reiser

Najlepší film o schíze, aký som kedy videl. Prečo? Lebo toto nie je film, ktorý by ukazoval schizofréniu, prostredníctvom ktorého by ste sa na ňu dívali. Tu sa schizofrenickým skutočne stanete :) A verte, že si s ňou neporadíte. Taký je tento film majstrovský.

AL Pacino je jeden z mojich najobľúbenejších hercov, ale v tomto filme mi vyslovene vadil. Áno, je to v poriadku, že divákovi vadí vo filme postava, ktorá mu má vadiť a ten prípad mám veľmi rád (spomeňme napríklad sestru Ratchedovú z Preletu nad kukučkami), ale toto bolo o niečo inom. Al PAcino ako Danny Collins, a to je zámer filmu, je tu postavou, ktorá vďaka svojim negatívam odrádza, ale zároveň, a to je tiež jasný zámer filmu, tu má mať aj akúsi druhú lepšiu tvár, ktorá je postavená na jeho zmysle pre humor, na tom, že napriek všetkému predsa len na koniec pomôže a na tom, že predsa len človek mu trochu prepáči jeho prešľapy, lebo za všetko môže ten škaredý svet rockového šoubiznisu, ktorý ho v mladosti vtiahol a už nepustil. Možno som to nevyjadril úplne presne, ale jasné je, že tu je výrazný zámer dosiahnuť sympatie s Dannym Collinsom, a práve tento zámer je strašne umelý, okatý, nevierohodný a lacný. K podobnej téme návratu starnúcej a vyhasínajúcej hviezdy za svojím odvrhnutým mláďaťom s cieľom napraviť staré krivdy a nájsť odpustenie odporúčam film Eva Nová (2015).

V momente, keď Amy Adams otvorí knihu, začne byť pozeranie ťažšie ako dámy z úvodných titulkov. Ťažké vďaka atmosfére strachu, ktorý som prežíval, ako keby som sedel s Jakeom a jeho rodinkou sám v aute. A to preto, lebo Jake Gyllenhaal je majster ťažkej váhy a mňa pohľad naňho stresoval tak, že mi pritom začali rásť žalúdočné vredy. A po tom, "po akcii", prichádza na scénu dokonalý Michael Shannon, ako absolútny kontrast k Jakeovi, aby svojimi šerfiskými očami ešte znásobil vaše odsudzujúco-sústrasné pocity k hlavnej postave románu. Apropo! To je len román, metarovina filmu! Skutočná realita filmu má svoj vlastný príbeh, ktorý ťahá, rovnako dokonale Amy Adams, pričom táto hlavná "nefiktívna" rovina filmu je, hoci úplne iným spôsobom, rovnako znervozňujúca. No a úžasné je práve to, ako sú tieto dve roviny spolu zohrané. Svoju súhru nepodsúvajú, nevyžívajú sa v jej nápaditosti, nechávajú to na vás. Berte.

U mňa salvy smiechu :)

Ach, keby sa takýchto filmov točilo viac. Ak má rad človek klubové a festivalové filmy, je zväčša odsúdený na rôzne mrchavé ťažoby vyrastajúce zo všakovakých filozofických, sociálnych či psychologických podhubí, pretože natočiť film emočne pozitívny a pritom nesmierne invenčný je, zdá sa, na úplnom okraji záujmov autorov filmu pre náročných. Áno, viem, svet je zložitý a zlý, ale práve preto... Ach, keby sa takýchto filmov točilo viac.

Pekný príklad toho, ako dokáže vysvetľovanie pointy urobiť z extradobrého filmu film priemerne dobrý. Tento film mal na to, aby sa dokázal zakusnúť do diváka ako trieska pod necht, aby si ho človek so zožierajúcim pocitom odnášal domov a trávil čas uvažovaním nad ním. Bohužiaľ. Film sa končí vytiahnutím triesky a divák tak môže odísť domov spokojne a bez toho, aby sa čímkoľvek zaoberal.

Jeden z tých filmov, ktorý baví človeka nie vďaka dojmu z príbehu ako celku, ale vďaka tým jednotlivým momentom, z ktorých sa skladá - pozerá sa na pekné obrázky a pritom počúva zaujímavé dialógy, pri ktorých sa občas aj ledabolo zamyslí. Nie že by ma tento film nejako strhol, len som sa skrátka pri ňom i po ňom cítil tak nejak, sakra dobre.

Základná myšlienka tohto filmu je naozaj skvelá a originálna - sedem uchádzačov o vysoký post vo významnej spoločnosti je podrobených sofistikovanej metóde, ktorá núti jednotlivých kandidátov nemilosrdne použiť všetky zbrane, len aby sa postupne zbavili každého svojho protihráča. Film má však jeden skutočný problém. Nie je to jeho záver alebo trápna scéna s hrou s loptou - to sú len dôsledky toho, čo zbytočne zaťažuje príbeh filmu od jeho začiatku, kedy zisťujeme, že dvojica uchádzačov predstavuje niekdajší romantický párik. Film je teda "obohatený" aj o ľúbostnú zápletku, ktorá navyše na jeho konci dostáva hlavné slovo, a to mu výrazne škodí. Veľa filmov sa, možno kvôli vlastnej neschopnosti, snaží násilne pretlačiť do deja milostnú zápletku. Nerozumiem tomu, neviem prečo tomu tak je (zo zvyku?), nemám to rád a vadilo mi to aj v tomto prípade.

Z takého materiálu akým je Sigmund Freud nevyťažiť absolútne nič, to je teda tragédia.

Najväčšou devízou tohto dokumetárneho skvostu je jeho forma, nenútený štýl. V porovnaní s tým množstvom silených a afektovaných dokumentárnych filmov o rôznych amerických dobrodruhoch a ich cestách, ktoré vo svojej podstate síce môžu byť naozaj zaujímavé, avšak svoj potenciál ubíjajú úplne zbytočnými, emotívne veľkohubými a typicky americko patetickými prejavmi zúčastnených, pôsobí tento film úplne opačným dojmom. Naoko chladné zábery z večného prekonávania krýh či bezradného zápasenia so saňami sú tak strhujúce práve vďaka minimalistickému štýlu, ktorým boli spracované (pohltili ma tak, až som sám zatínal päste a škrípal zubami, aby som trochu pomohol). Zároveň sa filmu darí aj určitý filozofický presah. Schválne, skúste sa po tomto filme zamyslieť nad tým, či ani vaša duša nepozná hranice.