Yoda sama

Našťastie si Jack berie to dobré z Trieroveho posledného experimentu: zaujímavého antihrdinu, ktorý ukája svoje potreby za hranice vkusu, epizodické rozprávanie prezentované cez rozhovor dvoch postáv, ich filozofovanie pomocou rôznych metafor s pomocou fun factov o fungovaní sveta, prírody či, tu prítomnej, architektúry, šokujúce sekvencie či svoju dogmatickú kameru. A našťastie si odpustil aj to, čo ublížilo Nymfomanke, a to "ambiciózne" rozdelenie na dva filmy, ktoré bolo zbytočné. Na poli 155 minúr, piatich incidentov a epilógu, rozohráva presne tú dostatočnú hru pre angažovanie diváka v príbehu. A teraz fakt netuším, že či si Trier po nechcene vtipnej a absurdnej nymfe 2 uvedomil, že sa ľudia na jeho filmoch v kinách môžu aj smiať, no Jack je totálne absúrdna komédia, ktorá búra mytos sériového vraha, využitím presne tých charakterových prvkov, ktoré očakávate (ocd, tomu vyhovujúca práca, už chýbali iba striktní rodičia) a zároveň situáciami, kedy je Jack prezentovaný ako totálny mamlas, ktorému pomôže len zásah božej sily. Dillonovi som veril následne aj celý ten prechod od nuly po Jacka po šesťdesiatich vraždách. To celé samozrejme ramuje presah o treste a vykúpení, ktorý je jasný od prvých sekúnd rozhovoru spomínaných dvoch postáv. Na to bohužiaľ nadväzuje koniec a príde aj na vizuálnu metaforickú masturbáciu so spomaľovačkami, nad ktorou som už len prevrátil oči. Ale všetko pred tým je hrozná trierovská haluz, pri ktorej sa suverénne smialo celé kino, včetne mňa.

S prehľadom jedna z najzábavnejších a najoriginálnejších minisérii tohoto roku. Cary zvláda každú jednú výborne natočenú polohu, či už je to buranský heist, krvavá rodinná dráma o hodnotách alebo prestrelka v NATO a to celé držia pokope ústrední dvaja hrdinovia, ktorí sú sympaťáci a majú naozajstne hmatateľné osobné problémy. Podobná jazda zmätenou mysľou je vždy vítaná.

Suverénny nátlak. A nie len posledné dve epizódy, kedy to skočí z nuly na sto behom pár momentov. Od prvej až po poslednú epizódu je to dokonalá dusná dráma, ktorej kraľujú Adams a Clarkson a ich vzťah/ psychologický duel. Zapadákov Wind Gap využité nielen mnohými postavami, ale aj všetkými jazdami v aute, prechádzkami v lese, po luxusnej haciende Adory, po miestach činu. Atmosféra výborná, melancholická, no drsná zároveň. Čo do formálnej stránky je na Sharp Objects taktiež radosť pozerať. Neexistujúci soundtrack, pozostávajúci len s diegetickej hudby dobre zvolený. Vallée sa vyhral s každým záberom, priestorom a so samotným rozprávaním a využívaním krátkych flashbackov, na ktoré neustále seriál prestriháva a vytvára asociácie a dotvára mystérium udalostí. Finále dáva úplný zmysel, vzhľadom na budovanie deja. Potitulková scéna umlčí nejedného diváka na dlhé chvíle. Flynn, HBO a spol. predviedli opäť jeden z najlepších audiovizuálnych zážitkov roku.

Krsný otec komediálny seriálov nového milénia, ktoré pravdepodobne právom ostáva v tuzemsku nespoznaný. Totižto sledovať všetken ten perfektne načasovaný humor, tie skvostné running jokes a všetky tie neuveriteľné a skvelo obsadené postavy inak, než v originále, je hriech. Škoda, že to v tom najlepšom sekli a tretia séria bola na hodne dlhú dobu posledná. Comeback od Netflixu (4. Séria, 15 dielov) totižto, aj napriek angažovanosti všetkých postáv a par skvelým momentom, pôsobí neucelene. Následný 22 dielny remix, v ktorom strihači predviedli neuveriteľný kus roboty, dáva väčší zmysel, viacej zabaví a upúta, no podobný výsledok mohol byť hneď. Ale bol som vďačný za každý moment s touto bandou, akokoľvek nezábavné niektoré epizódy dokázali byť (Michael so synom, Lindasay).

Chutne krvavá, pulzúcou atmosférou nasiaknutá a takmer Dickovsky pojatá lekcia o nebezpečí umelej inteligencie. Propagáciou tichý, no o to učelnejší cyberpunkový príspevok som od Whanella nečakal.

To, aká neopakovateľná rana to je pre všetkých zainteresovaných a pre divákov, dokazuje aj fakt, že je táto unikátna hra rozohraná (bohužiaľ) len na poli siedmich epizód. Cohen úspešne prinútil politikov a radikálov báť sa otvoriť ústa pred kamerou a stačilo mu k tomu pár prostetických nosov, penisov a bachorov a najmä jeho geniálna schopnosť udržať tie šialené charaktery za každú cenu.

McQuarrieho bodka (?) za "temnobondovskou" renesanciou Ethana Hunta. Od prvého po posledný atómový hríb (brilantná vizuálna hračka, skoro ma prekotilo zo sedačky) nervy drásajúca, beznádejou presiaknutá, perfektne natočená a napísaná thrillerová jazda s vrcholovými akčnými sekvenciami, dynamickou strihovou skladbou a choreografiou.

Pointou neprekvapivý thriller, štylizáciou nemastný neonoir, dejovo nudný revenge story. Ďakujem dvakrát aspoň za Margot a jej démonické úsmevy.

Intenztívna miniséria, ktorej bez akéhokoľvek argumentu a právom kraľuje Ben vo svojej najlepšej roli zatiaľ (sorry, Sherlock). Prvá epizóda je dvojsečná zbraň. Tá preštylizovaná jazda navnadí diváka na niečo, čo sa naozaj ďalšie epizódy neopakuje a niekoho môže tá náhla zmena tempa a rozprávania odradiť. Kto však vytrvá, pochopí, že úlohou prvej epizódy nie je zabaviť, ale vyvolať otázky, ktorých nepríjemné odpovede rezonujú nielen v Patrickovej minulosti, ale aj v jeho zničenej prítomnosti a budúcnosti a teda aj v nasledujúcich štyroch temnejších, smutnejších a zovretejších dieloch. A či už sa v nich preberajú motívy lásky, rodiny, depresie, alkoholizmu či osamelosti, všetko dokáže zahrať na správnu strunu. Zvyšok hercov zdatne sekunduje (samozrejme, že neexistuje nikto iný, kto by mohol zahrať démonického otca lepšie, než Hugo) a z formálneho hľadiska funguje všetko bezchybne či už kompozíciou záberov, roztrasenou "opitou" kamerou alebo dobovou vyčančanosťou aristokratických bytov, hotelov a letných sídel patriacich odporným snobom.

Skvelá diplomová práca študenta réžie. Počkať... to natočil Soderbergh?