petite fille

ukážkový príklad toho, ako môže originálne scenáristická práca v dialógoch vyzdvihnúť priemerný námet. priznám sa, každú časť tohto seriálu som videla minimálne trikrát. viem nájsť asi všetky nedokonalosti, aké tento seriál má: idealisticky zobrazený mikrosvet, opakovanie motívov (najlepším príkladom je postava April, ktorá je takmer klonom Rory), miestami prehnaný patriotizmus, zakrpatenie či nelogický vývoj niektorých postáv (Dean, Christopher, pani Kimová), typický americký konzum.. a tak ďalej. niekedy sa čudujem, čo všetko možno prepáčiť Amy Sherman-Palladino & spol. pri ich typickej dávke 80tich slov za minútu. k tom sa pridávajú nespočetné detaily a uveriteľní predstavitelia nielen hlavných (Lorelai, Emily, Luke), ale i vedľajších postáv (Kirk, Jess). takto sa proste robí šarmantný seriál.

uvedomujem si, že po všetkých tých schematických životopisných filmoch s klasickým vzorcom "detstvo - vzostup - relatívny pád - vysporiadanie sa s pádom" by som mala byť šťastná, že toto tu je iné. len si nie som istá, či iné rovná sa dobré. moje (a predpokladám, že aj všeobecné) očakávania boli nastavené na strhujúci príbeh dominantnej dámy (koniec koncov, evokuje to titul filmu). o to viac sa potom divák sklame, keď je mu namiesto prísnej vyretušovanej pani z plagátu naservírovaná Meryl Streepová divotvorne maskérsky premenená na starenku. pokiaľ ide o pani herečku, tá svoje kvality nezaprie a aj nevydareným nápadom vie vdýchnuť aký-taký život. ale to nezachráni nefungujúce spracovanie témy. dôchodcovské scény jednoducho spomaľujú dej. keď ich vystrieda retrospektíva, zrazu je to podstatne sviežejší pocit. je mi jasné, že toto chce byť štúdia o vyrovnávaní sa s minulosťou, lenže na to je potrebné minimálne efektívnejšie záverečné vyvrcholenie. osobne by som však skôr stavila na hlbšie rozpracovanie toho, s čím sa vlastne Margaret musela vyrovnávať. bežný našinec, čo nepozná súvislosti Thatcherovej vlády, sa v tom stopercentne stratí.

na tomto seriáli je zvláštne, ako dobre drží pohromade aj napriek uletenému spojeniu sci-fi/fantasy elementov a miestami až nereálnych dejových zvratov. koniec koncov, je tu práve na to, aby nás držal stále v napätí. možno neveriť tomu, ako sa tam ľudia premieňajú na dvojníkov alebo krvilačné príšery, stále čakáte, čo šialenejšie môžu tvorcovia vymyslieť. i keď treba poznamenať, že najlepšie im to ide v postupnom budovaní príbehu, časti vybočujúce z hlavného dejového pásma patria medzi najslabšie, pričom je jasné, že slúžia iba ako vata predlžujúca sériu na tradičných 22 dielov. Alias rozhodne neutrpel bez štvrtej a - predovšetkým - piatej série, práve v nich sa daná vata začína veľmi jasne manifestovať. čo už... taká je zákonitosť umelého predlžovania úspešného seriálu. bez ohľadu na to však estetika a príťažlivosť Alias spočíva hlavne v akčných scénach, ktoré sú premyslenými choreografiami, a množstvu kreatívnych aliasov tajných agentov. to všetko v rytme slušivého originálneho soundracku, ten mnohokrát sa pridáva deju na dramatickosti. od hlavných postáv teda ani nemožno čakať hĺbkové štúdie charakteru, oni by to totiž ani nestihli.. iba ak počas krátkej intímnej scény za sprievodu pomalej piesne z ponuky various artists (často ide o trefný výber). proste kvalitný akčný seriál bez omáčok.

niekedy sa čudujem, ako sa pôsobením americkej filmovej filozofie môžu aj tak jednoznačne živé príbehy scvrknúť. je to ako keď ošúpete pomaranč, zahodíte šťavnatý plod, ale šupku ponecháte. šupka v tvare pomaranča síce môže pekne voňať a tvarom pripomínať to, čo by malo byť pod ňou, ale to podstatné vám nenahradí. napriek naozaj peknému prevedeniu (na mieru ušitý a veľmi vhodný soundtrack, sympatickí herci, slušný ťah deja), som naozaj v rozpakoch nad tak diletantsky pojatým príbehom. najprv máme kôpku vraj nezvládnuteľných vyvrheľov zavretých do pivnice. tí sa zanedlho prakticky bez problémov premenia na poctivo trénujúcich tanečníkov a my s úžasom zisťujeme, že vlastne vedú tie najobdivuhodnejšie životy. pre mňa dosť nevierohodná premena. bude to asi tým, že filmy tohto typu do seba nikdy nepustia dostatok špiny na to, aby boli uveriteľné (možno to pripomína Nebezpečné myšlienky, ale tie sú o niekoľko líg ďalej už len preto, že dovolia nádejne meniacemu sa chalanovi zomrieť v pouličnej bitke a v triede schopných študentov sa predsa nájdu takí, čo sa vrátia späť k pôvodnému deštruktívnemu spôsobu života). pritom filozofia spoločenského tanca, ako ju Antonio Banderas vysvetľuje predvádzaním tanca pred rodičovskou radou, nemá chybu. škoda, že záver filmu vyvoláva ten dojem, že je to celé aj tak o tom, aby sme sa zúčastnili prestížnej súťaže, kde by bolo totálne nefér nevyhrať. nebyť tohto (nanešťastie vôbec nie neobvyklého) faux pas, odpustila by som aj niektoré ploché charaktery. naozaj realitu vnímame len tak, že aj to, čo nazývame hodnotami, nám slúži ako pomôcka k úspechu, ktorý chceme vo svete dosiahnuť?

zvláštny seriál, ktorý ponúka nesmierne kvalitné spracovanie od nápadu až po konečné vizuálne zobrazenie a výborné herecké výkony. pri hodnotení som však v neistote čo sa týka scenáru. prvé tri série sú v tomto ohľade nesmierne sofistikované, dali sa sledovať s úplne pokojným vedomím, že tvorcovia vedia, čo robia a kam mieria. servírovanie záhad a čiastkové riešenia boli fascinujúce, nechávali ma ako diváka "hladnú" po nasledujúcej časti. potom sa však niečo pokazilo. neviem, či to bolo snahou predlžovať seriál kvôli diváckej úspešnosti, ale príbeh degradoval hlavne v nezmyselnom pohrávaní sa s časovou osou a uvádzaní zbytočných, nefunkčných a charakterovo plytkých postáv na scénu. zdá sa mi, že tie posledné dve série boli vytvorené len ako povinná vata do vzorca (skompilovali sme minulosť postáv, tak prečo nepridať aj alternatívnu budúcnosť?). epizódy síce boli naďalej kvalitne spravené, ale to nadšenie už akosi vyprchalo. a možno je to len tým, že tvorcovia si vymysleli záhady, ktoré boli vzrušujúcejšie ako ich riešenia (nečudujem sa, že po tom všetkom už nezostávalo nič iné ako uchýliť sa k fantazmagorickej mytológii o tajomnom svetle). ťažko zahnať fantáziu späť za hranice, ktoré prekročila. aj tejto výraznej výhrade, ostávam pri vysokom hodnotení, lebo prvé tri série sú podľa mňa jednoznačne tým najlepším, čo v televízii vzniklo v poslednej dobe.

nepresvedčilo ma to. vo všetkých ohľadoch umelý "lartpourlartizmus" - mám pocit, že cez celú zápletku presvitala chladná mechanická rovnica na výrobu nekonvenčného filmu s tzv. hlbokou myšlienkou. odpusťte, ale chlap s kamennou tvárou každý týždeň nasadá do svojho bavoráka ako Batman a každú stredu o desiatej si bezdôvodne pichá do heroín? prosím, aspoň neukazujte tohto chorého jedinca v roli okolnosťami bičovaného trpiteľa. keď sú toto dôsledky lásky, potom jeho láska nikdy nejestvovala.

výsledný dojem svojou silou nezaostáva za televíznou verziou, oboje sú pre mňa rovnocenné, pretože pointa ostáva. film však vďaka dlhšej stopáži dáva väčší priestor na analýzu charakteru postáv, čím je bohatší. nejde o žiadne milosrdné pohladkanie divákovho vnútra, skôr o maľovanie celej sféry ľudskej krutosti. téma nepríjemná, ale v určitom okamihu života nevyhnutná a je zdravé sa s ňou skonfrontovať, akýkoľvek názor na popravu nakoniec zaujmeme.

je to povidné, ale táto zmes neukojeného libida vo vákuových podmienkach vedeckého svetonázoru v mojom mozgovom centre (napriek najiritatívnejšej zvučke na svete) celkom frekventovane vyvoláva stavy ťažšie vyjadriteľné inak ako akronymom ROFL. častokrát dosť úbohý obsah je totiž zaobalený vskutku majestátnou verbálnou gymnastikou v podaní dokonale zaškatuľkovaných postáv (bazinga, Sheldon!), ktoré sú samy o sebe prostriedkom a cieľom celej tejto produkcie ...a teda absolútnym dôvodom, prečo sa na to dívam aj ja.

aj tento film patrí k dôvodom, prečo nemám rada Jacka Nicholsona. nemožno mu uprieť efektnosť a silu prejavu, ale ono je toho až príliš, niekedy je bezhraničný talent priam na škodu. na môj vkus to celé (Jackovo hranie, ale i film celkovo) proste prekročilo hranicu gýča. nepatrím k ľuďom, ktorí považujú takúto atakujúcu veľkoleposť za umenie, preferujem subtílnosť a prostú čistotu. to mi tento film neponúka, hoci nebyť ohromený dramatickým hereckým výkonom sa úplne nedá (áno, neupieram to pánovi J.N. a ani jeho kolegyni Veronice Cartwright vo vedľajšej úlohe). ale na mňa to jednoducho nefunguje, prejedám sa toho. je to pre mňa len profesionálne natočený plytký okultizmus.

je umenie vytvoriť scény, kde dvanásťročné dievča zvádza dospelého chlapa bez toho, aby to pôsobilo obscénne či trápne. alebo si vezmime momenty, v ktorých má Leon v očiach absolútnu nevinnosť a Mathilda je tá zákerná. film, čo vám ukáže tento svet v inom uhle pohľadu. ako to býva pri naozajstných legendách, ťažko sa hľadajú dostatočné slová na niečo tak silné a zároveň krehké. toto dielo jednoducho nemá obdoby.