natalie15

Faunov labyrint nie je rozprávka pre deti, hoci má fantazijné prvky. Je to emocionálne vypätý, depresívny film. Navyše, obsahuje veľa brutálnych scén. Lenže práve spojenie nekonečnej a prekrásnej detskej fantázie (víly, biely muž, žaba v strome, samotný Faun), ktorá je istým spôsobom tiež krutá a hroznej a bezpodmienečnej reality skutočného sveta (odporný a krutý kapitán Vidal) z ktorej nie je žiadny iný únik - iba smrť, spravilo z tohto diela čosi unikátne. 3 silné a osobité ženské postavy, úžasná Ivana Baquero ako Ofélia, sympatická Maribel Verdú ako Mercedess a trpiaca Ofeliina matka v podaní Ariadna Gil. Sadistický, bezcitný, krutý, no napriek tomu zvláštne charizmatický kapitán Vidal, ktorého nekompromisne zahral Sergi Lopéz, vo vás skutočne vyvolá pocity silnej nenávisti a odporu, nielen voči nemu ako postave, no najmä voči tomu, akú realitu takéto postavy vytvárajú (chladnokrvnú vojnu) pre deti reprezentované nevinnou Oféliou, ktorá, čo je celkom pochopiteľné, hľadá únik práve v rozprávkovom svete, kde ju za odvahu a dobrotu skutočne čaká odmena, vo forme vykúpenia. Vo Faunovom labyritne nájdeme silnú číselnú symboliku, mnoho symbolov z mytológii, postáv z rozprávok, metafor, ktoré sa premietajú do skutočného sveta. Celý príbeh pritom bezpodmienečne smeruje ku svojmu koncu - ku fatálnemu stretu fantázie a reality, nepoškrvnenej dobroty a čistého zla, alebo ak chceme, Ofélie a kapitána Vidala. Ako si koniec vyložíme, je len a len na nás. Obrovský emocionálny účinok nás však neminie. Našla Ofélia svojho o(O)tca? Našla vykúpenie? Stretla sa so svojou mamičkou? Bol Faun a úlohy čo mala splniť jej fantázia? Bolo vykúpenie chápané v rozprávkovom, alebo metaforickom zmysle? Na tieto odpovede si musíme odpovedať my. Pretože: There can be light in the darkness. In the misery, there can be beauty. And even in the death, there can be life. Faunov labyrint je môj najobľúbenejší film. Zasiahol ma do srdca. Odvtedy čo som ho videla, v mysli častokrát počujem melancholické tóny uspávanky, ktorú spievala Mercedes Ofélii. Posolstvo tohto flmu vás nemôže minúť. Ťažko sa hľadá, v spletitých metaforách, ale keď ho nájdete, nakoniec zostane len "svetlo, krása a život".

Keby tam bolo viac skutočného príbehu (o Tommym a Izzy) bez zdĺhavých výletov do stredovekého Španielska, Majských pyramíd alebo do hviezdnej hmloviny (podsvetia), bolo by to ešte lepšie. Fontána je ťažký film, plný metafor s nádherným a dôležitým posolstvom. Herecké výkony vynikajúce, vizuál prekrásny (nikdy nezabudnem na obraz stromu života na vrchole pyramídy) a posolstvo o tom, že život sa nedá zavrieť do škatuľky, že sa nedá človekom ovládať. Spirituálna cesta hlavného hrdinu vedie za poznaním, že skutočná nesmrteľnosť nemá s fyzičnom nič spoločné, ale je niečím duchovhým, k čomu človek môže dospieť len cez pokoru a zmierenie. 90%.

Hneď ako som si prezrela trailer som vedela, že Čierna labuť bude niečo pre mňa... A mala som aj pravdu. Režisér Darren Aronofsky diváka nešetrí a servíruje mu mrazivý psychologický thriller, kde všetko nezvratne ústi do jediného možného konca - a to do záhuby. Postava Niny Sayers je perfektne stvárnená Natalie Portman, ktorá by si za svoj výkon nezaslúžila len jednu zlatú sošku, ale rovno tri. Premenu neistej Niny, dokonalej Bielej labute, v zmyselnú a zničujúcu Čiernu labuť stvárnila bravúrne. A režisér? Kamera? Hudba? Ostatný herci? Príbeh? Čo k tomu dodať, keď je všetko tak perfekcionisticky zvládnuté? Pozorného diváka zaujme aj ladenie farieb: Nina sa na začiatku oblieka len do farieb bielych odtieňov, narozdiel od Lily, jej sokyňe, ktorá je väčšinou v čiernom. Čo dodať k tomuto umeleckému dielu? Dá sa vôbec charakterizovať jednou vetou? Možno takto: Mrazivá a pohlcujúca cesta do vnútra duše baletky, ktorá je pre svoj úspech schopná urobiť všetko, aj obetovať svoje zdravie a svoj život. Nemám prečo uvažovať 90%, *****.

Od prvej chvíle, od prvého tónu, som cítila ako ma film vtiahol do svojho vnútra a už ma nepustil. Videla som Director's cut a boli to tie najúžastnejšie skoro 3 hodiny strávené sledovaním filmu. Mala som možnosť spoznať Amadea Mozarta skrze hudobnú výchovu a CD Malej nočnej hudby. No len cez tento film som si k nemu naozaj dokázala vytvoriť vzťah. Mozart bol geniálny a úchvatný, no aj drzý a podivný, Tom Hulce ho zahral bravúrne a ja ľutujem že za túto rolu nedostal Oscara. Fatálny stret geniality a priemernosti, Mozarta a Salieriho. Úžasný film, ktorý si nezaslúži iné hodnotenie ako ***** a 95%.

Jeden z najdojemnejších filmov, aké som kedy videla. Zelená míľa je plná kontrastov dobra a zla. Snáď jeden z najlepších filmov, aké boli kedy natočené. Postavy, príbeh, réžia, scenár, herci, kamera, hudba - všetko dokonalé a geniálne. Niet čo dodať, *****, 95/.

Neviem čo napísať. Bolo to príliš unikátne a krásne na to, aby sa to dalo vyjadriť slovami. Príliš veľmi ma to dojalo a na zážitok z tohto filmu nikdy, NIKDY nezabudnem. Sláva Oskarovi Schindlerovi. 100% som filmu ešte nikdy, nikdy neudelila, ale tu urobím výnimku.

Ten, kto nevidel Rainmana, je skutočne ukrátený - ukrátený o nádherný a dojemný film, o vynikajúci výkon Dustina Hoffmana, o emócie, o kúsiček života. Málokedy nám filmový priemysel dovolí tak hodnoverne, a zároveň nepateticky nazrieť do duše psychicky chorého človeka, málokedy je výkon herca, ktorý tú postavu hrá taký dokonalý. A málokedy sa pri jednom filme tešíte, smútite, plačete a smejete sa - prežívate udalosti s postavami. Rain Man je pre mňa srdcovka, niečo ako Forest Gump, alebo Zelená míľa, či Amadeus. Výnimočný film o výnimočnom človeku Raymondovi a jeho bratovi. "Charlie Babitt udelal vtip." - neviem prečo, táto veta ktorú povedal Raymond Charliemu pred odchodom späť do liečebne po ich úžasnom dobrodružstve, mi príde mimoriadne emocionálna. ***** a 100%.

Lolita, svetlo môjho života, oheň mojich slabín... Majstrovstvo Vladimira Nabokova, z ktorého si režisér zobral najmä romantiku a tragickosť. Na satiru, a skutočnosť že Nabokov sa s čitateom vierohodne pohráva a z Humberta robí schválne "najväčšiu obeť", kým Lolita je len čosi ako spomienka, ako neexistujúca postava, túžba a obsesia, v tomto filme zabudli. Kupodivu mi to vôbec nevadilo. Príjemná, pomalá, miestami až rušivá atmosféra, sa filmom tiahne od zatiačku do konca. Výber Jeremyho Ironsa a Dominique Swain bol fenomenálny, pretože ako výborne hrajú keď sú od seba, v akýchkoľvek spoločných scénach to priam srší, áno, tou zradnou, úchylnou chémiou, najmä ešte v tých naivne erotických scénach. Výkon Ironsa, jeho tvár na začiatku i na konci, či vtedy čo si s fascináciou a hanbou predstavuje, či díva sa na Lolitu ako na objekt, ako na sirénu, ako na najväčšiu túžbu kedy okrem nej nič iné neexistuje, by si zaslúžil nejaké prestížne ocenenie. Swain je perfektná. Naoko nevinná, pohrávajúca sa - s výrazom nevinného káčatka, a zaraz i prefíkanej líšky. Neváha nič obetovať, aby dosiahla svoje. Nakoniec mu to všetko vracia, zničí ho a donúti zničiť ju, a potom pribije klinec do rakvy. Od nej to bola vypočítavosť, na začiatku nevinný flirt a skúšanie si plachej ženskosti kým vnútri bola dievčatko, od neho obsesia, posadnutosť a túžba mať. Nebola to láska. Quilty, ten iste predstavoval jeho najhoršie ja. Ich rozhovor, s blikajúcou lampou o ktorú sa zabíjali nočné motýle, v rúšku noci... perfektný. Ako slová ktoré im vložil Nabokov do úst. "Kde ste ju proboha našel?" - "Cože?" - "Ríkám, že mešíc už dávno zašel." Takto si predstavujem nápaditý, šteklivý i správne konfrontujúci "romantický" film. Originál som nevidela, takže nemám s čím porovnávať. Za mňa 85%.