Lookass

Keď si spätne bilancujem filmy, ktoré mali niečo spoločné s fenoménom "japonskej mafie" tak mi nenapadá žiadny, ktorý by vo mne zanechal tak silný divácky zážitok ako Pollackova The Yakuza. Ono je to úplný protipól napr. ku Kitanovmu Brotherovi - oba filmy majú síce pomalé tempo a dlhé zábery, ale v prípade Takeshiho je čas strávený pri filme vyplnený množstvom expresívnych a násilných scén. Tie mu dodávajú dynamiku. Pollack ale stavil na nenápadný scenár, ktorý napísal Američan dlhodobo žijúci v Japonsku. A tento fakt sa preniesol aj na plátno. Prejavil sa tiež v realizme zobrazovania vzťahov medzi yakuzou a ľuďmi, ktorí s ňou prichádzali do styku. Vďaka osobe Kena Takakuru som si spomenul na Black rain Ridleyho Scotta. V porovnaní zobrazovania realizmu sú tieto filmy na kvalitatívne opačnej strane. Scott bol dokonca v niektorých scénach doslova xenofóbny. ("nadradenosť" a bezočivosť američanov voči japoncom) To Pollack rozhodne nie je, ku všetkému pristupuje s úctou k japonskej kultúre. __ Takže tu máme film, ktorý naoko vyzerá ako keby ho nakrútil japonský režisér, neobsahuje priveľa násilia, má pomalú atmosféru a nemá významné herecké obsadenie. The Yakuza má iné prednosti. Obsahuje hlavne silný príbeh. Rozpráva o cnostiach, kódexoch cti, priateľstve a dôvere. Spôsobom, ktorý som ešte nevidel v žiadnom inom filme. V tomto smere je bezkonkurenčný. __ Pridávam sa k dezorzovi, tento film si rozhodne nezaslúži taký "status" zabudnutia ako má v súčasnosti. 9/10

Juraj Jakubisko sa po takmer desiatich rokoch od zákazu tvorby celovečerných filmov vrátil a nakrútil Postav dom, zasaď strom. Nútená prestávka sa u Jakubiska prejavila najviac vo fakte, že sa mu úplne nepodarilo nadviazať na úspešnú tvorbu zo 60-tych rokov. Aj keď pre neho typická poetika, dôraz na atmosféru, zobrazovanie života obyčajných ľudí na vidieku a lyrická hudba zostali zachované. __ Osobne nechápem, ako sa mu celý projekt podarilo vôbec realizovať - predsa len, zobrazenie dedinskej morálky a charakterov niektorých ľudí je v priamom rozpore s normalizačnou líniou vtedajšej spoločnosti. Asi sa preto dá pochopiť, že film krátko po uvedení do kín putoval rovno do trezora __ 6/10

Ďalší rozporuplný slovenský film. Tragikomédia zo súčasnej Bratislavy, ktorá je vo viacerých momentoch skôr "tragickou" komédiou a k poriadnej melodráme má ďaleko. Najväčší problémom filmu nie sú herci - naopak, väčšina z nich predvádza veľmi zaujímavé výkony počnúc Táňou Pauhofovou, alebo Klárou Trojanovou (podobná herecká rola ako v prípade Ondríčkovej Jednej ruky netleská) Dialógy nebijú do uší, kamera štandard. Tak kde je problém? V scenári. Ten sleduje viaceré príbehy, ktoré sa postupom času snaží prepojiť a čiastočne skombinovať - robí to ale násilnou formou, umelo vykonštruovaným, ťažko uveriteľným spôsobom. Príbeh nelegálnej imigrantky z Arménska je úplne mimo, vôbec nezapadá do kontextu. Postavy sú až na jednu výnimku napísané plocho, ťažko sa s niekým stotožniť. Niektorí herci vo filme imho nemajú čo robiť, nemajú tam žiadne opodstatnenie (napr. Iva Janžurová) - napriek tomu že odvádzajú nadštandard herecký výkon. Škoda že Fisher sa ešte aj v závere filmu pokúša o akýsi "revival" - scéna s granátom - mal som slzy v očiach. Bohužiaľ od smiechu. Škoda ďalšej premrhanej príležitosti. 5/10

The full monty je ďalším filmom z rady sviežich (cca 85min) britských komédií, ktoré stavajú na koncepte, ktorý sa v minulosti už viackrát osvedčil (m.i. Alan Parker a jeho The Commitments) Tvorcovia dokázali látku obohatiť sviežim humorom, pridali sociálny a rodičovský kontext - výsledkom je príjemná komédia s niekoľkými nezabudnuteľnými scénami. BTW - keď budem nezamestnaný, už mi je jasné, ako si začnem zarábať na živobytie..

LOVE and HATE __ late 80´s, Bed-stuy, Brooklyn on the hottest day of the year, its fuckin hot, really fuckin hot! __ Spike Lee si za svoj debut nemohol vybrať lepšiu tému. V jeho prospech hovorí aj fakt, že si napísal scenár a podieľal sa aj na produkcii __ Už úvodné minúty v štýle songu od Public enemy dávajú svojou živelnosťou tušiť, že nepôjde o ďalší z rady moralizujúcich a až nadmieru korektných, jasne profilovaných agitiek __ [Radio Raheem walks past blasting Public Enemy on his boombox] God Damn, Turn that shit off play some Bobby Blue Bland. __ Lee zobrazuje všedný deň na jednej z brooklynských ulíc, postupne však odkrýva jednotlivé charaktery hlavných a vedľajších postáv. Z nich je zrejmé, aká vládne na ulici "hierarchia" a aká tenká je čiara medzi relatívnym pokojom a rasovou neznášanlivosťou __ K nej dochádza, postupne, najskôr iba nevinnými hláškami. Tie najčastejšie vychádzajú z úst Pina (nadpozemsky štýlový John Turturro). I detest this place like a sickness __ Nedá mi nespomenúť vynikajúci výber hlavne vedľajších hercov: začínajúci Martin Lawrence, charizmatický Danny Aiello, Giancarlo Esposito, Samuel L. Jackson.. __ Po tom ,ako sa situácia vyhrocuje sme svedkami návalu nenávisti aj do ľudí, ktorí pred tým pôsobili úplne pokojne a nechali sa strhnúť davom. Namiesto rozumu sa do popredia dostáva skratové konanie - aj hlavný konflikt vznikne len na základe banality. __Mookie: Pino, fuck you, fuck your fuckin' pizza, and fuck Frank Sinatra! Pino: Yeah? Well fuck you, too, and fuck Michael Jackson.__ 10/10

Už Cimino dokázal v Lovcovi jeleňov aký neblahý účinok môže mať hranie ruskej rulety na ľudskú psychiku. A nenahovárajme si - cieľom 13 Tzameti je útočiť na základné ľudské zmysly. V prospech filmu určite hovorí fakt, že aspoň v mojom prípade sa mu to dokonale podarilo. Treba sa pripraviť na low budget čiernobiely film s nezaujímavou expozíciou ale vynikajúcou strednou časťou. 7/10 za ruletu

Po rozporuplne prijatom, sčasti autobiografickom Kids return si Takeshi prinavrátil chuť minimalistickým a komorným Hana-bi. Vlastne do dnešných dní ide asi o kritikmi najoceňovanejší Kitanov film. __ Bývalý detektív Nishi (Kitano) dobrovoľne opúšťa svoje zamestnanie po tom, ako nešťastnou zhodou okolností zapríčiní ochrnutie svojho partnera. Navyše Miyuki, Nishiho žena trpí leukémiou. Práve tieto dve okolnosti sú hlavnou hybnou silou celého filmu a spôsobujú ďalšie dôsledky, ktoré vyúsťujú až do štádia, kedy je Nishi donútený k situáciám, ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Máme tak možnosť sledovať Kitanove herectvo v plnej "kráse" - aj keď vizuálne je ako obvykle minimalistické, vnútorný prejav sa viackrát dostáva na povrch a nahrádza tak nedostatok gest. Vzťah Miyuki a Nishiho najskôr pôsobí chladne, až neskôr sa vďaka najmä humorným situáciám dozvedáme, nakoľko sú obaja spätí a ich existencia je na sebe závislá (posledná scéna) __ Yakuza tu je zastúpená len vedľajšie, násilie nie je prezentované v takom množstve ako napr. vo Violent copovi, alebo Sonatine. A aj keď k nemu dochádza, nie je samoúčelné __ Joe Hisaishi, autor hudby sa opäť vytiahol. S Kitanom už predtým viackrát spolupracoval, teraz to dotiahol do maxima. __ 9/10

V postate existujú asi dva základné prístupy ako sa môže divák na celý film pozerať. Prvý pravdepodobne preferuje väčšina pozitívne hodnotiacich užívateľov tejto stránky. Súvisí s psychologickým prerodom Fljoru z malého chlapca, ktorý vníma vojnu iba prostredníctvom sprostredkovaných rečí a vo vojakoch vidí nechcene zidealizovaných hrdinov. Až konkrétne (nadmieru) drastické skutočnosti ho uvedú na pravú mieru a po čase spôsobia jeho citovú vyprahlosť a dezilúziu. Stáva sa z neho iba ľudská schránka bez akýchkoľvek citov a ľudskosti. Druhý pohľad, ktorý mi je bližší, sa pozerá viac kriticky na násilie, ktoré je zobrazované vo filme. V niektorých scénach (napr. dedina v plameňoch) prerastá zobrazovanie násilia do štádia, kedy je Fljora len nestranná, zbytočná bytosť a režisér sa doslova vyžíva v drastických scénach, často bez hlbšieho významu. (teda, jemu je význam pravdepodobne zrejmý, mne však nie) Dokonca som mal pocit, že sledujem slasher . V tomto prípade by asi malo dôjsť k stotožneniu diváka s hlavným hrdinom, ja som na to ale nemal dôvod. Pointa v rozdielnych hodnoteniach asi bude v tom, nakoľko sa necháte presvedčiť, že ide o impozantnú psychologickú vojnovú drámu . Ja si skôr myslím, že psychológia tu je v úzadí častejšie ako by mala byť a do popredia sa tak derú zbytočne brutálne a expresívne scény bez hlbšieho významu. Pre mňa vo viacerých prípadoch teda víťazí druhý variant. __ Kameraman volí zaujímavé zábery a veľmi vhodne používa steadicam (posledná scéna - prechod lesom je nezabudnuteľný) __ Inak príjemný filmový zážitok

Analytické spracovanie knižnej predlohy Alberta Moraviu, ktorej výnimočnosť dodáva psychoanalýza hlavného hrdinu - Marcella. Bertolucci nemôže dosiahnuť kvality knihy ani keby bol nadpozemsky zručný filmár. Podstata Moraviovho Konformistu je ukrytá vo vnútornom svete Marcella, v jeho detstve a akejsi predurčenosti k tomu, čím je a kam smeruje. To sa dá filmovými prostriedkami zachytiť len veľmi ťažko, Bertolucci aspoň zmenil naratívnu stránku - v opise Marcellovho života nepostupuje chronologicky ako Moravia. Škoda druhej polovice, v Paríži to viazne ako vo filme, tak aj v knihe. Ale inak ide o príjemné priblíženie obdobia fašistického Talianska a deformácie ľudského charakteru/morálky.

Stále mi nie je úplne jasné, ako sa môže niekomu podariť dostať na plátno toľko emócií zo "vzťahu" ktorý sa zaobíde s minimom dialógov, v ktorom pobehuje hlavná hrdinka vo vyťahaných teplákoch a ktorej láska je väčšinu filmu jednostranne platonická. Od dnes viem, že Zhang to bez problémov dokáže. Aj napriek až zarážajúcej jednoduchosti príbehu a zápletke, ktorá je pre európskeho diváka infantilná (ako aj hlavná hrdinka..) vás príbeh jednoducho bez väčších problémov dostane a prekvapí svojou priamočiarosťou, vizuálnym spracovaním, hudbou a neskrotnou láskou hlavnej predstaviteľky.. Yimou má šťastie že tvorí v Číne a tak sú jeho filmy ťažko zhodnotiteľné z hľadiska reálnosti ich výpovede. Ale tentokrát ma dostal..