boo-boo

Celý prípad Rosie Larsenovej (1. a 2. sezóna, na zvyšok sa ešte len chystám) výborne pracuje s príbehom a s plnokrvnými postavami postavami (obsadenie je fantastické), ktoré vyťažuje na maximum. Bez nejakého lacného šróbovania či násilných zvratov "na efekt" zvláda v podstate neustále viesť neočakávanými smermi doslova do posledného záberu. Vizuálna stránka je kapitolou samou o sebe, kamerové nálety na Seattle, letecké zábery sponad mrakov a všeobecne posadnutosť urbanistickým rázom mesta tvorí dokonalý úvod takmer každej scény. Nádhera.

Satira až na dreň, perfektne zahraná aj spracovaná. V kine som sedel nižšie, takže počas prvých 15-tich minút, čo som si zvykal na kameru, som sa skoro pozvracal.

Po príbehovej stránke neskutočne odfláknuté. Namiesto poodkrytia sporných momentov a skutočného prínosu rozlúštenia Enigmy sa The Imitation Game len povrchne zvezie po povinnej dráhe zero-to-hero. Klasický vývojový koncept (verím si, idem na vec, neuspejem -> s pomocou priateľov/lepšej výbavy/božstva idem na vec znova -> uspejem) neobohacuje o nič, miesto toho navršuje jednu klišovitú scénu na druhú a opakovane nasilu šróbuje krehkú homosexuálnu rovinu do situácií, v ktorých vonkoncom nemá žiaden prínos. Ako celok film nemá čím zaujať a je zúfalo prázdny, jediným skutočným kladom sú výkony hercov.

Super začína ako najhlbšia depresia a nuda, následne vytasí rýchly sled WTF momentov (boží dotyk) a s príchodom Ellen Page na scénu sa preklopí do regulérnej hovadiny. Neustále strieda nálady od nejakých emocionálnych výlevov cez záblesky coolovosti až po trochu čvachtavého násilia - jediným jeho skutočne konzistentným prvkom je permanentné trápno. Ak tam aj bolo nejaké posolstvo...nepostrehol som.

Na rozdiel od klasických "hecovacích" filmov sa Whiplash nehrá na morálnu autoritu. Rozpráva o ambicióznosti, o pôvode a pomyselných hraniciach motivácie a takisto o cene, ktorú velikáni za prekročenie štandardu platia. Na hraciu plochu hodí dvoch psychopatov, postupne zmenšuje ich manipulačný priestor, tlačí na nich kým to ide a potom s úsmevom naservíruje výbušné finále. Či a ako ďaleko bol ten plešatý parchant za hranicou, to si už divák musí zosumarizovať sám. Film sa akémukoľvek súdu vyhýba - pojednáva o veciach aké sú, nie aké majú byť.

Arachnofobický mindfuck.. Že som ho tak úplne nepochopil ešte neznamená, že ma to nebavilo.

Guláš všetkých, ale prisámbohu všetkých klasických propriet hororového žánru - duchovia, strašidelný dom, posadnutie démonom, strašidelná bábika, des v zrkadle, čarodejnice, staré pohrebisko, proste všetko. Wan je ale inde a ktorúkoľvek z nich vie použiť lepšie, než gro celej dnešnej žánrovej konkurencie. Napriek viacerým odbočkám, ktoré vyšumia do prázdna, je to jazda od začiatku do konca, ktorú režisér s ľahkosťou kočíruje a v každom momente má diváka presne tam, kde ho mať chce - priposraného niekde v útrobách sedačky.

Priamočiara sonda do hlavy dokonalého vojaka - je z Texasu, ródeo má v krvi, miluje svoju vlasť, terorizmus ho úprimne desí a vôbec všetko robí z presvedčenia a pre "našich chlapcov". O nejakej glorifikácii jeho výkonu v službe nemôže byť reč, oslovenie síce "Legend" padá pravidelne, ale hrdinu z Kylea nikto nasilu nerobí. Eastwood ponúka veľmi autentický pohľad do vojnovej zóny skrz optiku človeka, ktorý jednoducho na tom bojisku mentálne zniesol viac, než ostatní.

Ústredná trojica - sympatický a civilný Bacon, charizmatický Penn, ale predovšetkým fantastický Robbins - túto temnú detektívku vyťahuje vysoko nad bežný štandard. Napriek často prehnane vyhrotenej dramatickej linke si zachováva hutnú atmosféru špinavého predmestia až do konca, ktorý v absolútnej tichosti zdelí viac, než celé dve hodiny pred ním. "What did you do, Jimmy?"

Akékoľvek pozitívum filmu Launtner spoľahlivo maže svojou charizmou naštvaného yorkshira a definitívne potvrdzuje, že patrí k regálu do Tesca, nie do filmu. A už vôbec nie medzi takto obsadené vedľajšie postavy.