sanikope

Chasidsky velmi slabý rom-com

V 39-om keď si nemci s rusmi rozdelili poľsko. V európe nastáva všeobecný chaos no i tak si Ford za veľkou mlákou jeden natåča western za druhým. Fanúšikom tradičného westernu asi nie som. Hoci je pravdou že film dodržiava tradičné postupy ale i tak ma potešila záverečný shoot out. Žiadne naťahovačky. Obával som sa dlhého zdržovania, napriek tomu to Ford zvládol na jednotku. Koľko krát si pri súčasných filmoch želám aby mali tvorcovia gule a netlacili na pílu. Jedine co by som vytkol bola trocha dlhé prestrelka s indianmi ale inak mal film viac menej ľudský rozmer. Až som sa chvíľami prichytil pri myšlienke kto v súčasnej dobe by to mohol natočiť. Napadli ma Coenovci, asi v tom nebudem sám.

Rozhodnutie po dvoch dňoch s francúzkou spojkou padlo na Patriciu Higsmith a jej Mr. Ripley. A veru som bol nadšený- french connections úplne zhrdzaveli kým purpurový mesiac poriadne žiari. Radosť pozerať na rím či neapol zo 60-tych rokov. V hlave si porovnávam či bolo lepšie- ľahšie žiť vtedy. Svet bol takmer rovnaký a rovnaké potreby, (peniaze, moc, potreba byť milovaný) takže asi ťažko lepšie. Skôr inak- ale inak je vždy a všade. Prichytil som sa ako fandím tomu mladému tomovi aby mu na to neprišli. Na začiatku filmu sa mihla aj naša známa princezná Sissi a vystrihla si tam cameo či extras na asi 30 sekúnd. Neviem či už bola takou obrovskou hviezdou v tom čase. Potešilo ju vidieť. Pri plavbe som si spomínal na Polanskeho Nôž vo vode- akosi symbolické...

3-ti Pawlikovski a už mám pocit že mi nesedí. Ide mimo mňa. Ešte dám šancu Ide o ktorej počujem viac-menej superlativy. Uvidím. Tu pri 5 poschodí som bol rozčúlený nad pokusom o poľské koprodukčne arte. Plne klišé typu- cudzinec v Paríži, poľska kurva, jazykový babylon. V poľskom filme tradicia- Polanski, Kieslowski. Ten istý recept a ingrediencie len koreniny trocha pozmenené. Predlohu od Kennedyho som nečítal, mozno by mi to čosi objasnilo, pri pozerajú na film mi bolo úplne jedno kto a ako skončí. Či si to hlavný hrdina hodí alebo zostane len tak nehybne ležať v posteli alebo ho zasiahne meteor. Celé to pôsobilo neuveriteľne. Viem mozno za tým ma byť čosi hlbšie ale mne je to úplne jedno. Najviac ma zaujala adresa múzy hlavného hrdinu- bývalá v dome 5 na Croissant ulici. U nás som nikdy nepočul o uliciach pomenovaných podľa pečiva.

V porovnaní s Master of none ma Aziz naozaj sklamal. Prišlo mi to ako keby som sa vybral k o 20 rokov mladšiemu psychoterapeutovi. Jednoducho detské a naivné. A keď si už nevedel rady tak sa to snažil zachrániť trápnymi nadávkami. Jediným čím má oslovil bola tá tzv. moderná vzťahová medzera a jej porovnanie s minulosťou. Inak joke o food industry- nula bodov. Vtipy o 2 druhov lásky tiež such. On a jeho vzťah -obrovské sklamanie. Počas celej hodiny som sa cítil trápne a čakal som či ma možno ešte niečo dostane. No čakal som zbytočne.

1 ser. - 100% , 2 ser. - 80%

Nikdy som si nemyslel že napíšem že som sa Wesa prejedol. Asi má moje životné skúsenosti uberajú iným smerom. Asi by som od Wesa chcel čosi viac. Možno iný prístup. Jednoducho som už prežraný tej umelej sofistikovanosti kde je všetko také pekné a farebné a postavy sa chovajú príliš čierno-bielo. Ako napr. Nepoškvrnení hafani vs. Nacistický strýčko. Akokoľvek sa sťažujem- filmársky sú ostrováci dokonalí ale asi si nabudúce rozmyslím či sa mi chce obetovať desinku za lístok.

Po prečítaní všetkých komentárov mám pocit že som videl asi iní film alebo má jednoducho tieto traumatické snímky čímsi priťahujú pretože sú plné jedla na zamyslenie. Pre mňa osobne som asi prvú tretinu tapal a užíval si vizuál. Potom ako Joe "zachránil" Ninu som mal moment kedy som si nebol istý či ma to bude aj ďalej zaujímať, vďaka bohu ten moment trval len okamih a od nasledujúcej scény sa z toho pre mňa osobne vykľula freudianska rodinná dráma. Nina bola pre mňa symbolom zraneného Joea, celá historka okolo unesených detí a celé to Rambo a taxidriver style mi prišli akoby taká halucinačná fantasy alias revenge za jeho detstvo, detstvo na ktoré sa snaží zabudnúť a zatlačiť to všetko kdesi do hlbokého podvedomia. No i tak sa tieto traumatické zážitky valia na povrch. Spomienky na kruteho otca a veľmi nejasný vzťah s matkou -narážka na Alfieho Psycho je pre mňa dosť podozrivá a tak mám akosi pocit že tam bolo čosi viac medzi nimi- aj to ako ju ukladal do postele-mi nedá. Najviac na mňa však zapôsobil ten pohreb tá opäť pravdepodobne vysnená forma lúčenia sa v jazere- to má dostalo. To uvoľnenie z rodičovských pút. Neviem možno som si to celé len vyfantazíroval ale ja som tam nevidel žiadneho hrdinu ale len zraneného malého chlapca ktorému sa podarilo sa zbaviť oboch rodičov a aby to nebolo také surové tak si jednoducho vymyslel akčný cover. You were never really there said it all.

Tu to u mňa Kryštofko príliš do akademična viedol alebo ako som na to dnes nemal chuť. Možno dám tomuto kamuflovaniu ešte v budúcnosti jednu šancu.

O Greta, ako tvoj obdivovateľ som asi čakal viac. Ale i tak neodchadzam sklamaný. Christine-Lady bird mi pripomínala mňa, moje sny a trapnosti ktoré som v danom veku prežíval. Dnes pri pozeraní som opäť mohol vidieť že na mojej zaostalosti nie je nič veľkého. Opäť k filmu, bol som viac menej prekvapený koľko tém dokázala Gerwig vtesnať do filmu a pri tom som nemal pocit že tlačí na pílu. Otázka gender, terorizmus, nacionalizmus, kresťanstvo, americký kastový systém, chudnutie, sex. Na vyše 90-minút vcelku dosť a pritom aj nie. Možno je to súčasťou toho veku kedy nad hormóny tlačia a my nevieme čo skôr. Veľmi príjemné kino na popoludnie. Žiadny traumatický kúsok ale vždy to predsa bolieť nemusí, ha?