maddy

Robert Rodriguez by asi nemal po víkendoch chodiť fajčiť trávu do Mexika, lebo potom to takto dopadne ... Jedna hviezda za nahú Lindsay Lohan, polonahú Jessicu Alba a oblečenú Michelle Rodriguez, ale to je to jediné, na čo sa dalo celých 105 minút pozerať.

My name is Alice ... novodobá akčná hrdinka Milla Jovovich v podaní Alice uvádza na scénu ďalší Resident Evil a už po štvrtý krát sa vyhráža spoločnosti Umbrella, že ju raz a navždy zničí. Do režisérskej stoličky sa vrátil Paul W. S. Anderson, ktorý mal svojho času na starosti štart tejto série. Všetci, ktorí sa dostali až k Afterlife majú určite v živej pamäti zakončenie predchádzajúceho dielu Extinction. Séria Resident Evil si nikdy neodpustila záverečný cliffhanger, ktorý donútil diváka slintať nad čakaním na ďalší diel. Nebolo tomu inak ani minule. Pokiaľ však niekto čakal, že sa bude 90 minút pozerať na tisíc klonov Milly Jovovich pobehujúcich po plátne a ničiť Tokyo, tak čakal márne. Úvodná perfektná 15 minútová akcia ala Matrix vyrieši udalosti z predošlého dielu a zároveň zbaví Alice super schopností (po pravde však ide iba o to aby nepožívala svoje nadobudnuté telepatické vymoženosti). Ďalej už na nás čaká klasická one-woman-show, kde Alice navštívi Aljašku – to má byť tá zasľúbená zem bez nákazy, ďalej sa vyberie do zdevastovaného Los Angeles, až nakoniec dôjde opäť do útrob Umbrelly. Keď sa to tak vezme, príbeh sa počas celého filmu výrazne dopredu neposunie, ide hlavne o akciu, ale nalejme si čistej zmutovanej zombie krvi. Kto už chodí na filmy typu Resident Evil kvôli príbehu? Ním neoplývali ani predošlé diely, takže očakávať od štvrtého dielu „intelektuálny“ zážitok typu Inception je skôr na zasmiatie. Pokiaľ sa však chcete baviť nad efektnou réžiou, neutíchajúcou videoklipovou (alebo videohernou?) akciou s hlučným soundtrackom, je tu Afterlife. Celkovo hudba filmu dopomáha viac ako by sa čakalo a pridáva akčným (väčšinou spomaleným) scénam na dynamickosti. Dvojica tomandandy vsadila na elektro-rockový zvuk. Škoda, že sa po pri ňom zabudlo na hlavný theme song od Marilyna Mansona z predošlých dielov. Z nových postáv sa tu predstaví hlavne z hier známy Chris Redclief v podaní „prison breakového“ Wentwortha Millera (ako inak Alice ho oslobodí z väzenského zajatia). Známa tvár sa dobre predáva, takže je jasné, že s ním tvorcovia počítajú aj do ďalších častí, prekvapivo však v Afterlife zostal mierne zatienený a nevýrazný. Postava bývalého hráča basketbalu, ktorú stvárňuje herec Boris Kodjoe mi prišla oveľa charizmatickejšia. Poteší návrat Jill Valentine z Apokalypsy v úplnom závere filmu, jej výskyt však zostáva záhadou. Zároveň je tu očividná aj inšpirácia v piatej časti hernej série – Wesker sa dokáže premiestňovať v priestore, zombie trčia z úst chápadlá, Axeman atď. Herný fanúšikovia sa môžu len predbiehať v hľadí odkazov na Resident Evil 5. Bol to očividný krok od Andersona, keďže za prvý diel si vypočul dosť ostrú kritiku od hráčov za to, že pre prvý Resident Evil z roku 2002 si vypožičal „iba“ názov slávnej hry (či je tomu tak, nech si už odpovie každý sám). Samozrejme, môžeme Andersonovi vyčítať, že nie je nijako originálny režisér a vykráda ďalšiu stovku podobných akčných filmov, ale hral sa Afterlife od začiatku na niečo iné? Myslím si, že nie. Všetko bolo jasné už z trailerov, ktoré kládli dôraz na akciu, akciu a ešte raz akciu. Či už sú to spomalené zábery na bežiacich hrdinov alebo bullet time, všetko pôsobí presne tak efektívne ako to Anderson zamýšľal. Pri súboji s Axemanom alebo pri útoku tisíce zombies na väznicu sa jedná o vizuálne orgie. A to je to, o čo Andersonovi ide. Zároveň však nezabúda, že stále točí horor a tak tu na diváka čaká aj pár skvelo načasovaných ľakačiek vo väznici. Je pravda, že nové postavy sú dosť nevýrazné a je viac než jasné, že tu sú len kvôli tomu, aby mohli zomrieť. Divák určite nebude mať problém vopred odhadnúť, v ktorej scéne zomrie, ktorá postava. Pár príbehových momentov mohlo byť vysvetlených, napr. zombie a chápadlá z úst (v hrách za to môže nový typ vírusu, tu o ňom však nie je ani zmienka), čo tam robí Axeman a pod. Udeliť hodnotenie Resident Evilu: Afterlife nie je vôbec jednoduché. Ten komu sa nepáčia predošlé diely sa popáli aj tento krát, taktiež aj ten kto nemá rád tieto typy akčných hororov a vsádza skôr na atmosférické žánrové kúsky. Pokiaľ Vám však nevadí popcornová zábava, ste fanúšikom hororov a potrebujete po namáhavom týždni konečne „vypnúť“ je Afterlife výborná voľba. Ak takýto typ zábavy niekomu nič nehovorí, odoberie si z hodnotenia minimálne 3 hviezdy. Bez hanby sa priznávam, že ja som si tých 97 minút výborne užil. Navyše som aj veľký fanúšik hernej série a Millu Jovovich v podaní akčnej hrdinky si nenechám nikdy ujsť, takže bavil som sa o to viac. Je pravda, že u kritikov nový diel úplne prepadol, a niektoré zlé jazyky dokonca zachádzali tak ďaleko, že ho nazývali Ultraviolet 3D, ale prípady kedy sa zhodne kritika a diváci sú veľmi zriedkavé. Diváci prijali film nad očakávania dobre, o čom svedčia aj najväčšie tržby za otvárací víkend v histórii série Resident Evil. Anderson sa už dokonca zmienil o piatom pokračovaní, takže sa snáď konečne dozvieme ako to je s Jill Valentine ;) CELKOVO: 4*

mierne nadhodnotené. Zo začiatku zaujímavý thriller s prvkami hororu sa v polovicu prevalí do béčkových vôd, aspoň že záver nebol typický "happy-endovský" ako som pôvodne čakal.

Po úspechu prvej časti Phobia (2008) na seba dvojka (2009) nenechala dlho čakať a aj napriek môjmu sklamaniu z "jednotky" som sa na jej pokračovanie tešil. Tentokrát tu máme 5 príbehov, čo je o jeden viac ako minule a vrátili sa aj režiséri. Phobia 2 začína príbehom NOVICE, ktorý natočil Paween Purijitpanya. Tento režisér sa rád vyžíva v digitálnych efektoch. Jeho horor Body 19 sa mi celkom páčil, no v predošlej Phobii na tieto digitálne efekty poriadne doplatil, keď v počine Tit for Tat prišli na scénu digitálny duchovia bolo to skôr na smiech. Tentokrát sa našťastie držal na uzde, aj keď digitálneho "lesného" ducha si neodpustil ani tu, ten sa však ukazuje len v krátkych a zriedkavých intervaloch, väčšinou dokonca v noci, takže to pôsobí naozaj strašidelne narozdiel od hovoriacich potvor z Tit for Tat. Príbeh o chlapcovi, ktorý sa ukryje pred svojim osudom u budhistov, nevybočuje zo zabehnutých ázijských hororových štandardov, vzhľadom k svojej dĺžke však dokáže pár krát navodiť nepríjemné pocity. Navyše sa odohráva v zaujímavom prostredí, čo veľmi dopomáha aj atmosfére. Rozuzlenie je síce jasné už vopred, no aj napriek tomu sa mi zakončenie príbehu páčilo. Navyše bod ma režisér aj za už spomínané triezve používanie digitálnych efektov, teda až na toho hada a žabu, ale to mu odpúšťam. :) 3,5/5. Druhý nastupuje na scénu príbeh s názvom WARD od Visute Poolvoralaks, pravdupovediac toto meno mi je ako jediné z režisérov tohto filmu neznáme, takže som vôbec nevedel, čo od tohto kraťasu čakať. Režisér sa však v tomto kraťase o dvoch pacientoch zdielajúcich jednu izbu v nemocnici vlastne ani nesústredí na príbeh, ale skôr mu ide o hororovú časť, takže tu je jedna lakačka za druhou. Čo Ward zráža dole je jeho odhadnuteľnosť, už v prvej sekunde filmu je jasné ako to celé dopadne a preto sa z neho vytráca napätie. Atmosféru sa režisér snaží udržať po celú dobu, takže aspoň to nenudí. Celkovo však za 3/5. Tretí príbeh je BACKPACKERS od Songyos Sugmakanan, na ktorý som sa tešil asi najviac. Horor Dorm od daného režiséra považujem za jeden z najlepších thajských hororov, aké som mal možnosť vidieť, a keďže režisér odvtedy nenatočil iný horor, tak moje očakávania boli veľmi vysoké. O to viac som bol prekvapený, keď sa tento kraťas ukázal ako zombie horor. Našťastie to režisér zvládol veľmi slušne, napätie udržuje po celú dobu (scéna s prevráteným nákladiakom a zapalovačom je skvele natočená), taktiež potešilo aj "milé zakončenie". 4/5. Predposledný v poradí je SALVAGE od známeho Parkpoom Wongpoom, ktorý má na konte pecky ako Shutter a Alone (u mňa zabodoval hlavne druhým menovaným), ale taktiež najlepší príbeh z minulej Phobie s názvom The Last Flight. Môžem narovinu povedať, že ani tentokrát nesklamal. Podobne ako v druhom príbehu WARD z tejto série kraťasov, ani on sa nesústredí na príbeh, ale snaží sa diváka v danej dĺžke, ktorá je stanovená, čo najviac vystrašiť. Téma o dílerke predávajúcej ojazdená autá, ktorá hľadá po záverečnej svojho syna je len akou si zámienkou na čo najviac hororových scén. Tentokrát by som povedal, že až priveľmi tlačí na pílu a menej je niekedy viac, no aj napriek tomu sa stále drží vo vodách nadpriemeru, a nie jedna lakačka je naozaj úderná. 4/5 Posledný piaty je In The End od Banjong Pisanthanakun, ktorý je pravá ruka Parkpooma Wongpooma, spolu vytvorili Shutter aj Alone. Samostatná práca prišla až v prvej Phobii, kde sa Banjong Pisanthanakun postaral o ten (pre mňa) najslabší príbeh In The Middle . Právom som sa teda obával, čo pripraví tentokrát, presvedčila ma však účasť herečky menom Marsha Wattanapanich (čo je poriadna kočka :) z hororu Alone. Režisér však aj tentokrát točí komédiu a nie horor. Pri In The Middle mi vadilo, že sa poriadne nesústredil ani na jedno, na jednu stranu chcel navodiť atmosféru strachu, ktorú vždy zakončil nejakým vtipom, po prípade vtipným konaním postavy, nefungovalo to teda ani ako horor, ani ako komédia. Tu sa už vyslovene sústredí len na tú komediálnu stránku a s hororom to má spoločné asi len to, že sa príbeh sústredí okolo nakrúcania fiktívneho hororu. Nakoniec mu ta komédia v podstate aj vyšla a neraz som sa pri scénach zabavil, Marsha bola opäť vynikajúca a prekvapila účast hercov z príbehu In The Middle z prvej Phobie. Čo mi vadilo je asi to, že od Phobia 2 som čakal horor a keď po 4 hororových kraťasoch nastúpi na scénu ako posledná komédia, tak to dosť prekvapí. 3/5. Celkovo sa mi Phobia 2 páčila viac ako jej prvý diel a preto jej dávam 3,5/5. Mierne na vážkach som len s posledným príbehom. Vzľadom na obrovský úspech tohto hororu v Thajsku na seba určite tretí diel nenechá dlho čakať a keď aj ten pôjde s kvalitou hore tak sa na neho určite teším.

Jedným slovom: psycho! A nech všetky americké horory typu Hostel idú do čerta, tomuto tu sa hovorí poriadna brutalita vo filme. Kôji Shiraishi opäť raz nesklamal, pomaly si u mňa buduje prestížne miesto v rebríčku najlepších ázijských hororových režisérov. Určite odporúčam aj jeho horor Noroi a Kuchisake Onna.

Bohužiaľ vzkriesenie kórejského hororového žánru sa ani tentokrát nekoná. Už piate pokračovanie série Whispering Corridors s podtitulom A Blood Pledge síce ponúka zaujímavý trailer a vynikajúce plagáty, no to všetko je len pútavý obal, pod ktorým sa skrýva ďalší ničím nevynikajúci ducharský horor. Predošlé časti síce vsádzali na postupné pomalé budovanie atmosféry a melanchonickú náladu, no tento diel sa už od začiatku uberá rýchlejším tempom a ponúka aj viac hororových scén, no funguje to len z polovice. Zo začiatku sa scény striedajú rýchlejšie ako v predošlých častiach a aj príbeh napreduje rovnako rýchlym tempom, strašidelné scény však tak rýchlo skončia ako rýchlo začali a príbeh sa v polovici zasekne a už len recykluje dookola to isté. Ku konci sa fim snaží navodiť melanchonickú náladu (hlavne pomocou smutnej hudobnej melódie), čo však z toho, keď ku hlavným postavám nie sú cítiť sympatie. Čo by som u tohto hororu vyzdvihol je už klasicky výborný audio-vizuálny štýl a výborne fungujúce lakačky, u ktorých som neraz podskočil na stoličke a ktorých tu je neúrekom. Celkovo som od piateho pokračovania čakal oveľa lepší zážitok (1, 2 a 4 diel sa mi veľmi páčili, mierne zakopával len 3 diel), no ostalo to len v rámci slušnejšieho priemeru.

Prvá polhodina bola skvelá, respektíve skvele akčná, potom to už išlo čoraz viac k čertu, až som sa nakoniec modlil nech to už konečne skončí. No čo už, ale začínalo to sľubne... Jedna hviezda za spomínanú pol hoďku a druhá za celkom dobrý nápad a prevedenie tých Opapatikov + slušné efekty, ktoré u Thajcov zase nevidno v každom filme (2007). 2/5

Tie kórejské horory ma už prestávajú baviť ...nič viac nedodávam. :-/

Vždy sa čudujem koľko rôznych pocitov vo mne dokážu vyvolať tieto ázijske filmy. Navyše tentokrát zmixované žánre, ktoré by asi nikde inde takto do seba nezapadli: Sci-Fi /Komédia /Romantický /Akčný /Drama /Katastrofický. Prekvapivo to fungue po každej stránke. Jednoducho krása 5* Nieje potrebné to ďalej rozpisovať.

Keď to človek berie z nahľadom a vie čo od toho čakať, tak sa dá toto totálne"B-éčko" aj prežiť. Vďaka neprehnanej dĺžke to aj celkom rýchlo odsýpa, takže u mňa také slabšie 3*.