Lookass

Niekedy dokáže plytký scenár zachrániť (rozumej odvrátiť od blamáže) talentovaný režisér. John Moore ním ale v tomto prípade nie je. Nedokáže sa pohrať s obrazom, napätím alebo s hereckým obsadením. Quaid je stále slušný ale to v žiadnom prípade nestačí. Hlavný problém je množstvo ľudí s ktorými sa človek nedokáže identifikovať a ktorí dostávajú až priveľmi veľa priestoru na úkor Quaida a Ribisiho. Tí sa postupne dostávajú do konfliktu, ktorý dokonca ku koncu prinesie napätie (!) ale následná smršť klišé to opäť potopí do hladiny priemernosti. Záverečná foto sekcia snáď patrí do ranného vysielania komerčných televízií... (uvidíš-pochopíš)

Bring Me the Head of Alfredo Garcia pre niekoho môže predstavovať len nevýraznú road movie s množstvom násilných a prevažne nudných scén. Pod povrchom sa ale skrýva čosi viac. Moderný "western" je v prvej polovici výrazne umiernený a do popredia sa dostáva zložitý vzťah medzi ústrednou postavou filmu - barmanom Bennym a jeho mexickou priateľkou Elit. Hlavne prvý menovaný na seba strháva všetku pozornosť. Nie je to typický hrdina, vlastne nesie takmer všetky aspekty antihrdinstva. S Bennym ale nie je problém sa stotožniť - aj napriek zápornosti dokáže Warren Oates vniesť do svojej postavy ľudskosť. Dej sa vlastne posúva dopredu len z dôvodu jeho snahy o vymanenie sa zo stereotypu a priemernosti. Ako si neskôr uvedomuje, s Alom Garciom ho spája oveľa viac ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. (obaja sa dostanú do konfliktu s tým istým človekom, pochádzajú z tej istej spoločenskej vrstvy a milujú -ovali tú istú ženu...) Druhá polovica (konečne) naberá na dychu ale len z dôvodu hromadenia väčšieho množstva akčných scén. Rozhodne ide o jeden z najosobnejších filmov Sama Peckinpaha.

Výborná oddychovka

Na prvý pohľad nevýrazný film, ktorý si vás získa až po určitom čase svojim ironickým nadhľadom a postupne sa odkrývajucou karikatúrou sovietskeho režimu. Film má vlastne iba interiérové scény ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť stereotyp vtedajšieho denného režimu plného byrokratických rozhodnutí. Tie sa často ani neriešia a ich prenášanie do ďalšieho obdobia je iba pokusom o ich (aj tak neúspešné) oddialenie. Shengelaya spomínané nedostatky kritizuje ako nestranný pozorovateľ, robí to s nadhľadom a inteligentne. (Nič iné mu asi v tom období ani nezostávalo) Aj keď film na LFŠ v Hradišti neprilákal veľa divákov, pre mňa osobne to bolo jedno z najpríjemnejších prekvapení celej filmovky...

Český dokument je v posledných rokoch na vzostupe - najnovší príspevok Ztracená dovolená je toho nesporným dôkazom. Pátranie po niekoľkých Aziatoch bez akéhokoľvek záchytného bodu - to je vcelku nezvyčajná téma na dlhometrážny dokument. Našťastie nás režisérka vo svojom pátraní konfrontuje s množstvom bizarných postáv- českí aziati, sinológovia, alebo veštkyňa - ktorých zobrazuje Lucie Králová s ironickým nadhľadom, ktorý poukazuje na ich neschopnosť často kombinovanú s neodbornosťou. Druhá časť v spomínanom trende pokračuje, anonymitu človeka ale vlastne neguje (úspešne) a nahrádza otázkou nad civilizačnými a kultúrnymi rozdielmi medzi ľuďmi. Úspešne tiež poukazuje na ideologický rozdiel, ktorý vplýva na ľudské správanie (a divák nemá možnosť dozvedieť sa,či ide len o nacvičené frázy, alebo úplnú "deformáciu" človeka...) Skvelý dokument, ktorý úspešne poukazuje na anonymitu človeka (respektíve jej neexistenciu) v súčasnom globalizovanom svete.

I Scorsese by mohol v niektorých prípadoch závidieť. Vynikajúco herecky zvládnutý príbeh vzťahu otca a syna, rodinných hodnôt a priateľstva. Príbeh z Bronxu pri svojej dĺžke ani na minútu nestráca dych, pomaly graduje atmosféru, neskĺza do prvoplánovosti a pri tom načrtáva závažné spoločenské otázky. Príjemné filmové prekvapenie. 9/10

"Najdlhšie filmové odpanenie ocenené Oscarom"

"Úroveň" , ktorú má tento televízny program zhruba posledný rok nevystihuje slovo ODPAD dostatočne. Je to zmes trápností, nulového humoru, nevypointovanosti a humusu, akú si verejnoprávna televízia rozhodne nezaslúži (vlastne, zaslúži, pretože s ľahkosťou zapadá do jej programovej štruktúry...) A pritom začiatky neboli najhoršie...

Irónia osudu. Dnes vyznieva celý film viac ako kontraproduktívne. (zvrhnutie Talibanu vojskami USA) Aj keď treba chápať pohľad na osádku ruského tanku z hľadiska doby (krátko pred ukončením studenej vojny - rok 1988) predsa len mohli tvorcovia zapracovať viac na názorovej vyváženosti filmu. Pozitívny je fakt, s akým nízkym rozpočtom a technickým vybavením natočili tak vizuálne pôsobivú drámu. Príjemné prekvapenie. 8/10

Už dávno som nedostal podobnú dávku chladnej kalkulácie, drsnosti a cynizmu ako práve v Hodgesovom Get Carter. Na svoju dobu veľmi odvážny snímok, ktorý sa nebojí otvorene prezentovať násilie a erotiku. Surovosť zobrazenia robotníckych štvrtí Newcastlu a Cainov osobitý štýl herectva sú nezabudnuteľné