi, keď vždy dokázala zadrieť niečo, čo všetkých na moment vykoľajilo. Skrátka veľmi úprimné dievča, pohoďáčka, do ktorej som sa okamžite platonicky zamiloval. Ako stúpala jej sláva, pridávali sa problémy. Vyvstávali jednak tie, ktoré si niesla so sebou: trauma z rozvodu rodičov, depresia, bulímia. A potom drogy, chlast, deštruktívne vzťahy. Od tejto chvíle to bol špirálovitý pád ku dnu. Oslepujúce blesky foťákov, nemožnosť prejsť po ulici bez toho aby vám za chrbtom nestál nejaký paparazzi. Nebol som v tomto smere naivný a rozhodne som nepotreboval tento film, aby ma „prebudil,“ ale aj tak... vidieť Amy ako stojí na chodníku, úplne mimo, len s cigaretou v ruke a okolo nej krúžia fotografovia, to pôsobilo výjav z nejakej hnusnej nočnej mory. A videl som tú sympatickú Amy ako postupne hasne, ako sa sťahuje do seba. Zmizla iskra z jej tváre; keď poskytovala rozhovory, alebo hovorila do kamery, akoby to ani nebola ona. A pri spackanom koncerte v Belehrade muselo byť každému jasné, že niet cesty späť. Tam som mal už skutočne pocit, že je totálne „odpojená“ - nielen, čo sa týkalo tej konkrétnej situácie, ale celkovo. Akoby jej život už dávno odletel preč a nezostal ani odlesk, len prázdno. Ale čo, bulvár mal o čom písať a meno Amy Winehouse bolo stále fajn pri vtipkovaní v show Jaya Lena... Triple H tu napísal, že mala skrátka len hrať svoj jazz v malých podnikoch. Nikdy sa nemala stať popovou hviezdou, nikdy sa nemala stať tzv. „celebritou.“ S tým súhlasím. Netuším, kto z nej tú celebritu „vyrobil,“ ale odrazu ňou bola – a pôsobila strašne stratene, v každom jej pohľade a geste bolo patrné ako strašne nerozumie svetu v ktorom sa ocitla. Keď sa potom v závere opäť ukážu zábery z úvodu filmu – na „tú pravú“ Amy, je to ako rana kladivom do hlavy, ako pohľad z inej planéty... Neviem, všetky tie reči o tom, kto za to mohol, mi prídu strašne splošťujúce. Hralo tu rolu tak obrovské množstvo rôznych faktorov, že je podľa mňa nemožné priamo na niekoho ukázať. Každý k tomu pridal svoje: ľudia okolo nej, sláva a neschopnosť vyrovnať sa s ňou a (IMHO hlavne) spoločnosť, bulvár a paparazzi, ktorí ju hnali stále viac a viac do kúta. Nebola a – bohužiaľ – ani nebude posledná. Každá podobná tragédia je mementom, ale nezdá sa, že by si z toho niekto niečo robil. Ako povedal Alan Moore, slávni ľudia a celebrity sú ako obilie, jedni odídu, prídu ďalší. Sú len položkou a keď prestanú byť potrební, tak končia. Amy skončila a po jej smrti všetci plačeme. Chceli sme to, dostali sme to. Takto to je a vždy bude. A z toho mi nie je úplne dobre.

Výborný film. Nemal by som výhrady, ak by to bola druhá časť trošku viac prepracovaná a dotiahnutá. Pokojne aj za cenu dlhšej stopáže, námet za to myslím stojí a film ukázal niekoľko potenciálne veľmi zaujímavých línií, psychologických problémov, problémov s vyrovnaním sa so svetom ako takým. Mnoho z toho je však len naťuknuté (verím, že kniha je oproti filmu silnejší zážitok), čo je veľká škoda, vidím v tom tak trochu premrhaný potenciál. Film to je ale aj tak silný. Brie Larson som nedávno videl v SHORT TERM 12, kde hrala rovnako dosť náročnú postavu a aj tu zo seba dáva maximum. Malý Jacob Tremblay tiež výborný. Ich matersko-synovská láska bola vykreslená až ohromne presvedčivo a dojemne. Každú emóciu som prežíval s nimi. 4,5*

Už počas prvej scény som spokojne vrnel blahom a žasol nad tým ako geniálne je režijne a kompozične vystavaná. A tento pocit mi vydržal až do konca. Iste, po stránke príbehovej to nie je žiadne prepracované veľdielo, naopak, príbeh je veľmi jednoduchý a bol tu už mnohokrát. Avšak komentátori typu: „je to nuda, DiCaprio sa len plazí lesom, je to nuda DiCaprio len chodí lesom,“ plačú na nesprávnom hrobe. Toto je SURVIVAL THRILLER a jeho devíza je hlavne v sile prežitku, v snahe emocionálne zaangažovať diváka do každej scény tak, aby počul každé puknutie vetvičky, aby ho bolel každý krok spolu s postavou. A to sa darí na sto percent, intenzita niektorý scén je neuveriteľná (medveď, neustále letiace šípy, prakticky všetky súboje). Veľmi som si vychutnával celkovú náladu filmu. Dlhšie pasáže bez dialógov. Dohováranie sa pomocou mimiky, pohľadov, celkových výrazov tváre. DiCaprio na pľaci necháva dušu (naozaj mi je sympatickejšie toto fyzické herectvo, než napr. hyper-naspeedované hulákanie do mikrofónu vo VLKOVI Z WALL STREET) a Hardy mu nielenže šliape na päty, ale je dokonca ešte lepší! Skrátka herecký koncert týchto dvoch pánov je radosť sledovať. Rovnako ako je radosť sledovať neuveriteľné prírodné scenérie (Lubezki si kráča pre Oscara), ktoré s pomalším, kontemplatívnejším tempom dávajú viac než dosť pocítiť až mystickú a posvätnú bázeň pred prírodou. Pred krajinou nádhernou a zároveň nemilosrdnou, ktorej je nejaký samozvaný „pán tvorstva“ srdečne ukradnutý a pre ktorú je ľudský život vlastne nepotrebný. Ak chce človek mať aspoň nádej na prežitie, musí siahnuť až na dno svojich síl – čokoľvek menej znamená záhubu. Celý štáb odviedol neuveriteľný kus práce a na plátne je to vidieť. A je to kruté, nekompromisné, miestami až lyricky podmanivé. Filmárčina vydretá až na kosť.

Príbeh o ľudskej samote a smútku v duši. Civilné, bez pátosu, o to viac ľudské, dojemné a plné pozoruhodných myšlienok (často len tak naťuknutých) o ktorých sa dá veľmi dlho premýšľať. Segel a Eisenberg výborní.

Akože, rozhodne nepatrím k hejterom a prvé tri diely PARANORMAL ACTIVITY ma solídne bavili. Aj keď aj tam sa ukazovalo to, čo logicky vrcholí v GHOST DIMENSION: že na pôvodný úplne jednoduchý a banálny nápad („straší nám v dome“) sa tvorcovia rozhodli nabaliť nejaký ten background. Na jednej strane je to pochopiteľné, ale dosť cítiť, že si s tým akosi nevedeli rady, mytológiu vymýšľali za pochodu a silno pochybujem, že vôbec tušili ako to celé ukončiť. Na GHOST DIMENSION som príliš zvedavý nebol, ale keďže sa podľa tvorcov jedná o posledný diel a Blum sa kasal, že film odpovie na všetky doteraz nadhodené otázky, tak som si to pozrel. Tak trochu z povinnosti, ale zaujímalo ma, či aspoň to vysvetlenie bude teda za niečo stáť. A... nestálo. Niežeby to bolo úplne dementné (i keď klišé jak fras), ale vážne sme na to potrebovali šesť filmov? A aj tak vlastne neviem, prečo sa na všetko išlo tak zložito (časopriestormi, nejakými sektami siahajúcimi až ku stredoveku...)? No nič. Herci sú tu asi najhorší zo všetkých dielov a sledovať, ako sa snažia zahrať strach bolo až komické. Dej žiadne novinky nepredkladá, akurát že Tobyho teraz môžeme konečne vidieť. Nevyzerá tak tupo, ako som sa obával, ale treba povedať, že na tej atramentovej ektoplazme vidno, že je zo všetkého otrávená a už ani ten fetiš na nábytok nie je čo býval (len párkrát kývne lustrom, aby sa nepovedalo). Čakal som, že Tobyho viditeľnosť bude nejako zaujímavejšie využitá, ale v zásade je to úplne zbytočná vsuvka, pretože žiadne znepokojenie z toho nevyplýva (a režisér sa o to ani nesnaží). Postavy skrátka zisťujú to, čo divák už dávno vie, ale nezdá sa, že by ich to príliš zaujímalo, viackrát uvidia Tobyho v plnej CGI kráse, ale ich správanie je stále nerušene žoviálne. Len skonštatujú, že je to „weird,“ ale nijako to neriešia a trvá im dobrú hodinu kým konečne vyhľadajú pomoc (keď je už neskoro, ako inak) a záver to skoro strháva do paródie. Tak, čo s tým? Nie je to síce taká nuda ako predchádzajúce dve časti, ale o strachu či znepokojení nemôže byť ani reč, dej kravina a démon senilný. Prežiteľné len pre tých, čo dokázali odsledovať celú sériu.

Čírou náhodou sa mi podarilo zahliadnuť úvod jedného dielu. Asi to nie je fér, ale keď ma hneď prvý gag nedokáže chytiť, rozosmiať, alebo zaujať, ale zato ma dokáže DOKONALE odradiť od sledovania, tak je niekde chyba v Matrixe. Neviem, čo to bolo za diel (nejaký Silvestrovský špeciál, či čo), ale tých pár minút som na to čučal ako zmrazený. Úvodný gag s Polnišovou a Šebovou s cameom riaditeľa Markízy. Vôbec som nechápal a oblievali ma vedrá studeného potu a trápnosti. Čo má byť vtipné? Kde je gradácia? Prečo všetci hrajú tak odporne afektovane? Hláška? Pointa? Nápaditosť?! ... Nepozerateľné. Je pravda, že TV už pár rokov nesledujem (evidentne o nič neprichádzam), ale ak televízna zábava za ten čas klesla až k niečomu takémuto, no tak good luck with that. A sorry, nemám chuť napozerávať si ďalšie časti len preto, že niektoré gagy sú vraj "celkom okej." Odpad a do zabudnutia s tým.

Tarantino sa v HATEFUL EIGHT sympaticky vracia ku svojej ranej tvorbe (samozrejme, najmä GAUNERI ale nielen tí). Po epickejších, opulentných príbehoch ako DJANGO či NEHANEBNÍ BASTARDI pôsobí jeho novinka až prekvapivo komorne. Čo nemyslím ako výtku, ale aj mňa samotného prekvapilo ako elegantne Tarantino dokázal nadviazať na svoj nenápadný, no o to silnejší debut. HATEFUL EIGHT je pre mňa takým synonymom Tarantinovskej „oddychovky:“ možno to nie je až tak ambiciózny film, ako jeho nedávne diela, ale vanie z neho sympatický duch „návratu ku koreňom.“ Film je komorný, výborne napísaný, skvele obsadený a hlavne zábavný a napínavý. Ani napriek štedrej stopáži nenudí. Zabudnite na to, že dialógy budú len prázdne tlachy (to môže platiť v prípade DEATH PROOF, ale rozhodnie nie pri H8), opak je pravdou: každý dialóg má svoj zmysel, každý detail zohráva rolu a vykresľuje postavy, je dôležitý pre dej či veľmi dobre ilustruje ducha danej doby. Čo sa týka násilia, prišlo mi že H8 je v tomto smere naturalistickejšie, špinavšie a fyzicky „hnusnejšie“ (podobne ako GAUNERI, PULP FICTION), hoci samozrejme štylizácia nechýba. Ale nie je tu až taký odstup, ako napr. NEHANEBNÝCH BASTARDOCH, čo bol film de facto celý postavený na prehnanej štylizácii. Herci špičkoví, hoci v dôsledku toho, že film často „prepína“ medzi dosť veľkým množstvom postáv na malom priestore, niektoré ich výkony nevyniknú tak, akoby mohli. Najviac samozrejme kraľuje trojica Russell-Jackson-Leigh (Jennifer si tú svoju bitch poriadne vychutnáva). Parádny bol Goggins aj Dern (Jackson ho poriadne vytrollil, chudáka :)). Madsen klasický pohoďák, Tatum sadol, no a Tim Roth... Nehrá zle, ale bohužiaľ scenár a réžia ho až príliš tlačia do imitovania Christopha Waltza z DJANGA – už celková vizualizácia jeho postavy okamžite udrie do očí. Neviem, či chcel Tarantino pôvodne obsadiť Waltza, alebo sa jedná o nejaký zvláštny zámer, ale chudák Roth si to od divákov/kritikov zlízne asi najviac, pretože Waltz je Waltz. Rozhodne nečakám, že H8 sa dostane tak jednoznačne priaznivej kritiky, ladenie filmu určite mnohým nesadne (obzvlášť tým, ktorí boli namlsaní z DJANGA), ani sa nejedná o najlepší Tarantinov film. To však ešte neznamená, že to nie je skvelý, zábavný a po všetkých stránkach vypiplaný biják, pri ktorom nuda vážne nehrozí. Len je možno viac cielený na režisérových fanúšikov, ktorí poznajú kontinuitu celej jeho tvorby. U mňa veľká spokojnosť, zatiaľ provizórnych 5*, ohodnotím ale až po druhom zhliadnutí v kine :) Edit po návšteve kina: Tak na druhýkrát ešte lepšie, vychutnával som si obzvlášť tú všeobecne zatracovanú pomalšiu prvú hodinu. Herci hrajú s takou chuťou, až je radosť to sledovať. Na druhýkrát u mňa stúpla aj zábavnosť, ktorá je daná znalosťou kontextu (napr. dojemné Madsenove líčenie o Vianociach s mamkou, pri tom som sa proste strašne uškŕňal :)), hodne ma bavil Roth. Nie je to možno film, ktorý sa zapáči na "prvú dobrú," ale o to viac si ho cením. Obľúbená scéna: Daisy hrajúca na gitare.

Svižné, akčné a infantilnosť ako-tak prežiteľná. Takže fajn, ale vracať sa k tomu nemám dôvod.