SeanLSD

Ach, tí horkokrvní Švédi ! Hneď sa rozpália. A človek pritom ani nič nespozoruje... Proste Dychovka, taká čo som nezažil od pradávnych Formanových začiatkov. K tomu maximum významu a vtipu v tých najúspornejších záberoch, strih raz za 5 minút, ale geniálny, pohyb kamery raz za film, no famózny a filmový efekt raz za hodinu, odrovnávajúci. Primitívne jednoduchá náplň obrazu, ale objemná tak, že sa do nej vmestí zásluhou presného zvukového kontrapunktu ešte aj ďalší príbeh, odhalenie vnútra či doplnenie skutočnosti. Akoby z filmovej učebnice, montáž poskladaná jednoducho ako domino, ale schopná na viacerých úrovniach odhaliť prepojené a svojské spoločenstvo na viacerých úrovniach aj neskutočne temným humorom vyjaviť pravdy o živote. Ak to človek nečaká, príde k nemu TY, KTORÝ ŽIJEŠ ako tichá nálož, prostá i prekvapujúca ako aktovka školáka. Najradšej by som to pustil Woodymu Allenovi... a mnohým ďalším...

Čo povedať človeku, odsúdenému na smrť ? O čom sa s ním rozprávať ? Čo sú to za ľudia, ktorí sa chcú pozerať na popravu ? Chcelo by sa mne niečo také, aj keby som bol otcom obete ? Prečo sa na to musím dívať vo filme ? Viem predsa, že sa také veci dejú, ale ako sa s tým vysporiadať ? Čo keď aj tak zúfalo osamelí ľudia prídu o všetkých blízkych ? Čo keď už človek nič nedokáže cítiť ? Čo keď už človek sám sebe nepripadá ako človek ? Keď už nevie, čo je to radosť ani ako vonia žena ? Keď je postavou, ktorá je bezcitná alebo srab, jedným zo sráčov, ktorých manželky a matky boli k ničomu, ktorých jedinou radosťou sú sladkosti, keď je chudobný, tučný a čierny v južanskom štáte plnom zabrzdených hovád ? Neviditeľne režírovaný brilantný ( a nevyhnutný ) herecký koncert ( hoci si nemyslím, že by si zaň práve Halle Berry zaslúžila Oscara ) v tom type filmov, ktorý som prestal pozerať, lebo mi kazia už aj tak premenlivú radosť zo života... Keď pri poslednom zábere prišlo to staré známe mrazenie na chrbte, stelesňujúce zmiešané pocity, bolo mi ťažko i povznesene a tak trochu všetko jedno.

Spisovateľská inšpirácia, čo k akým velefantastickým veledielam by viedla, nie je práve to najpútavejšie, čo si viem predstaviť vo filme - ak nevidím priamo autorovi do hlavy, ak nie je pošahaný, alebo ak nežil životom Londona, Hemingwaya či Bukowského. Životy aspoň stoviek iných spisovateľov, ktoré inšpirovali ich diela, boli určite zaujímavejšie ako rodinné záležitosti akéhosi viktoriánskeho gentlemana. Príbeh vedúci k vzniku Petra Pana nie je práve z tých najdramatickejších... trúfam si povedať, že nebyť toho, že ide o rozprávkový kult anglofónneho sveta, nikdy by takýto film nevznikol. Dlho šlo preto pre mňa iba o rodinnú viktoriánsku históriu, ktorá mala to jediné šťastie, že na jej pozadí vznikla nesmrteľná knižka, históriu dojímavú a nešťastnú, no nijako výnimočnú... pritom však nádherne natočenú, s krásnou hudbou, zlatým Johnnym a neodolateľnou Kate, ktorá zatieni každého svojho hereckého partnera, s takou samozrejmosťou, talentom a príťažlivosťou, že ju začínam skutočne milovať. Pre to všetko i príbeh sám som sa napokon ( očakávateľne ) predsa len roztopil a film dokončil rozcitlivený s nádejou, že budem raz schopný stvoriť a urobiť pre niekoho niečo podobne krásne, nielen spisovateľsky, ale hlavne ľudsky, že som ako autor i človek schopný vytvárať také nezabudnuteľné, magické okamihy, ktoré môžu život zmeniť na čarovnú rozprávku.

Polovica 80. až polovica 90. rokov bola zlatou érou týchto veľkých filmov o zmyselnosti a erotizme, tematicky od prachsprostých obtiahnutých vlhkých oblečkov kdekade tancujúcich a ľahkých vlnivých a odhaľujúcich vo fatálnej romantike až po husté freudovsky-psychologické nakladačky a reflexia spoločenských zmien v postavení pohlaví. Najviac ale fičali úchylky, čím zvrhlejšie a bizarnejšie, tým lepšie. Rozvracačské, problematické, burcujúce, dráždivé. A pokiaľ sa pamätám, alebo som videl, nikto to nedokázal s takou intenzitou ako Polanski v tom majsterštyku. Dobre si pamätám, čo HORKÝ MESIAC porobil s mojim mladistvým erotizmom v dobe, keď som si mohol tak najviac ulietať na bikinách v Baywatchi.

Opäť hrozne intenzívny Polanski, neznesiteľne provokatívny, spoločensky závažný a pritom atmosférický, thrillerovo napínavý a prekvapivo prekvapivý - tým, že som z hľadiska všetkých týchto faktorov okrem žánru očakával, že sa dej ku skutočnej, objektívnej pravde nedopracuje a divákovi zostane bez ohľadu na možný záver iba mučivý nepokoj, že sa nedozvie, či spravodlivosť bola vykonaná, alebo nie, resp. či nebola vykonaná príšerná nespravodlivosť... Najhoršie - i najlepšie, ako sa to vezme - na celom brilantnom filme ( hlavne dialógovo ) je, že keď sa napokon k finále prepracuje a zbaví človeka pálčivej neistoty, nie je spokojnejší... pretože to celé svojou ľudskosťou ( nie v pozitívnom slova zmysle ) získa omnoho brutálnejší rozmer, nejednoznačnejší a pritom pochopiteľnejší - pohnútky k celej tej príšernej histórií, dennodenne sa opakujúcej kdekoľvek na svete, sú svojim spôsobom jednoduché a prirodzené a človeku ( hlavne mužského pohlavia ) tak (ne?)pochopiteľne lákavé. A to desí.

Celkom dobre dokážem pochopiť, ako to David S. Goyer myslel v rámci vystupňovania série. Smrť ( tentokrát definitívna ) blízkeho, celé komando nových parťákov, bojovné ženy, čo sú dnes tak strašne v móde, neriešiteľný bazálny konflikt s tými, ktorých chce chrániť, snaha dobrať sa psychologickej hĺbky hrdinu a do cesty mu postaviť toho najhoršieho, ikonického, starobylého protivníka. K tomu Goyer aj kadečo pochytil z režisérskeho umenia, to nepopieram, ale celku chýba jednota a švih, šťava, štýl a atmosféra. Je to ako epizóda seriálu... ktorý ostatne mal nasledovať.

Guillermo del Toro pritlačil - je tu viac bitiek, sekačiek, mŕtvych, viac akrobacie i coolovosti v podobe drsných hlášok a jointov, viac hororu a úchylnej barokovej dekadentnosti. Elektroniku vystriedal rap, a chladné nočné tóny obľúbené del Torove odtiene červenej a zlatej, ale inak je okrem umocnenia deja zachovaná štruktúra jednotky. Že si upíri vybrali ako hlavný stan Prahu, a matička hrá rovnako dobre ako všetci tí strašní drsniaci, ma neprekvapuje. BLADE II má všetkého viac, než jeho predchodca, ale celkove je to menej dobrý film. I keď iba o trošku.

Ani po rokoch nestratil Blade svoje kúzlo. Krvavá sekačka v rytme dravej elektroniky je stále štýlová, zábavná a mocná, takisto ako jeho strieborný meč, kožený plášť a slnečné brýle. Kde sa stratil Stephen Norrington ?

Tak, a je to jasné ! V 21. storočí sa tradičný starodávny western zrejme definitívne premenil na žáner antiwesternu ( čo nemusí byť negatívum ). Tento film s ním má spoločné už iba rekvizity - a dej v pozadí príbehu, vnímaný ale tak, ako by ho videl básnik...- ktorého príbeh nezaujíma. Ten príbeh tam je, ale zobrazenie sa týka viac toho, čo je okolo neho, než jeho vlastnej epickej štruktúry ( podobne ako ROSENKRANTZ A GUILDENSTERN ). Je to Umenie, ktoré z faktov robí iba kostru pozadia a sústredí sa na počasie, pohyby oblakov hnaných vetrom v rôznych typoch počasia a kyvot obilných klasov v rôznych typoch vetra... - a svetelné impresie, prchavé pocity, kúsky dojmov, pominuteľné zdanlivo nedôležité udalosti a situácie, útržky bežných rozhovorov, ktorým odrazu nechýba čaro inej doby a miesta... - proste všetky tie drobné veci, na ktoré v iných filmoch nezostáva priestor ani čas. Veľká vďaka mu za to...! ZABITIE JESSEHO JAMESA ZBABELCOM ROBERTOM FORDOM JE VEĹKÉ UMENIE, s nádhernou impresionistickou kamerou R. Deakinsa a rovnako krásnou, hypnotickou hudbou N. Cavea, s vynikajúcim castingom a úplne neuveriteľným C. Affleckom... ale ... príliš dlhá stopáž bráni tomu, aby sa z neho stala dokonalá Báseň, a psychologická drobnokresba napokon vôbec nevedie k tomu, že by sa lepšie objasnilo konanie tých dvoch, fantasticky zahraných postáv, že by som ich lepšie pochopil... – dokonale priblížiť sa má zrejme iba nemožnosť ich pochopenia obyčajným človekom... – vyšinutého charizmatického desperáta a archetypálneho zbabelca. Z westernu sa stal antiwestern ( od EASTWOODA k VLAKU DO YUMY ), z antiwesternu premrštená lyrická báseň, ktorú paradoxne produkovali bratia Scottovci ( spomenul som si na podobne poetickú Tonyho prvotinu HLAD, používajúcu zase rekvizity hororu ). Je to film, ktorý si človek neužije, ak naňho nie je naladený, ktorého pôžitková hodnota od toho vyslovene závisí, výrazne klesá, či stúpa až k maximu. U mňa v danej situácií, ku koncu, v neskorej ( vlastne už skôr skorej ) hodine, kedy mi žalúzie filtrovali na tvár svetlo zmierajúcej noci, stále som v hypnóze či polospánku fascinovane hľadel na tú krásu, a súčasne sa mi už chcelo kričať : „Rýchlo sem s nejakými indiánmi, pištoľníkmi, kovbojmi, prestrelkami a naháňačkami, alebo aspoň Kevina Costnera !“

Nielen americkí chlapci zomierali v dokonale zbytočnej vojne - navyše zdochýňajúceho režimu - a je dobré si to uvedomiť, skôr, než sa zase začne na niekoho nadávať. FULL METAL JACKET na ruský spôsob potešil vysoko nad očakávania. Fantastický casting, kvalitná technická stránka, nenáhlivé vyobrazovanie a v celku veľmi presvedčivý obraz modernej inváznej vojny, aj so všetkým tým dlhým a otupujúcim ničnerobením a potom náhlou, nečakanou smrťou či typicky vojenským šialenstvom, nezmyselným krviprelievaním pre pár metrov kamenistej zeme. Hlavne vďaka vykresleniu každodennosti, drobnokresbe prostredia a sympatickým vierohodným výkonom bola pre mňa 9. ROTA skrze vcítenie sa mimoriadne silným emocionálnym zážitkom.