Macejko

Rozťahaná, chabo zrežírovaná a smrteľne vážne sa tváriaca vtákovina, ktorá zdatne pokračuje v trende znechucovania mi všetkého, čo súvisí so superhrdinskými komiksami. Ten film je tak zbytočný, až sa mi naň nechce plytvať písmenami.

Príbeh (ak sa to tak dá vôbec nazvať) by banálnejší a nevzrušujúcejší už ani nemohol byť, ale čuduj sa svete - réžia tomu všetkému nejakým spôsobom dokázala dať zmysel a poriadok. Herečky vynikajúce. A samozrejme, zhruba takých 15 minút je to tiež skvelé porno. He-he-he.

Bez chuti a bez zápachu. Nie je to taký prúser, ako sa vám každý bude snažiť nahovoriť (myslené po filmovej stránke, po tej finančnej samozrejme áno), je to celkom akceptovateľne zrežírované a zo scenára som tiež nehádzal tyčky (aj keď pár tučných prešľapov sa nájde, hlavne teda nevysvetliteľné prežitie hrdinov po krvavej pasci, do ktorej padli), ale je to strašne bez výrazu a bez zapamätania hodných scén. Veľmi mi to pripomínalo posledného Wolverina, a rozhodne nie iba tým, že sa oba filmy zaoberajú japonskou tematikou. Apropó, Japonci. Viem si dokonale predstaviť, aká pecka to mohla byť v ich podaní. Krvavá, vášnivá, epická. Pokojne aj s rovnakým hereckým obsadením, beztak je tu chudák Hiroyuki Sanada za hlavného hrdinu, ktorému Keanu "kamenná tvár" Reeves iba prihráva. Už sa ale stalo a miesto plnokrvnej japonskej žranice tu máme riedku americkú polievočku, v ktorej viac než s katanami zápasia Japonci s anglickou výslovnosťou.

No namôjdušu - smrteľne nudné. Neviem, či Timurovi niekto zatrhol tie drogy, na ktorých frčal pri natáčaní predchádzajúcich filmov, ale Lincoln nemá takmer nič z hravosti a nápadov, ktorými sršali Wanted a Hliadky. Všetko natočené na neutrál, akcia nie je ani trochu cool a zábavnosť nevyplýva ani z toho, že sa to berie (zámerne) stopercentne vážne. Úplne najviac potom zamrzí odfláknutá hudba Henryho Jackmana, ktorá nie je doslova ničím iným, než o niekoľko levelov nudnejšou kopírkou jeho predošlých (a výborných) X-Men: First Class. Walker v titulnej úlohe je prekvapivo dobrý a Winsteadka je po dlhej dobe opäť príťažlivá, ale inak nula bodov. Relatívne vysoké hodnotenie udeľujem za to, že ma to aj napriek všetkým tým záporom vyložene nesralo.

Rozhodne veľmi, veľmi priemerné a áno, nakoniec sa dostavil aj ten pocit zbytočnosti. Práve po zhliadnutí Amazing Spider-Mana som si naplno uvedomil, ako fantasticky fungoval Raimiho prvý diel. Bol to film, v ktorom hrdinov "vzostup" z neznámeho čudáka v kostýme na hrdinu, v ktorého veria státisíce, dával zmysel a pôsobil prirodzene. O Webbovom počine to povedať nemôžem. Garfield je ako Parker v civile veľmi fajn, ale akonáhle si oblečie kostým a začne trúsiť hlášky, stane sa z neho neveľmi sympatický kokotko, ktorý v kratučkej montáži akurát pochytá pár zlodejíčkov a už je z neho symbol dobra a spravodlivosti, ku ktorému v hodine dvanástej vzhliadajú všetci obyvatelia New Yorku. Tento "build-up" je absolútne nedostatočný, nedá sa mu veriť a nefunguje kvôli nemu vôbec žiadna osudovosť. Čo nám teda zostalo? Fajn scény u tety a strýka (Martin Sheen je až prekvapivo oduševnelý), krásna Emma Stone, pár minút rutinnej akcie (dvojsekundové "first person" zábery ešte originalitu nerobia) a výborná Hornerova hudba, ktorá ako jediná do tohto jalového príbehu vnáša trochu toho epična (a ani raz v nej nezaznie tradičný Jamesov "motív nebezpečenstva", za čo má u mňa plus). Celkovo vzaté vo mne napokon zostal dojem, že Spidey nemal byť reštartovaný ešte minimálne 5 rokov, a ak áno, tak to mal byť reštart naozaj zásadný. Rozhodne to nemal byť iba mierne pozmenený Raimi. Každopádne však ostáva nádej. Nádej, že keď už sme si ten origin absolvovali druhýkrát, tak v sequeli sa konečne dočkáme niečoho naozaj nového a sviežeho. Len si nie som istý, či by to malo byť opäť pod taktovkou Marca Webba.

Podceňoval som, odmietal som, odkladal som... ale nakoniec som si Argo predsa len pozrel. A bol som viac než príjemne prekvapený. Lahodný scenár (do ktorého mierne nepasuje iba nevýrazný hlavný hrdina), vychutnávkoví herci vo vedľajších úlohách (Cranston, Goodman, Arkin) a v neposlednom rade krásne čisté režijné remeslo. Poňať politicky ladený námet ako napínavý dobrodružný thriller evidentne nie je každého šálka kávy, ale mňa to sakramentsky bavilo a s čistým svedomím to môžem označiť za zatiaľ najlepší Affleckov počin. Nie je to dokonalé, ale čo sa diváckeho naplnenia týka, dal mi tento film viac, než Gone, baby, gone alebo Mesto.

Po skončení som mal dojem, že som sa práve stal svedkom niečoho dôležitého. Niečoho, na čo si bude ľudstvo pamätať ešte vtedy, keď ja sám budem vetchým starcom. Mám toho už pomerne solídne nakomentovaného a aj narecenzovaného, ale tu, na tomto mieste a pod neskutočným návalom pocitov sa musím priznať - som v podstate v koncoch a naozaj netuším, ako opísanie kvalít Atlasu mrakov uchopiť. Tento film nečerpá silu zo svojich jednotlivých scén či dokonca z jednotlivých príbehov, a ani nimi samotnými nejako výraznejšie neohúri. A predsa, keď po troch hodinách príde koniec, zostane vo vás doposiaľ nepoznaný pocit. Akoby ste skladali puzzle, ktoré celé pozostáva z čiernych dielikov a ktoré vám svoj obraz ukáže až vtedy, keď posledný kúsok zapadne na svoje miesto. Wachowskí (spolu s Tykwerom) zase raz predbehli dobu. Nič unikátnejšie som snáď ešte nikdy nevidel a som jednoducho fascinovaný.

Thor ma bavil, Hulk ma bavil, bavili ma aj obaja Iron Manovia a Kapitán ma na prvé pozretie bavil tiež. Avengers, film, v ktorom si všetci spomenutí dali ultimátnu slezinu, ma ale takmer konštantne nudil. Prišlo mi to, akoby bol Whedon tak neskonale presvedčený o tom, že stretko marveláckych superhrdinov jednoducho BUDE iskrivé a ikonické... až akosi zabudol/prestal sa snažiť tam tú iskrivosť a ikonickosť vôbec dostať. Je síce pravda, že tieto vlastnosti snímok v skutočnosti má. Tie sa ale nachádzajú vždy iba v MOMENTOCH, nikdy nie v celých scénach. Z letargie ma nevytrhli dokonca ani záverečné deštrukčné jatky, preto musím tento film bohužiaľ označiť za obrovské sklamanie. Nie je to tým, že by bol natočený zle alebo napísaný debilne. Je ale tak prehypeovaný a tak veľmi nevyužívajúci svoj potenciál, až mi z neho ostalo smutno.

Moja obava, že Wes Anderson a ja sa pohybujeme každý v úplne inom vesmíre a máme odlišné príbehovo-rozprávačské preferencie, sa bohužiaľ potvrdila. Nebudem ale klamať - aj keď určite nie som správne "divný" (v dobrom slova zmysle) na to, aby som si ho plne vychutnal, nezostal som k tomu filmu chladný. Niečo na ňom rozhodne je a mám také tušenie, že sa k nemu raz vrátim.

Nemôžem povedať, že by to nezačalo skvostne veľkolepo. V úvode mi srdce vskutku len tak plesalo a ja som sa tešil, že recenzie sa mýlili a že to bude stáť naozaj za to. Bohužiaľ, majestátny záber na obrovskú loď, ťahanú desiatkami väzňov za sprievodu burácajúcej piesne "Look down" zostal iba nádherným prísľubom toho, čo Bedári mohli byť, a nakoniec neboli. Po Valjeanovom prepustení sa film totiž postupne zmenšuje a stáva sa čoraz viac nudným, a to nie kvôli samotnému deju, ale naopak vinou režiséra. Nadšenie zo skvostnej výpravy a atmosféry sa razom vytratí, pretože drvivú väčšinu filmu je kamera prilepená na tváre hercov v detailnom zábere. Naozaj bol taký problém tie jednotlivé "spevácke vystúpenia" nejakým spôsobom ozvláštniť? Prečo to musí byť vždy a za každých okolností tvrdohlavý close-up? Nechápem to. V jednom kuse sa mi hlavou preháňali zlepšováky typu "tu by sa krásne hodil celok", alebo "táto pasáž si priam pýta poriadnu kamerovú jazdu". Nie. Close-up all the way. Ak by aspoň tie piesne stáli za to, tak by som to možno prežrel, ale ani v tomto ohľade ma ten film neuspokojil - s výnimkou už spomínaného "Look down" (a jeho variácií v priebehu deja) sú všetky piesne melodicky a orchestrálne neveľmi výrazné, nehodné zapamätania a navzájom si podobné ako vajce vajcu ("I dreamed the dream" nerátam, to už pozná každý). Herci sú famózni, ale ani tí jednoducho Bedárov neuchránia od nálepky sklamania. Úmorne dlhého sklamania, ktoré ním byť skrátka nemuselo.