st3f0o

Vidieť Mijazakiho posledný film bez znalosti jeho doterajšej tvorby nebol veľmi dobrý nápad. Po Mononoke môj druhý Mijazaki a inak ako sklamaním to dopadnúť ani nemohlo. Chlapec a volavka alebo inak autorovo Saying Goodbye totižto tvorí nesúvislá montáž Mijazakiho tvorby, kde sa prostredníctvom hlavnej postavy Mahita presúvate z prostredia reálneho sveta do prostredia sveta fantázie a naopak. Problémom je, že to má za následok extrémne členitú štruktúru príbehu. Postavy sú slabé, nenadviažu medzi sebou žiadne vzťahy, v jednom momente tam sú, potom nie, na nejaké puto s divákom tak len ťažko pomyslieť. Množstvo odkazov a symbolov, ktoré bez vyššie spomenutých znalostí nemáte ako uchopiť a samotné (btw brilantné) posolstvo celého filmu vám celkom isto unikne. Na ten pocit prázdna cestou z kina tak skoro nezabudnem.

„Príbeh ako ten môj by sa nemal rozprávať...“ no bolo mi potešením ho počuť. Celkovo moja druhá projekcia, k tomu ešte na plátne a ja nemám slov. Ani netreba a tá hudba... úžasná hudba.

Zaujímavý filozofický aspekt spracovaný príliš nezaujímavo a bez emócií. No bol som zvedavý na film, ktorý inšpiroval tvorcov k vzniku mojich najobľúbenejších titulov ako Matrix, Ex Machina, či v hernom svete Talos Principle, Deus Ex, Soma... Čo to znamená byť človekom? Môže niekto v určitom okamihu prestať byť človekom a stať sa niečím viac? Definujú nás naše spomienky alebo naopak? Venuje sa zaujímavým filozofickým otázkam o identite, nad niektorými sa nepochybne budeme musieť o čosi viac zamýšľať v nie príliš vzdialenej budúcnosti.

Hoci sa film Anatómia pádu navonok javí ako thriller zo súdnej siene, jeho jadro je oveľa hlbšie a komplexnejšie ako len klasické "hádajktojevrah". Je to film o vzťahoch, či už medzi manželmi, rodičom a dieťaťom alebo nevidiacim chlapcom a jeho psom. Kladie mnoho pálčivých otázok, ktoré vás prinútia premýšľať o svojich vlastných vzťahoch ešte dlho po titulkoch. Je to brilantný príklad toho ako nakrútiť napínavý a inteligentný film, ktorý je jednak výzvou no zároveň baví. Sandra Hüller podáva špičkový výkon, za ktorý si zaslúži všetky ocenenia vrátane toho najcennejšieho plešatého.

Mal som nutkanie miestnym filmovým "expertom" homofóbom zdeliť pár slov, ale v Kleinbauer-ovom komentári je všetko, podpisujem. Nikto nikdy nenahradí Lennyho vo svete hudby a tento film je dôstojná pocta človeku, ktorého láska k ľuďom ako aj k hudbe bola a je stále veľmi inšpirujúca. Zároveň mám pocit a žiaľ už sa to stáva skoro pravidlom v tomto žánri, že sa dalo z toho vyťažiť viac ako ”len“ dobre natočený životopisný film.

Maestro Ludwig by z tohto dieľka zrejme veľkú radosť nemal na rozdiel od kolegu Wolfiho. Možno som príliš náročný, no podľa mňa asi bude niekde chyba keď sa o životnom diele z filmu, ktorého názov nesie meno jedného z najvýznamnejších skladateľov v dejinách hudby, divák reálne nedozvie prakticky nič. A tak zatiaľ čo Mozart má svojho Amádea, Beethoven sa ani na 250-te výročie narodenia "nedočkal" rovnako zaslúženej filmovej pocty.

Pre nezainteresovaného diváka 158 minút čistého chaosu, pre zainteresovaného celkom slušný kvízmúvi so zadaním; doplňte chýbajúci dej/hist.udalosti/postavy medzi jednotlivými scénami tak, aby vám vo výsledku dávali zmysel. Byť v tej prvej skupine, hodnotím nižšie. Každopádne som veľmi zvedavý na full verziu, no mám celkom silné obavy.

V čase, keď sa používanie umelej inteligencie stáva populárnejšie ako kedykoľvek predtým, prináša film Stvoriteľ na dnešnú digibordelinfantil scénu nielen pútavé akčné sci-fi hodné zamyslenia, ale aj varovné podobenstvo o tom, ako môže naša fascinácia touto technológiou viesť k nebezpečným dôsledkom. Hoci filmy ako Terminátor alebo Matrix môžu vzbudzovať odpor k UI ako celku, tento film nám miesto toho dáva možnosť voľby. Nedá sa poprieť potenciál a pozitívny prínos aplikovaním niektorými z týchto inovácií v rôznych oblastiach života, je tu však jedna vec, ktorú UI nikdy nebude schopná plne replikovať či na duchovnej alebo hmotnej úrovni, našu ľudskosť. V tomto zmysle je to naša vlastná ľudská povaha, ktorá v konečnom dôsledku zohrá úlohu v tom, čo bude výsledkom objavenia tejto novej technologickej éry, a len čas ukáže akú budúcnosť to ľudstvu prinesie.

Tak nakoniec to začipujem na štyri veľmi silné nano-em-metrixy a ostáva len dúfať, že sa niekedy v budúcnosti dočkám podobnej SK-retrospektívy. Materiálu je požehnane kľudne aj na dokusériu.

Dve za lícne jamky (viete koho:)) a tú tretiu posielam From the Abyss.