standsiller

Zrkadielka zatmenia a nová optika kamery berie postavy do dynamického kolotoča pestrofarebných nálad z ktorých skladá mozaiku nových princípov filmu odrážajúcich sa od zatiaľ ladných a priehľadných metafor ktoré udajú základy a tempo pre najkrajšie oblečené búrliváctvo v dejinách filmu . Rok 62 a Štefan Uher by mali byť pre všetkých angažovaných vo filme synonymom pre úsilie odkrývať bezprávie a podávať mu ruku prostredníctvom audiovizuálnej muskulatúry.

Ako sa otvárali ústa ľuďom na ktorých stálo bremeno nastávajúceho vývoja ľudí stojacich pod nimi , alebo divákom pred televíznymi obrazovkami ? Rétorika a celkovo slová v duchu sofistami vyslovených myšlienok dokážu aj dnes podobnými dokumentami prinútiť divákov formulovať si vlastné nazbierané idey do vlažných verzií ich vlastných názorov.

Podmanivá atmosféra zmätku čo o nočnej hodine nedovolí iba tak sa svojvoľne presúvať po byte. Zmätok totiž predstavuje poriadok noci.

Čo všetko dokáže spraviť človek, len aby získal nepodstatné statky ? Dokáže sa život pohrať s jeho charakterom? Film v sebe zahŕňa odpoveď na tieto otázky vo veľkom štýle. Šťavnaté i nostalgické. Skvelý príbeh pretavený na cit diváka skrz znamenitú réžiu Karla Kachyňu. Výborný výber literárnej predlohy, skvelé herecké mená, ktoré nesklamali. Karel Heřmánek vo filme sedel, ale svojim spôsobom si ma najviac získal Lubor Tokoš. Jediné čo mi na filme vadilo, je hudba v záverečných titulkoch. Divákovi smie vadiť "nuda" ktorá v istom momente vo filme stúpa , ale nie je za tou nudou dôvod ?

V celku pozoruhodné a napité zaujímavou atmosférou , no nedá sa nevšimnúť pár chýb. Napríklad ako sa do domu dostali cigarety keď ich tak prísne strážili ? Ako sa im podarilo posielať listy ? Nemusí sa to ťažko vysvetľovať, ale potreboval som tam niečo také. Takto to vyzeralo, že tí rodičia miestami ani neexistovali. Vyplávalo to potom príliš na povrch. Bolo to fajn, no mohlo byť lepšie, nebyť tých chýb.

Poetické a rozvláčne filmové priznanie i sociálny pohľad Viscontiho cez adaptáciu Thomasa Manna . Na môj vkus miestami teatrálne herectvo a celkové obsadenie mi nebolo po chuti.

Pamätám si, že ako dieťa som túto verziu Soľ nad zlato nemal príliš v láske. V detstve som nevedel pomenovať dôvod ktorý ma oberal o bežný pôžitok z rozprávok na ktorý som bol zvyknutý. Teraz však viem, že hlavným dôvodom bola výtvarná stránka a celý ráz filmu bol prílišne zahľadený do svojej dokonalosti, kde sa kládol na detského diváka dôraz až v takmer poslednom rade. Pána režiséra Martina Hollého mladšieho si nesmierne vážim, no nie je škodnou, že na liste svojich filmov má aj takýto čierny bod. Aspoň sa jedná o výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo, že sa jedná o perfektného režiséra.

Chlapíka pustia z blázinca a on prv než si veci stihne usporiadať v hlave, vydá sa rázne konať aby si usporiadal najskôr záležitosti okolo elementárnych potrieb " normálnych " ľudí. Myšlienka " nájdem si ženu a spravím si s ňou deti " nemohla u tohto šaša pojašeného zo Španielska dopadnúť inak, než takouto dávkou absurdít. Pedro Almodóvar je majster farebného gýča na ktorom sa dá dobre baviť.

Labyrint sveta na čele so „stopárom“ snažiacim dosiahnuť istý cieľ cez prekonávanie bariér chátrajúceho, neidylického sveta , ktorý stojí na ruinách seba samého. Cesta poznania ľudí , cez obavy o tom, čo je na konci cesty. Aký je význam ich vlastnej existencie , kam spadajú a čo je pre nich potrebné. Film relativizuje úlohu dôvery v spoločnosti a núti diváka premýšľať o tom, či nie je podstatnejší duch ako hmota – evokujúca Platónov model jaskyne.

Komédia s veľmi lacnou dávkou humoru. Goodbye Lenin bol dobrým námetom a áno , dá sa variovať. Niekto z toho chcel mať viac grotesku, alebo sa viac na tom smiať tak z toho spravil toto. Goodbye Lenin však ostáva stále o niekoľko tried vyššie. Na humor je ťažké pozrieť sa objektívne, no pokiaľ mi niekto naservíruje všetko čo poznám ( všetko lacne smiešne . Aktéra : okradnú o peniaze, jeho manželka sa po desiatich rokoch počas ktorých bol v Amnézii zoberie s jeho najlepším kamarátom... ) a ukončí konflikt s tým že : " podajte si ruky", tak nie je o čom. Bolo tam pekne vidieť, že hlavný aktér nerozumel tomu čo sa deje, ale dalo sa to spraviť oveľa lepšie. Nadnesenosť a absurdnosť tu mala veľmi podlomené nohy. Neveril som tam nikomu ani slovo. Takže som sa nemohol smiať. Aj humor potrebuje ducha. Nie len kameru a hercov, ktorých výkony boli navyše slabé.