petite fille

pre mňa šarmantný typický česko-slovenský film. mám pocit, že toto je miesto, kde sa cítime ako doma - na dedine v polozrúcanom dome, na poli pri traktoroch, v krčme pri chlaste, vo vani s vysnívanou dámou, v družstve pri kydaní hnoja, a tak ďalej... teda sympatické osvedčené prostredie a Milka Vášaryová ako utrápená mamina (ktože si len nespomenul na Pelíšky?). mne osobne sa ešte vynárajú asociácie zo slovenskej literatúry na prelome 19. a 20. storočia (Neprebudený :D). výslednica teda je i dobrá i zlá... na film sa pozerá pekne, ale ono sa nám to bohvieako ďaleko neposunulo.

dlhý a suchý exkurz do akéhosi moderného konzumného poňatia spirituality človeka (= vyhľadávam, len keď mám problém a po nabažení sa ju opúšťam a s dobrým pocitom pohladkaného ega sa vydávam konať podobné chyby ako na začiatku). umocnené o to viac, že je to vraj skutočný príbeh. toto dielo z diaľky pripomínajúce film je v súlade s názvom rozčlené na tri epizódy, pričom každá pripomína oddelený a iný život hlavnej hrdinky. dôkazom pre toto tvrdenie nech je zas môj skutočný príbeh: medzi Talianskom a Indiou som si na hodinku odskočila do obchodu a vnímanie filmu mi to nijako nenarušilo. takisto hlavná hrdinka s prostredím akoby prepína svoju osobnosť, staré problémy prekrýva novými vplyvmi presne podľa toho, čo sa jej v okolí naskytne, destinácie si vopred navolí ako atrakcie. slovom, efektívny útek od vlastnej nemohúcnosti. to, že si Liz Gilbert zahrala Julia Roberts, síce dodáva filmu šmrnc (a komerčný potenciál), čo iba lepšie zakrýva, že je to celé jedna veľká otravná óda na duchovnú plytkosť precivilizovanej spoločnosti.

môj prvý horor po dlhom čase.. čo len povedať? doby, kedy som na podobných veciach frčala, sú už dávno za mnou. teraz to jedine zaútočí na moju precitlivenú dušičku. tá sa v niektorých momentoch buď nefalšovane zľakne na tom klasickom hororovom prístupe "ticho... ticho... ticho... bu!" alebo si zakryje oči pri nejakej obzvlášť nechutnej scéne (napr. vypučiavanie si oka pred zrkadlom). toto všetko považujem vzhľadom na žáner za pozitívum. no na konci ma predsa len akosi urazí to, že hlavná myšlienka filmu je explicitne vyjadrená. tým sa cítim naozaj trochu (trochu dosť) podvedená.

jedna z mojich obľúbených komerčných záležitostí. áno, je to miestami taký gýč až sa vám natisnú slzy do očí, lenže ono sa to ani na nič viac nehrá. ten nadhľad je mi sympatický. a pokiaľ ide o Reese, tej by som dala Oskara skôr za to, že dokázala z ťažko zaškatuľkovanej postavy vykresať takú milú barbínu, ktorá si dokáže vybojovať rešpekt aj cez svoje bábikovstvo, čim sa tento film veľmi milo vysmeje pseudointelektuálstvu svojich odporcov.

veľmi páčivý film s krásnou výpravou, na ktorý sa dá príjemne pozerať keď vonku prší a vy ste niekde medzi spánkom a bdelosťou. je to nenáročné, pretože nehovorí nič nové, podobných záležitostí už tu predsa bolo.. toto dielko nič nevynecháva, ale ani nič nepridáva, nevytŕča z radu. hoci má šarm...

môj obľúbený filozof G.K. Chesterton raz napísal: "Šialenec nie je človek, ktorý prišiel o rozum, šialenec je človek, ktorý prišiel o všetko okrem svojho rozumu." Aj tento film sa krúti v jednom dokonale vizuálne vybrúsenom kruhu sedmičky. To je právoplatný dôvod na obdiv, ale na mňa to pôsobí klaustrofobicky práve preto, že sa ten kruh nikdy neprelomí. A či je záhada sofistikovaná, o tom tiež pochybujem. Neteší ma tento druh podrobných štúdií krutosti, viac mi dá klasická logická premyslenosť záhady v štýle Agathy Christie. Sklamaním bol rovnako i záver, ktorý priniesol ten najlacnejší typ riešenia - likvidáciu. Slovom, žiada sa mi viac... viac nejasnosti, problémovosti, nedopovedanosti, priestoru na úvahu. No i napriek tomu, že som tomuto filmu dosť naložila, považujem ho za remeselne šikovne odvedenú prácu s autorským podpisom, ktorý tomu celému dáva aspoň šmrnc.

na tomto filme oceňujem, že mu absolútne nejde o to, aby šokoval alebo provokoval. šibnuto oblečených homosexuálov s ružovou rétorikou a záujmom o vlasový dizajn tu už bolo dosť. toto však nie sú karikatúry, ale obyčajné ženy, čo sa snažia nejak žiť, vychovávať svoje deti a popri tom robia aj nejaké hlúposti. aj keď to nie je typ rodiny, ktorý by bol v našich končinách bežný či podporovaný, je uveriteľný. a nakoniec je to celkom fajn vzťahová dráma s takým tragikomickým nádychom, aký má vlastne sám skutočný život.

nečudujem sa, že všetci komentátori, čo dali tomuto spracovaniu päť hviezdičiek, sú ľudia, čo si už dávnejšie zamilovali Murakamiho román. tento film ho totiž značne pripomína, ale nie je to jedno a to isté. čitateľ knihy s ľahkosťou pochopí motivácie postáv a chronológiu deja (ktorá mimochodom otrocky kopíruje poradie kapitol), ale čo bežný divák bez skúsenosti s knihou? silno pochybujem, že nebude tápať. toto inak vizuálne dôkladne prepracované dielo ponúka jedinú zaujímavú vec - atmosféru. tú poskytne hudba, príroda, kamera, ale sám príbeh nie. vizuál totiž ide na jeho úkor. to sa zákonite musí stať ak je režisér ochotný venovať spomalenú scénu tomu, ako si Tóru nešťastne poreže ruku v obchode s platňami (mimochodom, to nie je žiadna kľúčová scéna, čo by o niečom podstatnom vypovedala), ale nádherné vedľajšie postavy ako Reiko okreše na púhych štatistov s neexistujúcim charakterom. pre mňa je to jednoducho zlá interpretácia knižnej predlohy. a to aj napriek tomu, že román ma ako čitateľku nepriviedol k žiadnej neskutočnej katarzii. uznávam však, že je to krásna mozaika príbehov o strate, sexualite a bezhraničnej láske až posadnutosti, jednoducho dielo, v ktorom sú podstatné všetky drobné kúsky tej skladačky. toto možno ani film nie je schopný sprostredkovať.

čítajúc komentáre k tomuto filmu sa čudujem, či diváci pochopili, že toto nie je film o nadprirodzenom, ale o prirodzenom - boji strachu a lásky. ak sa príšera objaví hneď v prvej tretine, znamená to, že ide len o nevydarený horor? ak sa na konci všetko objasní, značí to, že zásadná dilema starších je vyriešená? Shyamalanove výtvory mňa osobne nechávajú celkom chladnou, ale tu treba uznať, že vytvoril zaujímavú alegóriu, ktorej zmysel je možno až príliš zatienený scénami napätia (tie pán režisér ovláda veľmi dobre). celok pôsobí trochu nevyvážene aj vďaka dvojitému opakovaniu nektorých kľúčových viet, t.j. nielen že ich máme jasne zdôraznené v jednej scéne, zopakujú sa aj o desať minút v retrospektíve postavy, pre ktorú boli určené. je to možno len nuansa, ale kazilo mi to dojem akejsi plynulosti (divák si predsa pamätá). no a k najlepším aspektom tohto filmu radím obsadenie Howardová - Phoenix - Brody, nádherný a situácie veľmi vhodne dokresľujúci hudobný soundtrack a dych berúcu tichú scénu s nožom. na záver tiež dodávam, že tento film mi prišiel svojím až gotickým námetom a spracovaním oveľa viac americký než všetky tie ich patriotické romance.

pravý americký sitkom. krátke príbehy rôznych postáv prešpikované vtipnými hláškami a na konci nejaký kameňák. filmované naživo pred obecenstvom. a dokonalý debut Kelseyho Grammera (alias Frasier Crane).