Hystory

Vidieť Cameron Diaz a Kate Winslet v jednom filme, je neuveriteľné. Oscarová Kate a známa sexidol Cameron sú úžasné herečky. Svoj talent dokázali v nejednom kasovom trháku. Tento ľúbostní film, však nepatrí medzi ich najlepšie výbery (V požičovniach nachádzate aj lepšie filmy od nich). Základnú dejovú líniu sa ešte dá zvládnuť (výmena bytu), ale komika prechádza k stereotypnosti, a divák po dvoch hodinách dostáva kŕče od nudy. Bohužiaľ je to tak. Nezáživné rozhovory, predvídateľný koniec a priesvitné charaktery sú veľkým sústom aj pre dve hlavné herečky. Judie Law a Cameron sa tak-ako hodia sa k sebe, ale moment, keď sa Kate zaľúbi do Black Jacka, ktorý dlhý čas patril medzi neobľúbených hercov, bol pre mňa priam šokujúce a vzbudzoval odpor. Film by som odporúčal tým, ktorý sú skôr za melodramatické žánre. Nachádzajú sa v ňom črty komickosti, ale iba zopár momentov.

Každé desaťročie má svoje typické vlastnosti a žánre. Napríklad koncom 90. rokoch tínedžerské horory, na začiatku 21.storočia duchárske príbehy. Samozrejme nemôžeme zabudnúť ani na tú tmavú éru hororového filmového priemyslu, 80. roky. Aj keď toto obdobie malo svoje hity a nekopírovateľné čaro, ale pri malej konkurencii nemuseli vyrábať 100% kvalitné filmy tohto žánru a hlavne v Európskej produkcie. Hoci na kolene robené triky sú pozoruhodné, rozhovory a nezáživné postavy vynahradia kvalitu dnešných béčkových filmov.

Dlhé rozlúštovanie HooDoo, ktorá je oveľa lepšia od Kruhu 2, no od jednotky zasa má ďaleko. Ako sme si mohli zvyknúť od Ehrena Krugera od scenáristu Kruhu, dejové napätie je dominantné. Vo filme chýbajú ľakačky a najmä akčnosť, ale prítomné je kŕčovité rozuzlenie deja. V dnešnej dobe málokoho zaujíma jedna stará pani s manželom, ktorý dačo nemajú v poriadku v zmysloch a na povale. Dcéra Goldie Hawn Kate Hudson hrá vynikajúco hlavnú úlohu, no nemá príležitosť to viac rozvíjať. Koniec je tiež pochmúrny : nevedel som či pozerám Snehulienku alebo Rodinu Adamsovcov.

Režisér George A.Romero oživil na filmové plátno takzv. zombíkov (nemŕtvych) a to v Noci živých mŕtvol. Jeho príbeh pokračuje, samozrejme vložený do 21.storočia. Krajina mŕtvych nie je bezkonkurenčná imitácia doterajších hororov (a nie je to ani remake!), ale do desivej atmosféry spracovaný originálny dej s autentickými zábermi: Nemŕtvy už prebrali vládu nad celou zemou a ľudia si vystavili tábory ďaleko odizolovaných od týchto netvorov. Samozrejme nič netrvá večne, a „múdry“ nemŕtvy našli cestu do tábora ... Film je akurát stvorený na nudné večere, kde sa pri pukancoch a vypnutých mozgoch necháme viesť filmom.

Dúfam, že éra prevzatých duchárskych hororových filmov sa schyľuje ku koncu. Po Kruhu 1,2, Kľúču, Nenávisti 1,2 a po Oku prichádza ďalší filmový omyl, teraz v koprodukcii 20th Century Fox a Regency. Známy duchársky príbeh situovali do Tokia, pričom teraz sledujeme kariéru fotografa, ktorý po svadbe ihneď odcestuje so ženou. Ona po čase začne mať vidiny, ktoré jej naznačujú hrôzostrašné tajomstvo. Film má veľa podobného s Nenávisťou, v ktorej práve brutálna vražda vynútila pomstu Kajako a jej syna. Tento však stratil cestou všetok napätie a nespĺňa ani základné požiadavky hororového diváka/ fanúšika. Východisko netreba hľadať len v hereckom obsadení, hoci do značnej miery ovplyvňuje hore spomínané skutočnosti. Prvotný problém nachádzame v kvalite spracovania. Režisér Masayuki Ochiai spomenul, že pôsobiť chcel tmavou atmosférou a náznakmi, t.j. naznačiť transcendentný svet. Zabudol na to, že pre diváka nepoznajúc ich kultúru, film v takomto spracovaní nadobudne inú hodnotu. Tým, že hneď v prvých scénach odhalí ducha, náročnejší (európsky) divák stratí záujem. Spomeňme si na Jeepers Creepers, ktorý je ideálny príklad na to, ako sa dá zhustiť atmosféru a v druhej sekvencií úplne rozbiť. Keď od začiatku vieme, že s akou bytosťou máme dočinenia, film stratí na kvalite, prv na strašidelných scénach. Samozrejme nemusí vždy to tak fungovať, ale vo väčšine prípadov je to tak. U hororoch je to nepísané pravidlo, veď viac sa bojíme toho čo nepoznáme. Ďalší problém nachádzame v make- upe. Tým, že aj duch (v prevedení Megumi Okina) je perfektne upravený, t.j. výzorom nepripomína násilím zabitú osobu, tiež veľa zhoršuje na výslednom efekte. Hoci má kukadlá, ako Kajako (Nenávisť) a vlasy ako Samara (Kruh), nevyzdvihli jej kontúry tak, aby pripomínala dajakého strašidelného ducha poháňaného nenávisťou, ale ako ducha domáceho a nadmieru sympatického. A teraz si spomeňme hercov, ktorí stvárňujú týchto úbohých terčov: Rachael Taylorová a Joshua Jackson. Rachael, ako hlavná respondentka je nesympatická a nepresvedčivá, svoje herectvo by mohla zanechať a nájsť inú robotu. Je jasné, že nebude nikdy patriť medzi najjasnejšie hviezdy Hollywoodu, keď nevie zahrať ani takúto jednostrannú a nebdelú postavu, akou je Jane. Ben, v prevedení Joshua Jackson, je už lepšie zvládnutý, samozrejme má viac hereckých skúseností (napr. kinohit Lebky). Neuveriteľné je však to, že tento „krásavec“ sa mohol dopustiť takéhoto činu- a tu už môžeme bombardovať absurditu scenára: Jane prečo nevidela Megumi skôr, len v Japonsku? Prečo sa urobilo ten zvrhlí skutok, veď mali všetko? Prečo sa o vzťahu neporozprávali Ben a Megumi? Prečo sa zmenila láska Megumi k Benovi na chorobnú? Megumi prečo chcela ukázať Jane Benovu minulosť?... mnoho ďalších. Dúfam, že podobné hororové slátaniny sa už nestanú a už vôbec nemyslím na pokračovanie... Bližšie pozri môj článok na http://najfilmy.wordpress.com/2010/05/03/japonsky-horor/

Nízkorozpočtový béčkový triler predstavuje spojenie schematicky nakrútených filmov typu: Hostel, Saw. Je to príbeh o úspešnej dievčine, ktorá sa snaží dostať domov na Vianoce. Prácu však uprednostňuje pred rodinou, a práve toto sa stáva jej osudným činom. Začína sa nelogická a niekedy až frustrujúca vyvražďovačka vedľajších postáv a zvierat v pivnici, na poschodí, ale aj vo výťahu (no vieme, že hlavná respondentka prežije!). Pozoruhodné je psychologické vykreslenie pocitov, ale slabé herecké výkony ich negujú. Nezaujímavá predstaviteľka nie je prvotným problémom filmu, skôr jednoliaty sled udalostí, bez všelijakých odbočiek, pričom kontrastným bodom sa stáva recepčné miesto zabijaka v prevedení celkom sympatického herca. Po čase divák citovo prechádza na zlú stranu a priam ľutuje psychopata, ktorý činí kvôli láske. Škoda že sa film končí Happy End-om!

Duchovia existujú, ale iba tí vyvolený sú schopný ich vidieť, napríklad takí, ktorí dostanú náhradné oči... Nové x-té spracovanie japonských hororov je tu. Teraz s Jessicou Albou. Herečka mimoriadnych kvalít dostala úlohu slepej virtuózky, ktorá dostane šancu znovu vidieť, pomocou transplantácie očí. Bohužiaľ, s novým okom začína vidieť aj duchov... Treba spomenúť, že režisér nechcel ukázať typický duchársky príbeh. Je pozoruhodný kontrast medzi idealizovaným svetom slepca a medzi skutočnosťou. Dezilúzia (a strach) hlavnej postavy vedie ju k poznaniu, že túži po svojom predchádzajúcom živote, a to po živote v tme. Film je priam „nadupaný“ hrôzostrašnými duchmi a všelijakými hmlistými postavami z oného sveta, predsa po druhej polovici stráca svoje napätie a vykresľuje sa nám klasický obraz: hľadanie pravdy a snaha vyriešiť záhady. Týmto sa film stáva stereotypným príbehom, ktorý je však ukončený technicky zručnou a akčnou pointou. Divák nadarmo túži po psychologickom cítení, dostane iba strašidelný príbeh, sled vidín zasebou. V druhej polovici je zase absencia napätia.

Takashi Shimitzu nachystal novú časť úspešného hororu The Grudge, ktorá obsahuje viac desivých momentov a viac akcie. Pravda je však iná. Film nielen nebol zvládnutý, ale chýba jeho konštrukcia. Pôvodnú japonskú verziu rozstrihol na časti, ktoré napokon ponúka na drevenom tanieri v americkej koprodukcii. Príbeh prechádza do absurdity. Nielen že sa zabíja hlúpymi motívmi, bez logiky, nesympatický herci priložia ešte o jednu umelú lyžicu viac. Novo namixovaný zvuk je tiež komickým a vôbec nie strašidelným. Kým jednotka na čele so Sarah Michelle Gellar bola príjemná, jednoduchšia a desivá, dvojka je nezáživná, zbytočne komplikovaná a nudná .V druhej polovici filmu som v duchu zavíjal (no nie od strachu) a čakal som, kedy sa objaví Kajako, aby mi preplatila vstupné. No nestalo sa, tak som musel presedieť, mimochodom človek si na to po čase zvykne. Nenávisť mi pomohla znenávidieť tento žáner, t.j. skopírovaných japonsko-amerických hororov. Pán Shimitzu, ako ste poslali Kruh na dno studne, poslali ste aj Nenávisť na povalu, do víru zabudnutia.

Film Wolfganga Petersena je remake známeho katastrofického filmu zo začiatku 70.-tych rokov. Poseidon, najluxusnejšia loď všetkých čias, je preplnená bohatými ľuďmi, ktorí si tento gigant vybrali na oslavu Nového roka. To však netušia, že táto „nepotopiteľná “ loď sa plaví k vlastnej smrti. A tu sa začínajú problémy. Je nemožné, aby dnešná technika nevšimla 20 metrovú morskú vlnu, ktorá prekvapujúco a jednoducho prevracia loď. Tento nedostatok je však zvládnuteľný. Nerozpracované charaktery neprivolávajú u diváka súcit (samozrejme oni za to nemôžu, lebo majú na to iba 10 minút zo začiatku filmu). Nedá sa zaprieť pozoruhodné spracovanie lode (bol nominovaný aj na Oscara), ale inak nič. Kým v klasike sme sa zoznámili s hlavnými hrdinami, v tejto verzii sa nám to nepodarí. Ako sa rýchlo Poseidon potopil, stiahol ku dnu aj kariéru Wolfganga Petersena. Možno že mal ostať pri Neuveriteľnom príbehu z roku 1984.

Taliansky horor, ktorý bol natočený koncom 70.-tych rokov. Hoci film bol reklamovaný ako skutočná udalosť, nie je to tak. Ak by ste chceli k niečomu prirovnávať dej, tak myslite na The Blair Witch Project: Piati taliani sa vyberú do pralesa aby natočili kvalitný dokumentárny film a preto sú ochotný dopustiť sa hocičoho. Začnime s tým, že nerešpektujú zákony džungle a prevrátia tamojším domorodcom život, ktorý im nachystali horúcu pomstu... A potom sa dej prevráti do ďalšej línie(do línie nájdenej videonahrávky). Skutočnosti je to príbeh pozostávajúci z dvoch symetrických častí. Najprv uvidíme domorodcov v dobrom zobrazený a potom chránenia ich teritória, ktoré narušia naši hrdinovia. Vo filme sa nachádzajú časti, ktoré sú ťažké na žalúdok (aj keď sú iba „akože“ pôsobia dosť realisticky). Predsa film nostalgicky zobrazuje tie 70.-te roky a všetko čo bolo v nich dominantné...