Yoda sama

Ďalší žánrový zárez pre Wheatleyho tentokrát v absolútnej dramaturgickej jednoduchosti funguje práve na základe jeho jednoduchosti a hlavne schopnosti tvorcu pracovať v dĺžke deväťdesiatich minút s priestorom, zvukom a skvelým fyzickým herectvom predstaviteľov tak, aby každý fuck, cunt a samoúčelne rozmliaždená lebka prišla v presnom timingu a celé to príjemne zabavilo. Koncept vyťažený na maximum, možno dokonca aj o krok viac než by iní zvládli.

Raz ročne príde film, ktorý mi pripomenie, prečo vlastne tak moc milujem filmy. Variovaním rôznych žánrových prvkov, odkazmi a zasadením na dobu prosperity tohto umeleckého smeru, či prostým spôsobom snímania a navodenia ducha klasického rozprávania, to všetko však krásne nabúrané špecifickým prvkom, ktorým bola tento krát del Torova láska k temným kostýmovým fantasy a ťažko stráviteľným podivnostiam. A tento krát (a po dlhej dobe) si ma taktiež na plnej čiare získal, za čo čiastočne môže ďakovať aj hercom na čele s Shannonom a Desplatovej čarovnej hudobnej posile.

McDonagh (ne)prekvapivo zinscenoval najlepšiu buranskú drámu od čias Farga, kedy okrem pútavej hry s formou a skvelými výkonmi pohladí na srdiečku hlavne príbehom, ktorý aj bez expozície a naozajstnej dohry vďaka trom rekvizitám, silným kauzálnym zvratom a následnému prehodnocovaniu motívov funguje bez problémov ako brutálna, cynická a emotívna "true story" epizóda vystrihnutá z amerického všedného dňa.

Trip down the memory lane keď Justin Té ešte plakal rieku a v Sacramente bola taká sakramentská nuda, že jediný spôsob ako to divákovi prezentovať je prostredníctvom nie až tak komplikovaného, no o to sympatickejšieho charakteru mladej rebelky a jej nie až tak komplikovaných no o to sympatickejších a civilnejších životných trampôt. S citom vystavané dospievanie, ktoré drží pokope vďaka dynamickému rozprávaniu, kedy sa strihá na tie najpodstatnejšie momenty života a žiadny problém, hádka, bozk či zdvihnutý prostredník okoliu nie je naviac a dokonale to reprezentuje odpor, útek a následné cnenie za životom, ktorý tak moc mladý ľudia neznášajú a milujú zároveň. Jeden z najlepších coming of age story za posledné roky, to bezpochyby.

Najsmutnejšie je sledovať premárnený potenciál. Jonesova vízia budúcnosti je zaujímavá, zvrhlo nechutná a pútavá, aj napriek tomu, že si očividne berie v mnohom inšpiráciu z iných cyberpunkových diel, svojským spôsobom do popredia stavia civilného, nemého hrdinu, ktorý s touto dobou musí súperiť. Lenže to je málo, obzvlášť keď sa dve hodiny musím pozerať na detektívny príbeh, ktorý nespĺňa správne predpoklady pútavého rozprávania či už zaujímavého vykreslenia motivácii a tá hra s vizuálom a svetom mi prestane v polovici stačiť. Áno, má to svoje momenty, ale tak trpký dojem po podobnom filme som nemal už dlho.

Uletený a rozbitý film, ktorý nevie čím chce byť. Prvá naratívna linka ešte ako tak fajn, herci sa ešte tvária, že to je normálny film, Henry je sympatická postava ak prijmeme fakt že má v hlave viac než bežný jedenásť ročný chalan. Kam sa však má uberať dianie vo vedľajšom dome, som netušil. Potom príde nevkusný zvrat, ktorý film postaví na nové koľaje a ďalej už to je len jeden veľký otáznik. Ako sa toto dalo dokopy, predalo štúdiu a ešte sa pri tom tvorcovia aj tvárili seriózne, to mi nejde do hlavy.

Podľa skutočného príbehu, všakže? Pretože z toho ten cynický pohľad tínedžerov (ne)dobrovoľne odtrhnutých od tejto doby priam sálal. Ro-zto-mi-lý minivýlet s roztomilými postavičkami/ rozprávačmi, ktorý využíva svoj koncept uvážene a nehrotí to do absurdných momentov, len to ostáva príjemne čierno humorné so zdvihnutým prostredníkom a nezapnutým pásom až do finálnej emočnej konfrontácie. Love how they love.

Paradoxne, prijal by som ešte ďalšiu hodinu tohto vizuálne prenádherného, detailného, desivého a pútavého skvostu.

Je pekné, že štúdio dáva voľnú ruku novým tvorcom písať si non-canon fanfikciu. Len škoda, že ochudobnenú nielen o myšlienku, ale aj o premyslené atrakcie, ktoré tomu vždy dávali ten "so bad it´s good" feeling a odvádzali pozornosť od tých neznesiteľných dialógov a rozhodnutí. Čo viac, ani tá stupídna záverečná pointa nefunguje ako by mala.

Bradley sa oficiálne radí na rebríček najlepších postáv roku, Vaughn je skvostný a Zahler druhý krát stavia do popredia ultrabrutálne násilie na vyrozprávanie temného, nechutného no intenzívne pútavého príbehu. Nepríjemný no skvelý zážitok.