Nick Tow

Rob Zombie je fanúšik horroru a nakrútil film pre fanúšikov horroru. Ak prijmeme toto tvrdenie, potom už len zostáva a/ privrieť oči nad neoriginálnosťou deja a vykrádačkami všeličoho a radšej zatlieskať, alebo b/ spláchnuť to rýchlo do žumpy! Ja tlieskam, pretože nefalšovaná úchylnosť ma tu fackovala možno ešte intenzívnejšie, ako vo filme, ktorý Robovi slúžil ako "predloha" /TCHM/.

Keby existovala ČSFD ešte za socíku, keď som ten film videl, neváhal by som aj so šiestimi :-) hviezdičkami Pretože aj na "perestrojkové" časy to bol mimoriadne odvážny film. Keď som ho videl pred časom, bez dobových konotácií, stále zostalo veľa presvedčivého, aj filmársky pôsobivého, ale k absolutóriu mu už čosi chýbalo. To je to riziko "politických" filmov...

Amenábarovi, ako milovníkovi "iných" filmov vyšla už táto rozcvička /rozumej debut/ na výbornú. Téma menom snuff mohla režiséra zviesť na rôzne chodníčky - a najmä sa mohol doslova schovať za atraktívnosť témy a - iba šokovať. Našťastie nás šokoval čímsi iným, šikovne vystavaným, riadne zimomravým príbehom, ktorý sa vám vypáli do pamäti ako žeravé znamenie. Ako "diplomovka" z filmárčiny excelentné!

Keď sa skúpy rozpočet stretne so skúpou režisérskou invenciou a skúpymi hereckými výkonmi, výsledkom môže byť iba skúpe hodnotenie. Sem-tam záblesk "špinavej" stredovekej atmosféry, inak nič...

Vo chvíli, keď vlkouš ukázal vztýčený "stredňák", som si povedal /na rozdiel od dementného publika v kine, ktoré spustilo hurónsky ryk až lietal popcorn/, že už nikdy v živote nechcem od Wesa vidieť ani len frame filmu. Wes Craven sa totiž stal McDonaldom horrorového žánru.

Keď sa niečo volá Z pekla, tak by mal divák cítiť plameň a síru. Ale tvorcom sa podarilo stvoriť iba ak trošku ammbicióznejšiu televíznu inscenáciu, ktorá chvíľami nudí a - komiksovou predlohou ponúkanú dávku politickej "nekorektnosti" - bohapusto premrháva.

Vidím to tak, že Shyamalan si obľúbil čítanie Junga, konkrétne jeho teóriu o archetypoch a kolektívnom nevedomí - a svoje dojmy si nevpísal do čitateľského denníčka, ale nakrútil tento film. Psychoanalytici často upozorňujú, že čítanie rozprávok si vyžaduje dvojité kódovanie. Pod pláštikom príbehu sa totiž väčšinou skrýva práve ona odveká ľudská pamäť, ktorá sa nám snaží našepkať, akú "rolu" každý z nás hrá - na šachovnici - života a aké "modelové" situácie nás pri tom čakajú. Shyamalan teda nenakrútil rozprávku (hoci tu táto charakteristika často zaznieva - a objavuje sa aj v "serióznych recenziách"). Nakrútil psychoanalytickú štúdiu, ktorá nám poskytuje kód (najmä nám dospelým, deti totiž potrebujú rozprávky na čosi celkom iné) na dešifrovanie Posolstva ukrytého v každej rozprávke. Že je to zložité a zamotané? Nuž áno, je. Veď aj Clevelandovi Heepovi trvá celý film, kým mu docvakne, kto tu vlastne koho a prečo zachraňuje. Ambicióznu myšlienku však tentoraz nedokázal Shyamalan zabaliť do atraktívnejšieho kabátiku. Výnimoční režiséri dokážu aj komplikovanjšie stories rozprávať tak, že vám nemusí zďaleka dochádzať všetko, a predsa sa bavíte, tešíte, užívate si. Túto radosť nám Shyamalan tentokrát odoprel. Natoľko sa zahľadel do svojho veľkého Posolstva, až sa načisto zabudol spýtať, či to niekoho ešte bude zaujímať... A tak by si mal z filmu Lady in the Water vziať ponaučenie najmä sám Shyamalan: jeho "hľadanie sa" v posledných rokoch začína pripomínať bezradnú postavičku už spomenutého Clevelanda Heepa. P. S. Tú štvrtú hviezdičku, ktorú som chcel pôvodne pridať k prvým trom, si pre istotu odložím na neskôr. Dúfam, že na ňu raz dozrie čas.

Atmosféra úzkosti, ten hmatateľný "horror vacui" z úvodu nás pripravuje na silný zážitok, ale... "áčkarom" asi nie je súdené poradiť si " béčkovými" námetmi. Inak povedané, Boyle mal zostať v ležať v plytkom hrobe - jeho premenu na akéhosi ambiciózneho zombíka mu nezbaštil ani môj DVD prehrávač. Asi 5 min. pred koncom sa zasekol a zahlásil: no disc...

Skafandrový striptíz je určite jednou z najvtipnejších otváracích sekvencií vôbec...

Nie všetko, čo sa volá "Hrabě Drakula" musí byť horror. Nazvime to televíznou adaptáciou slávnej predlohy, ktorá s minimom prostriedkov dosahuje minimálnu intenzitu zážitku. Ale sentiment je sentiment a keďže ide o jedno z mojich prvých stretnutí s uhrančivým grófom /samozrejme, ešte z čiernobieleho socíkového telkáča/ nechcem ísť pod tri hviezdičky. V tú noc som predsa len zaspával s pocitom, že tiene za oknom patria krídlam obrovského netopiera a modlil som sa, aby boli vchodové dvere zamknuté na dva západy...