st3f0o

Je to jeden z tých filmov typu „čo by som robil v podobnej situácii?“ a rovnako ako v skutočnom živote, je často príliš komplikované nájsť správnu odpoveď. Marion vo svojom (tradične) presvedčivom výkone vytvára bolestne smutný portrét ženy, ktorá bojuje o stratenú sebaúctu no nakoniec uvedomujúc si fakt, že v skutočnosti na výsledku hlasovania jej spolupracovníkov až tak nezáleží a že jej osud nie je v ich rukách, ako spočiatku verila, tento boj vyhráva.

Podľa názvu a obsahu som bol nastavený na celkom iný formát a na možno aj trochu viac toho spomínaného ticha, no nevadí každopádne oceňujem zmysluplné úvahy Pavla Barabáša, ktorý nás týmto až príliš krátkym filmom sprevádza. Aha, tak práve som zistil, že je to 1. diel z 2. série celkovo už teraz 15-dielneho cyklu Dialóg s planétou, hm to mnoho vysvetľuje a bolo by fajn to v tunajšej databáze patrične zatriediť. // ...už je to v poriadku.

Asi som mal priveľké očakávania, ale i tak veľmi slušná depka. Podobne ladený Fahrenheit 451 (1966) ma zaujal podstatne viac.

Pravda bolí.

Dosledovať tento nie moc vydarený počin bolo takmer neúnosné.

Škoda, preškoda. Znovu tu raz máme silnú a dôležitú tému vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou a s otázkou viny-neviny, ale znovu natočenú tak trestuhodne nevýrazne a povrchne, bez nápadu, bez nejakých silnejších momentov a hlavne bez tak potrebnej katarzie, ktorú si táto téma priam žiada. Ostáva mi len pochváliť výborného Simonischeka, vytknúť Menzelovu neprirodzenú slovenčinu a uznať, že pôvodne zvolený Herz bol určite lepšia voľba. Áno, pozerať sa na to dá, lenže to je žalostne málo na to, čo nám tento snímok mohol a mal ponúknuť.

Vizuálne nádherná... nuda.

Dojemný humanistický príbeh človeka, ktorý čelí svojej vlastnej smrteľnosti. Sila snímku a jeho dopad nespočíva len v uvedomení si tohto nevyhnuteľného faktu našej dočasnosti, ale hlavne v tom, že sa vďaka výborne stvárnenej hlavnej postave a následnému stotožneniu sa s ňou, prirodzene dostaví sebareflexia nielen doterajšieho života či otázky, čo by som s vlastným životom urobil v tej situácii, ale skôr čo s ním urobiť ešte predtým keby nastala. Z hľadiska večnosti je ľudský život krátkym okamihom ako žmurknutie okom, no mám pocit, že ho väčšina z nás nežije, ale len prežíva. Myslím, že málokto z nás by v podobnej situácii mohol s kľudom prehlásiť, že pokojne umrie, pretože svoj život naplnil a dal mu zmysel. Tento film a jeho posolstvo budú stále aktuálne, možno dnes ešte viac ako kedykoľvek predtým.

Ako malý štupeľ som doslova hltal každú časť a posledné epizódy som dopozeral u suseda, keďže nám umrela telka. Dnes už len neveriacky krútim hlavou nad tým, ako málo nám deťom stačilo ku šťastiu.

Vidieť tento film za mladi ako pazúr aspoň raz v telke, tak možno tiež tomu nostalgicky strelím za plný, lenže aj napriek X-miliontým reprízam ma z neznámeho dôvodu táto séria kompletne minula a dnes mi už nezostáva nič iné len sucho skonštatovať, I'm too old for this shit.