Svadbos

Toto sa nedá nedopozerať- nazval by som to edwoodovina na slovenský spôsob. Geniálne trapné. Ak tomu nedám 5 hviezd, tak potom ani jednu.

Dalo sa na to pozerať. Baldwinova nadržanosť bila doslovne do očí.

Film s vysokým kvocientom štvorpísmenkového slova. A ukecaný až hrôza.

Film sa kľudne mohol volať "Odblanenie jednej panny". Úplná zbytočnosť.

Tento nízkorozpočtový film, s krátkou dobou natáčania a slabou produkciou, redukuje formulu Jamesa M. Caina, zahŕňajúcu materialistickú a sexy ženu, snažiacu sa zbaviť sa bohatého manžela, do základov. Cain vytvoril túto premisu vo svojich najslávnejších príbehoch: „Double Indemnity“ a „The Postman Always Rings Twice“. Štúdio PRC sa takmer zadĺžilo Cainovi, keď ohlásili film „Single Indemnity“. Keď si Paramount uvedomil, na čo sa PRC chystá, pohrozili žalobou a tak bol film stiahnutý dva dni po Los angeleskej premiére. Poisťovací agent v podaní Waltera Neffa z „Double Indemnity“ bol v „Apology For Murder“ nahradený novinárom Kenny Blakeom. Stretáva femme fatale Toni Kirkland počas rozhovoru s jej bohatým manželom. Počas rozhovoru je však novinár viac zaujatý nohami Toni, než samotným biznismanom. Ajkeď sprvu odmieta jej návrh na vraždu manžela, neskôr, pod tiažou narástajúceho zvádzania Toni, podlieha. Medzi filmami „Apology For Murder“ a „Double Indemnity“ je veľa podobností. Oba filmy majú spoločný zväzok medzi protagonistom a vyspelejším mentorom. V „Apology For Murder“ sa to deje medzi Blakem a jeho editorom Wardom McGeeom. Film taktiež replikuje slávnu scénu z „Double Indemnity“, keď Keyes neočakávane navštívi Neffov apartment tesne pred príchodom ženy. Ale čo je najhlavnejšie, „Apology For Murder“ reprízuje z „Double Indemnity“ hlavnú tému s odkazom na Cainove tzv. „súženie lásky“ – počiatočná vášeň medzi milencami, ktorá po vražde horkne.

Among the Living bol premiérovaný 12.9.1941, 12 mesiacov po Stranger on the Third Floor a mesiac pred The Maltese Falcon. Tento film je ďalším príkladom významu horroru vo vývoji žánru film noir. V šablóne podobnej filmu Stranger on the Third Floor bol tento film uvádzaný ako horor, keďže v sebe obsahuje veľa aspektov tradičného gotického príbehu o bratoch-dvojičkách, jeden je šialený a druhý je obchodník. Oboch hrá Albert Dekker. Napriek chudobnému rozpočtu sa jedná o zaujímavý snímok, hlavne vďaka evokatívnej kamere Theodora Sparkuhla. Kariéra tohto neobyčajného kameramana začínala v nemeckom expresionizme 20-ych rokov, skrz francúzsky realizmus v rokoch 30-ych (vrátane „La Chienne“) až po kľúčové hollywoodske produkcie 40-ych rokov, ako napr. remake Dashiella Hammetta „The Glass Key“ v r. 1942. Film „Among The Living“ poskytol do tej doby najlepšiu úlohu Susan Hayward a taktiež Albertovi Deckerovi, ktorý vďaka charakterovým úlohám a politickým prekážkam nemal veľa šancí predviesť svoj talent.

S mojim synom máme zaužívaný zvyk: ak sme filmom očarení, pri záverečných titulkoch robíme "standing ovations". Tento film som pozeral bez syna, ale "S.O." som si nemohol odpustiť :-)

Počas celého filmu som mal pocit, že tento film spískala Julia so scenáristom, aby sa mohla pozrieť na Bali, do Indie a do Talianska a ešte pritom zarobiť. Bezduché a prázdne.

Muriel sa vydáva je autorský debut P.J. Hogana (scenár a réžia) a je to prvotina toho najlepšieho kalibru. Nevykalkulovaná, skutočná, našľapaná od prvého do posledného momentu. Z dramaturgického hľadiska možno kostrbatá, žánrovo nevyvážená (osciluje medzi bláznivou komédiou a realistickým príbehom), ale to je úplne jedno, pretože je to film o niečom: o falošnýchsnoch, ktoré sa rozplývajú tvárou v tvár realite, o snahe mladého dievčaťa nájsť samu seba, vyrovnať sa so svojimi mindrákmi, o túžbe utiecť zo sveta, ktorý je prízemný, hlúpy, neúprimný. Po formálnej stránke nemá Muriel nič spoločné s prvými Formanovými filmami, ale je tu cítiť rovnaké tvorčie zaujatie, rovnaká chuť vypovedať, cit pre životnú pravdu (a je tu ostatne aj rovnaký "obyčajný" mladý hlavný hrdina - jeho hľadanie neistoty - vrátane režisérových sympatií s týmto hrdinom). Muriel v tomto smere určite neprináša tematicky nič nového, je to klasická "rebelujúca" záležitosť, ale táto večná téma opäť funguje, pretože je spracovaná opäť trochu ináč a neznejú tu falošné tóny. Pri pozeraní tohto filmu si divák môže uvedomiť, že natočiť tzv. "dokonalý remeslený výrobok" je jedna vec a natočiť film, ktorý svojou opravdovosťou zasiahne ľudský cit, srdce, je vec druhá. Tvorcovia tých prvých sú povolaní, tvorcovia tých druhých vyvolení. Stojí za to vidieť ten film, pretože v sebe nesie niečo, čo okolo seba často postrádame: životný elán a nádej.

IRA unesie britského černošského vojaka. Kdesi na vidieku ho držia ako rukojemníka. po troch dňoch sa ho rozhodnú zastreliť. popravu má uskutočniť strážca Fergus, ktorý však ťažko hľadá odvahu - s vojakom sa počas zajatia spriatelil. Vojak chce po Fergusovi, aby po jeho smrti vyhľadal jeho milenku a bol jej poblízku. Fergus to skutočne urobí. Zamiluje sa do nej. Viac neprezradím. Potom sa totiž stane niečo úplne neočakávané. Jeden z najprekvapivejších zvratov, aké ste kedy n plátne videli alebo čítali v knihách. A pritom to vôbec nie je nič neprirodzeného, žiadny zásah zvonku, ktorý by porušil logiku vecí a urobil z melodramatického thrilleru, ktorý má svoj základ v realite, nepravdepodobný výmysel. Aj skrz istý dobrodružný náter ide stále o film, ktorý neprekročí hranicu možného. Ten fígeľ, na ktorom film stojí, je z rodu prekvapení Roalda Dahla, má svoje korene v presne vymyslených konštrukciách sira Arthura Conana Doyla či Agaty Christie. Lenže je strokrát pravdepodobnejší, pretože nie je vlastne vôbec vymyslený. Takí ľudia sú a takéto veci sa proste stanú... Neuveriteľné, ale predsa tak pochopiteľné, tak všedné a normálne. "Aké prosté, milý Watson ..." Jordanovi ovšem nešlo iba o prekvapenie, pobavenie. Pointa - aj keď to pointa v pravom slova zmysle nie je - je tiež uprostred a nie na konci: napätie, pri ktorom by divák netrpezlivo očakával rozuzlenie, nezakrýva ostatné vrstvy filmu. Dôležitá je vierohodnosť zobrazovaného (je to síce thriller, ale snaží sa byť realistickou drámou), jednanie a psychika troch hlavných hrdinov presahujú rámec čiernobieleho videnia dobrý-zlý. Nezmyselnosť a fanatickosť teroristického boja je námetom prvej časti filmu, milostný vzťah a láska prevažujú v druhej časti. Bájka o škorpiónovi a žabe, ktorá celý film rámuje, je síce viac než závažnou myšlienkou šikovným scenáristickým nápadom, , svoju večnú pravdu o ľudskej povahe ale bezpochyby obsahuje. Hra na plač je skutočne "hrou", skladačkou, obratne zloženou z úlomkov reality. Lepidlo, ktorým kúsky pri sebe držia, je síce občas vidieť, ale keď film nepodrobujete precíznej prehliadke, umelé švy a spoje prehliadnete. A aj keby ste si ich predsa všimli, veľkoryso ich prehliadnite. Pripravili by ste sa totiž o zážitok zo skutočne veľkej Hry.