ambron

Žánrovka, ktorá nenadchne, no ani neurazí. Najviac bola silná prvá a posledná tretina a niektoré momenty ma dokázali pohltiť a rozcitlivieť moje cynické ja :-) Veľký podiel na tom, že ma to bavilo má Chloe a jej naturalistický výkon je veľkou ozdobou filmu.... rastie nám z nej hviezda. Zostaň so mnou tak nevybočuje z radu romantických drám pre náctiletých, manipuluje s divákovými citmi, no miestami dokáže silno zasiahnuť.

Po dlhšej dobe je Labyrint: Útek film, pri ktorom neviem, ako ho zhodnotiť. Možno je to tým, že adaptácie príbehov o dystopickej spoločnosti, kde sú hlavnými hrdinami tínedžeri sa točia každým rokom a jednoducho sa táto téma stáva pre publikum presýtenou. S určitosťou viem povedať, že Labyrint ponúka uveriteľný temný dystopický svet a sympatické herecké výkony, kde vyčnieva hviezda úspešného seriálu pre mladých Teen Wolf Dylan O´Brien. Horšie je to už s príbehom, kde sa nešetrilo klišé situáciami a ani akcia nepatrí k prednostiam filmu, pretože súboje pôsobia neprehľadne a zmätočne. Labyrint: Útek teda hodnotím priemerne, ale pre fanúšikov žánru určite stojí za pozretie,

Kamenný výraz, hypnotické oči, strnulý postoj.... a láska pretrvávajúca stáročia. Freund zvečnil tento klasický hrôzostrašný príbeh o večnej láske dôstojne a aj keď v tejto dobe dokáže vystrašiť len málokoho, filmu nemožno uprieť znepokojivú atmosféru vyšperkovanú desivo presným výkonom Karloffa. Hororová klasika, ktorá pretrvá stáročia ako láska Imhotepa.

Rozbehnuté to má ujo Soderbergh dobre. Najviac sa teším na strety tradičného lekárstva a toho pokrokového... a vlastne nielen lekárstva.

... alebo aké zaujímavá môžu byť logistika liatia betónu. Jedno auto, jeden muž a jedna noc, ktorá zmení všetko. Iba toľko stačilo Stevenovi Knightovi, aby priniesol na obraz jeden z najorigináljneších filmových počinov posledných rokov. Samozrejme, že bez pútavého scenára a šikovného predstaviteľa by to tiež nebolo ono. A Hardy ako Ivan Locke podáva tak presvedčivý a presný výkon, až som sa počas sledovania filmu pýtal, kde do pekla tento herec doteraz bol. Každé jeho slovo, každá reakcia počas jeho rozhovorov s blízkymi alebo spolupracovníkmi prekypuje intenzívnym emocionálnym nábojom, z ktorého divák zostane v nemom úžase. Muž, ktorý sa rozhodol, aj napriek tomu, že v konečnom dôsledku môže o všetko prísť. Ale je to jeho rozhodnutie. Nevrátiť sa.

Muž a žena, manželia v stredných rokoch, sa hádajú vo vlaku. Dievčina sediaca blízko nich si presadne. Sadne si vedľa mladíka. Vzťah pred zánikom, pomohol vzniknúť inému. Zvláštne? Jedna prebdená noc v neznámom meste, viacmenej strávená prechádzkami a rozprávaním odhaľujúcim svojich myšlienok a pocitov. Iba to stačilo a vzniklo jedno z najpozoruhodnejších filmových romantických vzplanutí. Zaujalo ma, ako Linklater zasadzuje dvojicu do prostredia a na záver, keď sa kamera znova uberá miestami, ale bez dvojice, aké zostalo prázdno. Po celý čas nesplývali s prostredím, obaja ho vyplňovali.

Cesty slávy sú pre mňa zatiaľ najpamätnejším vojnovým filmom, pretože tu chýba akákoľvek obraz nepriateľa, proti ktorému sa vojna vedie. Nepriateľ, je, žiaľ je na rovnakej strane zákopov a na najvyšších miestach - "monštier" v generálnom štábe a proti nim Kirk Douglas s jeho pálčivým výkonom dôstojníka, ktorý sa snaží zastaviť popravu troch nezmyselne odsúdených vojakov. Každopádne Kubrick priniesol od začiatku do konca na plátno remeselne solídne zvládnutú vojnovú drámu, v ktorej ukázal jednu pravda, že skostnatená armáda na čele so šialencami je horšia ako samotná vojna.

Hm.. Zaujímavé dielo, ktoré skladá poctu talianskej kinemetografii 60. a 70. rokov. Amer sa pomaly rozvíja v troch kapitolách: najprv sleduje dievčatko Anu v starom dome, ktoré zažíva svoje detské obavy, druhá kapitola Anu predstavuje ako zmyselnú dospievajúcu krásku a nakoniec v tretej sa vracia do rodičovského domu, kde už dospelá Ana zažíva znovu svoje detské strachy, tentoraz s imaginárnymi prenasledovateľmi. Nečakajte však prívaly slov, namiesto hlasu tu rozpráva obraz, zaplnený filmovou eleganciou, ktorá využíva nápadité uhly, špecificky zamerané detaily, hrubý strih a typickú hudbu. Aj keď je Amer znepokojujúci, odvážny a záhadný, je to čisté kino pre fajnšmekrov.

Pixote - príbeh mladého chlapca, opustený svojimi rodičmi, ktorý najskôr okúsi väzenie v polepšovni pre mladistvých a potom drsný život v brazílskych uliciach. Hector Babenco prostredníctvom tohto príbehu zobrazuje jednu z najvážnejších tém Brazílie: chudobu a spolu s ňou prostitúciu, násilie a kriminalitu. Bezútešný film, pri ktorom si človek vydýchne, aké šťastie má, kde a ako žije. Realistickému obrazu dopomáha aj obsadenie nehercov, ktorých výkony sú vskutku pozoruhodné. Vyniká však Fernando Ramos da Silvu, výraz Pixoteho v jeho podaní sa s ubiehajúcimi minútami, ako sa menil jeho život, stával ťaží a starší . Pre mňa drsnejšie ako tematicky podobné Mesto bohov.

Nabúraný červený Nissan, mladíkova odysea za zháňaním pomoci, statické zábery mestečka, bizarné postavičky. Príbeh nijako zaujímavý, obrázky uspávajúce, ale niečo sa tam predsa len deje. Tam niekde pod povrchom, kde oko nedovidí, ale čo divák tuší, no ešte mu to nie je odhalené. Lake Tahoe samo o sebe je krása príbehu a jednoduchého filmového zobrazovania.