Nick Tow

Z Klímovho textu na nás dýcha nefalšované /autorovo/ šialenstvo, krížené s cynizmom a sebairóniou. Je to v každom riadku. Němcov film sa naopak bezradne topí v povrchnom, až ordinárne "chcenom" excentrizme, ktorý okolo vás presviští ako lacný ohňostroj, spustený babráckym pyrotechnikom.

Takýto scenár by spichli dvaja štvrtáci zo základky cez veľkú prestávku a ešte by si pritom stihli prelistovať nový Level. Jednu hviezdičku dávam kostymérke, ktorá navliekla Kate do poriadne tesnej kože. A druhú preto, že upírsko-vlkodlačím filmom dávam protekčnú hviezdičku automaticky. Ale asi som mal zostať len pri tej jednej...

Klenot, ktorý nechce byť iba obdivnou a pokornou poklonou Murnauovej klasike. Herzog ide prekvapivo aj po "psychológii" upíra. Jeho Nosferatu si uvedomuje "prekliatie nesmrteľnosti" a tento pocit metafyzickej osamelosti doslova vyteká z každého frameu. Aby ten pocit na vlastnej koži pocítil aj divák, naťahuje Herzog niektoré sekvencie do neúmernej /ale zato úmornej/ dĺžky. Áno, cieľom je, aby nám ten "filmový" čas plynul sakramentsky pomaly, aby sme takpovediac sami nachvíľu zostali "zakliati v čase"... P.S. Tlieskam aj za ten inovovaný koniec. P.P.S. Za Isabelu Adjani by som rád položil aj ten svoj nesmrteľný život.

Mám pocit, že tých 93% je najmä "sociologická" záležitosť. Svedčia o tom aj mnohé komentáre, v ktorých sa "odvážlivci", ktorí si dovolili dať menej ako plný počet, alibisticky ospravedlňujú za svoje bodovanie.../aby hádam neboli upodozrievaní z tichej sympatie s Al-khaídou?/ Nechce sa mi veľmi veriť, že by práve táto Greengrassova snímka mala byť dôvodom k unisono nadšeniu - a veru mi napadá jediné vysvetlenie: že háklivosť a emocionalita témy zviedla mnohých užívateľov k stotožneniu bodovania s protiteroristickou petíciou. Prejdem ale radšej k osobným dojmom. Áno, na jednej strane si aj ja vážim režisérovu voľbu spracovať tému systémom "cinema verité", v snahe vyhnúť sa /núkajúcemu sa/ pompéznemu dramatizmu a pátosu a akejkoľvek artistnej štylizácii, ktorá by dokumentárne pojatej snímke mohla ubrať na autentickosti. Ale aj vďaka tomu som väčšinu času presedel v kine nedotknutý a neoslovený, nevtiahnutý do diania /o stotožnení sa aspoň s jednou postavou ani nehovoriac/, iba prizerajúci sa na povinnú, nie veľmi vynaliezavo zostrihanú jazdu udalosťami... A tá sa v mojom prípade zmenila na útrpné čakanie na "akciu". Nemôžem si pomôcť, ale upodozrievam Greengrasa, že tá dokumentárnosť nebola tvorivým zámerom, ale cnosťou z núdze, že sa za ňu vlastne iba skrýval. Nikde, ale fakt nikde ani stopa po vlastnom režijnom podpise, kreatívnom odtlačku, oplodňujúcom dotyku. Skončil film, v sále sa rozsvietili svetlá a ja som mal pocit, že mi niekto premietol rozpohybovaný storyboard s otázkou, či z toho podľa mňa niekto výnimočne talentovaný dokáže urobiť dobrý film. A ja by som mykol plecami a povedal, že od toho všetkého /9. 11./ možno ešte nemáme odstup. A že by som s tým točením radšej pár rokov počkal...

Asi trikrát som sa pokúsil ten film dopozerať. S časovým odstupom asi 3 rokov. Ale ani moje numerologické šachovanie s číslami, t. j. 3 + 3 = 6 x 3 /pri satanskom filme nie 18 ale 666/. Nepomohlo to. Je to zlé ako čert /ale nie Satan/.

Čo nedotiahol k dokonalosti Billy Bob režisér, k nej aspoň priblížil Billy Bob herec...

Citlivo nakrútená "sociologická" štúdia, ktorej chýba jediná vec: uveriteľnosť. "Prerod" Hanka z rasistického dementa na rozcitlivenú bytosť nám tvorcovia iba nasugerovali, ale nepredviedli "na placi". A za to musia ísť body dole...

Odpoveď na otázku, o čom je vlastne tento film, skúsim zodpovedať myšlienkou z jedného iného filmu /Pollock/. Vyslovil ju maliar Jackson Pollock a zrejme ňou reagoval na dotieravé otázky ľudí, ktorí si lámali hlavy nad jeho abstraktnými "mazanicami". Tá myšlienka znie približne takto: "Prečo chcú ľudia rozumieť obrazom? Je to to isté, ako keby chceli rozumieť kvetom..." Inú, veľmi podobnú odpoveď mimochodom nájdeme aj v jednej vete samotného filmu: "Buddhisti majú pravdu, svet je iba ilúzia!" Hranice života sú filmom o "iluzórnosti" pojmov, na ktorých sme postavili svoje "istoty". Stierajú sa tu hranice medzi životom a smrťou, realitou a fikciou, včerajškom a zajtrajškom - a stierajú sa presne tak, ako režisér stiera prechody z jednej lokácie do druhej, či z jednej tváre na druhú. Na rozdiel od KevSpa si vôbec nemyslím, že forma zabila obsah, pretože forma naopak slúži /dopovedávaniu/ obsahu ako v máloktorom filme z posledných rokov, hoci nepopieram, že zopár vychytávok a štylizácií tu bolo skôr na ozdobu. A pokiaľ ide o ten záver: ak chceme, môžeme brať pointu filmu ako "ozmyselnenie" predchádzajúceho deja - ako to urobil napríklad Anderson v Mechanikovi. Aj keď paradoxne príbeh samotný vlastne začína poslednou sekundou filmu, takže "akoby sa to všetko predtým vlastne ani nestalo". Ale ilúzie by nemali mať začiatok ani koniec. Ak som pri hodnotení Lynchovej Lost Highway napísal, že to nie je film, ale Moebiova páska, tak Stay je pre mňa druhá strana tej istej pásky. Možno nie kvalitatívne /Lynch sa totiž nedá porovnávať s nikým a ničím/ ale práve tým životným feelingom a pokusom pomenovať nepomenovateľnosť našej existencie. . Nijako inak tomu filmu asi ani netreba "rozumieť".

Zopár užívateľov sa priznalo, že práve tento Šulíkov dokument im poslúžil ako iniciačné zasvätenie do Juráčkovej tvorby. Čo viac si môže režisér (v tomto prípade vlastne dvaja - Šulík aj Juráček) želať. Juráček mi pripadal z celej slávnej českej "novej vlny" najzaujímavejší. Nemožnosť rozvíjať svoj talent v rodnom Československu bol najväčšou tragédiou jeho života. V emigrácii totiž tvoriť (a vlastne ani žiť) nedokázal, už iba fyzicky prežíval. Po revolúcii sa domov vrátil ako polomŕtvy muž. Ironicky povedané: postava k podpírání. Smutný príbeh.

Také milé, ale - merané hĺbkou Hrabalovej knihy - až veľmi neškodné, ba plytučké...