Brooks

Ďalší portrét ťažkého života černochov na rasisitickom juhu. Nič nové neprináša a emocionálne neskóruje tak, ako by si prial, ale herecky je, vzhľadom na silný námet, adekvátny a režijne osviežujúco civilný a vecný. Jemne patetické zakončenie sa dá tolerovať.

Čakal som to zlé, ale nie až takto. Hnusný tv vizuál, mizerný scenár, diletantsky odbité vzťahy medzi postavami. Finále na štadióne tragické po všetkých stránkach. De Palmu síce identifikuje zopár scén nakrútených jeho nezameniteľným rukopisom, ale aj tie pôsobia tak nejak lacne, unavene. A tak ako si hudbu Pina Donaggia v starších depalmovkách užívam, tak mi tu znela po celý čas rušivo a disharmonicky. Smutný úpadok režíjnej legendy.

Opäť Soderberghova sonda do špecifického prostredia, tentokrát zákulisia NBA počas výluky. Veľmi striedmo pojatá, skratkovitá, nedivácka, pričom od diváka vyžaduje akú-takú znalosť pomerov a plnú pozornosť. O postavách sa dozvieme len potrebné minimum, u niektorých si treba dokonca domýšľať aj ich rolu v deji. Ako oživenie, ponúka scenár zvraty v štýle Dannyho parťákov a hoci fungujú a dokazujú, že sme v rukách režiséra, ktorý vie čo robí, spôsob ich podania je suchársky a v tomto type "superrealistického" filmu pôsobia nepatrične. 3* a hoci mám tieto Soderberghove experimenty rád, dal by som si od neho zas niečo diváckejšie.

Sled vizuálne podmanivých, atmosfericky hutných scénok, pospájaný do nekoncepčného, zmysel nedávajúceho celku. Každých päť minút nový zvrat, hrátky s časom i paralelnými realitami, ale vysvetlenie, alebo aspoň jeho náznak, žiadne. Bizár, ktorému nemôžu rozumieť, ani samotní tvorcovia.

Divácky nenáročné, béčkové postapo, ale produkčne veľkorysé, nabité dejom a akciou, trefne obsadené typologicky výraznými tvárami. Obzvlášť Jason Momoa, aj keď nie je zrovna charakterným hercom, potvrdzuje, že keď mu postava sadne, vie svojou charizmou strhnúť diváka ako máloktorý akčný herec. Problém mám s námetom. Nie s tou základnou myšlienkou nevidiacich ľudí, ale s tým, čo všetko sú pri svojom handicape schopný robiť a aké nebezpečenstvá prekonávať. To sa proste, ani pri najväčšej snahe, nedá prehliadať bez ironického úškrnu. A chovanie postáv v niektorých momentoch tiež čisté WTF. Ale najväčším šokom pre mňa aj tak bolo zistenie, že showrunnerom je oceňovaný Steven Knight. Musel dostať riadne prachy, že do toho vôbec išiel.

V najlepších epizódach opäť nesmierne vtipné, podvratné, v najlepšom zmysle slova bizardne nápadité, plné momentov, ktoré majú potenciál stať sa kultovými, ale v tých slabších dieloch začínam registrovať určitú únavu materiálu. Nápadov ubúda, prvoplánových, i keď skvele spracovaných, paródií pribúda. Avšak v rámci seriálovej komediálnej tvorby stále silný nadštandard.

De Palmove režijné finesy a Burumova kameramanská práca musia nadchnúť každého filmového fajnšmekra. Úvodná sekvencia na nič nečaká, nastolí závratné tempo a okamžite vtiahne do deja. Následné vyšetrovanie už nie je také pôsobivé, pretože scenár je z ranku jednoduchších, hlavný zvrat si vyplytvá priskoro a ďalej už nič moc neponúka. Finále už potom patrí k tým najslabším v De Palmovej kariére, ale kvôli tej formálnej stránke, ktorá neprestáva prekvapovať až do záverečných titulkov, sa ten film jednoducho nedá nezbožňovať. A do toho noirovo temná Sakamotova hudba, štýloví Cage so Siniseom a krásna Gugino. Moja veľmi obľúbená "depalmovka".

Som opačného názoru, než väčšina miestnych užívateľov. Kriminálna línia na mňa vôbec nezapôsobila, drží sa zabehnutých koľají, nič neinovuje, jej kvalitnejších variácií vznikli v 80.tych rokoch desiatky. Amišská časť je originálnejšia, pracuje s kontrastom vonkajšieho sveta a uzavretej komunity s vlastnými pravidlami. Obsahuje minimálne dve scény, na ktoré tak skoro nezabudnem (tanec v stodole, stavba) a celá je zaobalená do krásnej, až snovej atmosféry, podmaľovanej príjemnou Jarreho hudbou a na pohľad pôsobivo komponovanými zábermi Sealeho kamery. Civilný Ford je sympatický hlavný hrdina, medzi ním a Kelly McGillis to príjemne iskrí. Záver patrí opäť kriminálnej časti a znovu mám pocit, že nefunguje tak ako by mal. Weir sa mal rozhodnúť, čo chce točiť a jedno si vybrať. Medzi obomi líniami je príliš krehký balans, chýba im rovnováha. Takto len prekážajú jedna druhej.

Vojna pohľadom jej veterána. Tvrdá, vecná, bolestivá, bez príkras. Silný film.

O päť rokov mladšie Casino mi je, a asi navždy aj bude, milejšie, ale objektívne vzato, považujem Mafiánov za kvalitnejší a dôležitejší film. Jeho podanie je formálne živelnejšie a vynaliezavejšie, rozprávanie inovatívnejšie a podvratnejšie. Svoje postavy ukazuje bez príkras, neglorifikuje ich, ani nedémonizuje, drží si chladný odstup. Je to taká malá žánrová revolúcia, ktorá navždy zbavila povolanie gangstrov všetkej romantickosti a len tak mimochodom zacementovala Pesciho ako ideálneho predstaviteľa cholerických úloh. Jeden zo Scorseseho najlepších kusov.