Kangax

Zvláštny, viacmenej komorný príbeh mladého šlachtica Lionella a jeho sestry Barbary, ktorí sa milujú na súrodencov až príliš silnou, aj keď len platonickou láskou. S tohoto chorobného vzťahu sa snaží vymaniť hlavne sestra, ktorá sa mu snaží vyhnúť tak, že sa vydá za iného muža. Po návrate domov aj so svojim mužom však musí čeliť žiarlivostným scénam svojho brata. Ten sa správa vyslovene ako posadnutý, aby počas filmu vyšlo skutočne najavo, že jeho otec sa venoval čarodejníctvu, a po jeho smrti navštívil vtedy 10ročného Lionella démon incestu zvaný Byleth. Na pozadí tohto incestného a tak trochu satanského príbehu však ešte aj vyčína neznámy vrah, ktorý vraždí netradičním spôsobom - zbranou s troma čepeľami.... Zrejme práve existenicia "neznámeho" zabijaka a vrážd zapríčinila to, že ho niektorý radia čiastočne aj do žánru giallo. Podľa mna však to tohto žánru vôbec nepatrí... Vo filme je síce zopár vrážd, sú však fádne spracované, a identita zabijaka nemôže byť pre nikoho prekvapeným. Navyše tu máme do činenia s nadprirodzeným démonom (alebo je to len démon v chorobnej Lionelovej mysli?) a dej je zasadený do 19. storočia... Aj keď postelnými scénami aj nahotou sa to doslova hemží, bol som dosť znudený... Atmosféra bola šedivá, krvou sa šetrilo, a koniec bol dosť odfláknutý. Taký typický premerný produkt tej doby, ktorý sa s malým rozpočtom, odvážnejšími erotickými scénami, vtedy populárnym sataniským námetom, čiastočne vykrádajúcim aj žáner giallo snažil zaujať divákov a zarobiť zopár bubákov.. Možno sa mu to vtedy podarilo, mňa ale nezaujal a viackrát si ho už nepustím...

Veľmi elegantne, a s citom nakrútený psychothriller, silne inšpirovaný Psychom od A. Hitchcocka. Okrem Hitchcockových thrillerov mi pripomínal španielske giallo La Residencia, ktoré malo podobnú atmosféru, nehovoriac o rovnakom až "chorobnom" vzťahu matky a syna, ktorý sa vinie na pozadí príbehu, a zároveň aj prostredí starej vily, kde sa oba filmy väčšinu času odohrávajú.. Narozdieľ od neskorších giall, však v Il Terzo occhio nejde o prekvapivú pointu v závere, ani o neznámeho vraha, ale skôr o prekvapivé zvraty v samotnom deji, práve s výnimkou záveru. Keďže však ide o taliansku odpoveď na anglosaské a americké psychothrilleri, dočkáme sa tu oveľa "gotickejšej" atmosféry, pomerne slušného počtu mŕtvych a explicitne zobrazeného násilia (na svoju dobu samozrejme). Kvalitný, atmosférický mix pregialla a psychothrileru dopĺňa zaujímavá hudba (ktorá hrá takmer neustále..) a samozrejme veľmi dobré herecké výkony hlavných predstaviteľov, s Francom Nerom na čele. Keďže dej bol veľmi nepredvídateľný, a na rozdiel od klasických thrillerov, tu bolo negatívnych postáv viac, nie len jediný psychopat, bol som veľmi spokojný...

Myslel som, že najhorší sci-fi film som už videl..: 2012. Ale hlboko som sa zmýlil... Táto nehorázna chaotická sračka plná statočných černochov a hispáncov bez scenára, kde všetci len strieľajú a nikto nevie po kom, to hravo prekonala. Po dlhom čase dávam neľútostný : ODPAD!

Dobre scenáristicky vystavaný (knižná predloha bola cítiť)a kvalitný "sci-fi" thriller s kvalitnými hercami, a s dobrými nezabudnuteľnými scénami : napr.: útočník zasypaný hromadou zmrznutých mŕtvol v pitevni..brr. Páčil sa mi pomalší rozbeh, tie časté a niekedy dosť odborné rozhovory ma nenudili, skôr naopak dobre uviedli do deja a do lekárskej vedy. Navyše stále viselo vo vzduchu čosi hrozivé, a hlavná hrdinka bola na pokraji paranoje aj keď sa navonok nič dlho nedialo.. Práve toto na filmoch (špeciálne thrilleroch ) milujem. Doktorka Susan Wheeler (Genevieve Bujold) bola síce trochu suverénna, a ja moc takéto príliš zvedavé ženy nemusím ani v reálu, ale tu výnimočne som jej držal palce. Tlieskam tvorcom za viaceré odvážnejšie morbídne scény z mŕtvolami a za skvelú, skutočne obludne a zvláštne pôsobiacu obrovskú budovu. Finále je riadne napínavé a do poslednej chvíle som nevedel ako to skončí... A to u moderných thrilleroch nehrozí ani náhodou... ...

DNES JE SOBOTA... DNES MÁM VOĽNO...DNES MÁM DOSŤ ČASU... V roku 1970 nakrútil režisér Duccio Tessari zvláštnu psychologickú kriminálku "Smrť nastala minulú noc". Film bol teda nakrútený ešte pred "prelomovým" rokom 1971, kedy zasadil D. Argento svoj zásadný úder do histórie filmu thrillerom "Uccello dalle piume di cristallo" a následne tak rozpútal v talianskych kinách v rokov 1971 -1975 hotové "giallošialenstvo" a definoval tak zásadné prvky žánru. Tessari, tak ešte nedotknutý toto šablónou však mohol rozohrať veľmi dojímavú a psychologickú krimidrámu, ktorú by sme márne chceli nejako zaškatuľkovať. Film rozhodne nie je preto určený pre fanúšikov hororu ani pre fanúšikov typických "giallothrillerov" tej doby. Namiesto krvavých atmosférických vrážd tu máme filozofické rozhovory inšpektora Lambertiniho a jeho manželky o násilí vo vtedajšej spoločnosti... namiesto divokých naháňačiek, či vyčíňania maskovaného zabijaka je tu pomalé vyšetrovanie s s minimom mŕtvych, ktoré Tessari (ako scenárista a zároveň režisér) využíva na smutné odkrývanie morálneho úpadku spoločnosti a nebývalého vzájomného ľudského odcudzenia. Osoby vystupujúce vo filme majú svoju minulosť, svoje problémy a svoje motivácie. Príbeh je preto podaný dosť depresívne a psychologicky. Márne hľadanie unesenej nesvojprávnej dcéry sprevádza čoraz väčšie odkrývanie morálneho zla v spoločnosti a v ľuďoch samotných... Vrcholom smútku a depresie filmu je záver, kedy síce samotný vrah a jeho spoluvinníci prekvapujúco tvrdo zaplatia za svoje špinavé činy, ale pocit uspokojenia sa pre otca uneseného dievčaťa ani pre inšpektora nedostáva... Práve naopak, záver zanecháva pre citlivého diváka veľmi trpkú chuť v ústach... a v podstate je prekvapením, keď zisťujeme aký ľudia, a z akých dôvodov robia také veci... Skvelú réžiu podtrhujú veľmi dobré herecké výkony (pre psychologickejší thriller absolútna nutnosť) a opäť skvelá hudba Gianniho Ferria. Keďže ma viacej dostane vydarený psychologickejší prístup, než nejaká svižná akcia, hodnotím oveľa vyššie než iný fanúšikovia a tunajší znalci žánru: páni užívatelia Karlos80 a pepua. Film si vyžaduje pozornejší prístup, a ja som mal tú výhodu že som ho kvôli tvorbe titulkov videl viackrát, tak oceňujem aj drobné nuansy a zdanlivo nepodstatné dialógy.

Obrovské sklamanie. Vraj inšpirované filmami Sedem samurajov alebo Sedem statočných.. Heh. To je teda fakt veľmi odvážne tvrdenie. Pokiaľ si niekto nevšimol, tak oba tieto filmy nie sú založené na akcii, ale skôr citovom vzťahu medzi hrdinami a divákom, proste ich osudy vám nie sú ukradnuté. Ale tu? Ja som si nebol schopný zapamätať ani jedno meno z "hrdinov" a ich osud som mal totálne na háku. Je to možno nabité akciou a čudnými "prázdnymi" emóciami, ale neprehľadné až hrôza. Áno, bude zrejme za to zodpovedný strihač, ktorý mal za úlohu skrátiť pôvodne 240 minutový film na 150 minút, a ja som videl tú skrátenú verziu. Možno, keď zhliadnem tú nezostrihanú, tak pôjdem vyššie, otázkou ale zostáva, či sa mi vôbec dakedy bude chcieť to zhliadnuť po tom, čo som doteraz videl...

Nie je to zlé, dokonca scenár plný retrospektív je kvalitný, ale Dóžovo povstanie by si zaslúžilo určite lepšie spracovanie. (keby také povstanie mali napr. v Anglicku tak už máme asi 20 filmov s týmto námetom)... Komornejšia, psychologická rovina mi nikdy u historických filmov nevadila, ale tu bohvieako nefunguje. Bojové scény tu sú len okrajovo, a veľmi nepresvedčivé. Juraj Dóža (Ferenc Bessenyei) sa tvári dosť nezúčastnene a stoicky, čo mi na uhorského povstalca (určite s horúcou krvou ) vôbec nesedí. Vrcholom v tomto smere je záverečná poprava, ktorú Dóža zvláda ľavou zadnou - skoro to vyzerá že zaspáva od nudy. Pritom ho prinútia sadnúť si na rozžeravený železný trón, a na hlavu mu dajú rozžeravenú korunu. No neviem... či existoval v dejinách človek, čo by pri takejto poprave ani nemukol... Odkaz Juraja Dóžu však je zásadným v Uhorskej histórii, pretože v nasledujúcich 200 rokoch zasahovali podobné povstania túto krajinu jedna za druhou.. Pritom povstalci, od Bočkaya v 16. stor až po Rákoczyho v 18.stor sa vždy nazývali na počesť Dóžových bojovníkov: Kuruci (krížiaci) .

Som veľmi spokojný. Kedže som absolútne netušil o čom vo filme ide a nič som predtým o ňom nepočul, mohol som si užívať dosť nečakané zvraty. Začiatok ma príliš nevzrušil, tie zázračné úteky a nelogičnosti, napr. auto s kľúčikmi doslova pripravené na ukradnutie mi evokovali že zrejme pôjde o nejaký béčkový "roadexploitation", kde si tvorcovia s deravým scenárom nerobia ťažkú hlavu, a snažia sa náš ohúriť 15 minútovou automobilovou nahánačkou, a do konca budeme sledovať útek tej nerovnej dvojice... Ale chyba lávky! Už v prvej polovici sa tempo mení, všetky nelogičnosti sa zrazu vysvetlia, a všetky kolieska začínajú zapadať... Nechcem viacej rozpisovať dej , síce tunajší užívateľia tu v komentoch spoilerovali jedna radosť.. ehm... Ale scenár, ktorý vyzeral béčkovo deravý, je zrazu špičkový. Zrejme je to knižnou predlohou, takže tvorcovia mali uľahčenú prácu, ale takto nám vlastne vznikol veľmi zaujímavý mix viacerých žánrov, korunovaný zaujímavým "klaustrofobickým" záverom....Na záver len jeden povzdych: Keby len dnešní tvorcovia vedeli tak dávkovať napätie a nechávať nás v neistote d konca... V tomto thrillery časom idú od desiatim k piatim . Česť výnimkám, samozrejme. ( napr. Nolan)

Deodato aj v tomto filme jasne dokazuje, že je veľmi podceňovaný, a nedocenený režisér. Rovnako je to aj z jeho filmami, napr. jeho Canibal holocaust http://www.csfd.cz/film/22922-kanibalove/ je veľmi nadčasový, a ostané filmy z tohto "kanibalského žánru" mu nesiahajú ani po kotníky, a rovnako musím spomenúť aj bravúrne zvládnutý katastrofický thriller Aféra Concorde http://www.csfd.cz/film/11579-afera-concorde/ alebo kultový shocksploitation House on the Edge of the Park http://www.csfd.cz/film/22923-casa-sperduta-nel-parco-la/ V roku 1988 sa mu podarilo dať dohromady veľmi zaujímavú, až kultovú trojicu hercov: Michaela Yorka, Donalda Pleasence a Edwige Fenech do svojho giallo/shlasher thrilleru Phantom of Death. Napriek veľkým hereckým menám, však spomínaný herci hrajú dosť rozdielne.. U Edwige Fenech som už zo starších filmov od S. Martina zvyknutý že pozná vlastne len tri herecké polohy: Tváriť sa vystrašene, tváriť sa v rozpakoch, a tváriť sa prekvapene. Potiaľ v poriadku, keď ju to v mladosti nenaučil Martino, tak som viacej nečakal, ona je vlastne superkočka aj po štyridsiatke, a od takých sa nejaké herectvo nevyžaduje.. Podstatne horšie je to ale u Donalda Pleasenceho... Ja viem, že vo filme hrá starnúceho inšpektora pred dôchodkom, ale aj tak je jeho výkon dosť unavený a občas nepresvedčivý. Keď v jednej z hlavných scén neskutočne rozčúlený z nepolapiteľného vraha kričal nadávky na ulici plnej ľudí, tak som sa bál že dostane infarkt... Celá váha kvalitného herectva tak stojí na skvelom výkone hlavnej postavy, ktorú zahral Michael York. Ten zahral postavu veľmi úspešného, a tak trochu až namysleného klaviristu Roberta Dominiciho, ktorého všetci obdivujú, tlieskajú a ženy sa o neho bijú. Proste taký tajný sen každého muža. Do tejto idylky však ako blesk z čistého neba zasiahne lekárska správa o jeho veľmi zákernej a veľmi vzácnej chorobe: progérii. Choroba spočíva v tom, že extrémne rýchlo začína starnúť. Psychicky aj fyzicky. Psychicky v tom, že má nečakané záchvaty zlosti, v ktorej bezohľadne zabíja. Hneď prvou obeťou je vlastne lekárka, ktorá mu túto strašnú pravdu o chorobe oznámi... Hneď potom nasledujú ďalšie brutálne vraždy... Všetko sa to odohráva v rozmedzí celého jedného roku, a po celý čas je mu márne v pätách spomínaný starnúci inšpektor Datti. Klavirista Dominici však bravúrne využíva svoju extrémne rýchlu premenu na starca, a tak polícia márne tápe až do nešťastného a smutného konca... Doadato nám tu predstavil dosť nezvyčajného vraha, vraha ktorého poznáme hneď od začiatku, s ktorým prežívame aj jeho smutný rozpad osobnosti a tela... Tlieskam tvorcom, hlavne režisérovi, že dokázal to, že v závere aj napriek brutálnym vraždám vlastne súcitíme s vrahom a moc sa netešíme s toho, žeby ho snáď inšpektor ešte mohol dopadnúť. Psychickú premenu skvele dokresľujú aj mystické a symbolické scény, napr. masky v Benátkach. Celý film má akýsi zvláštny "look" zo sedemdesiatych rokov, nazval by som ho "neskorým giallom"bez neznámeho zabijaka a pointy". Proste Deodato úplne porušil takmer všetky pravidlá tohto žánru ale napriek tomu som tento subžáner cítil s každého záberu. Som veľmi spokojný, a hodnotím medzi 3 a 4... aj keď kvôli slabším hercom asi zostane (zatiaľ) na trojke..:)

Práve som zhliadol s EN titulkami a som nadšený! To sa mi už veľmi dlho nestalo u nového filmu... Zrejme najlepší vojnový film za posledných 10 rokov...!